Zradení povstalci ‒ prelomový dokument Jána BÁBIKA v RTVS na stanici Slovensko 1. V záľahe publicistiky okolo tohtoročného výročia SNP a úprimných, ale aj, ako to už pri takýchto výročiach býva, rituálnych osláv a škandálov ‒ kto je a kto nie je pozvaný a ako sa komu venovala pozornosť ‒ úplne zaniklo, že slovenská literatúra o povstaní či Povstaní už desaťročia mlčí. Akoby nebolo už z čoho čerpať na romány či na filmy. Toto ticho naplno prelomil dokument skúseného tvorcu Jána Bábika v dvoch hodinových reláciách na stanici Slovensko 1, vysielaných vždy po deviatej večer 29. a 31. augusta.
Dokumenty Jána Bábika uvedené pod názvom Zradení povstalci hovoria o tom, že dejiny Slovenského národného povstania sa písali v Jáchymove a v Leopoldove či vo Valdiciach a na Mírove – teda vo väzeniach, kde po procesoch skončili desiatky a desiatky vojenských činiteľov, organizátorov povstania a ich civilných podporovateľov po vykonštruovaných procesoch a po mučením vynútených priznaniach. Len časti z nich sa podarilo zachrániť si holý život v emigrácii.
■ DESAŤROČIE PROCESOV
Procesy sa začali po roku 1948, pokračovali v roku 1955 a posledný z nich sa konal v roku 1959. Odsúdení sa regrutovali z vyše štyristo dvadsiatich šiestich generálov a dôstojníkov slovenskej armády, ktorí boli v rokoch 1948 ‒ 1949 prepustení z činnej služby. Ťažko vyberať z jednotlivých osudov, ale boli medzi nimi aj menovite známi hrdinovia trebárs z bojov o Biely Potok a Ostrô ‒ hrdinovia, ktorí v obrane proti nemeckým jednotkám či v protiútokoch na nemecké oddiely, vrátane SS, vo vyše dvoch desiatkach tuhých bojov neprepustili nepriateľa po jedinej prístupovej ceste zo severu na Banskú Bystricu.
Spoluautor vojenských dejín František Cséfalvay to autorovi dokumentu zhrnul takto: „V dejinách sa žiadny štát nezachoval voči svojim hrdinom tak hanebne ako Česko-Slovenská republika, bol zlikvidovaný takmer celý dôstojnícky zbor a množstvo civilných, nevojenských ilegálnych predstaviteľov politického odboja.
■ DRAMATICKÉ OSUDY
Rozhlasový dokument, ktorý vznikol na Slovensku 1 v dramaturgii Táne Kusej, umožňuje uvedomiť si, čo sa dialo s povstalcami najrozličnejšieho charakteru a postavenia v tom celom dlhom desaťročí 1948/49 – 1959, aj potom. Ako sa vlastne písali dejiny SNP vtedy, na čom rástli generácie Bábikových poslucháčov zo starších ročníkov? Na akom výklade? Tieto otázky dokument nerieši, tie si nevyhnutne kladie poslucháč. Pred nami sa odkrýva časť jednej veľkej drámy na Slovensku. A autor nám ukazuje, ako sa vecne, faktograficky dá poskladať zložitá skladačka časti slovenských dejín. Nevynecháva mená sudcov či prokurátorov, citáty z rozsudkov sú uvedené bez dramatickej emotívnosti ‒ tak aby sa poslucháč dozvedel fakty a nebol navádzaný hlasovou interpretáciou, na čom sa zrejme zdarne podpísala réžia Laca Keratu.
Vďaka prozaikovi Lacovi Ťažkému sa dnes v zajateckom lágri v Kaisersteinbruchu kladú vence so slovenskou trikolórou ku kamennej tabuli, ktorá len odnedávna pripomína, že tu boli v barakoch po päťsto nahnaní slovenskí vojaci a dôstojníci ‒ pre vtedajšie Nemecko už príslušníci nespoľahlivej armády. Niektorí ako zajatci, mnohí zajatí priamo v povstaní už ako banditi. Netreba si robiť ilúzie. Ladislav Ťažký, ktorý z Kaisersteinbruchu urobil pre zasvätených Slovákov pútnické miesto – vodil ich na cmiter „zajateckého tábora“, kde je napríklad pochovaných vyše desaťtisíc príslušníkov Červenej armády. Nielen tu, dnes na rakúskej pôde, ale všade boli sovietski vojnoví zajatci početne najväčšou, ale aj akoby trvalo zabúdanou, mnohomiliónovou skupinou spomedzi všetkých obetí druhej svetovej vojny.
■ HYMNY A TEDEUM
Do Kaisersteinbruchu nás uvádza aj tento rozhlasový dokument, ale priamym svedectvom jedného zo zajatcov. Internovaný tu bol aj štábny kapitán Gustáv Neštiak, vtedy už bandita. Spolu so štyridsiatimi dvomi inými dôstojníkmi povstaleckej armády však neskončil v Kaisersteinbruchu, ale po ďalšom transporte v nemeckom Altenburgu, kde už 13. apríla uvidel prvého amerického vojaka... A týmto strhujúcim príbehom začína autor dokumentu Ján Bábik rozprávanie o desiatkach podobných povstaleckých osudov či osudov z čias SNP. Scéna, ktorá sa začína citátom ‒ spomienkou priameho účastníka, má charakter filmovej poviedky; poslucháč si živo predstavuje, ako mohla vyzerať situácia v tábore, kde sa Nemci vzdávajú, Američania prichádzajú a oslobodení dôstojníci troch armád spievajú svoje hymny: Marseillaisu, Ešče Poľska nezgynela a Nad Tatrou sa blýska, potom slúžia poľnú omšu a medzi barakmi znie Tedeum.
Strhujúci je nielen obsah rozprávania, ale aj to, ako sa našli po rokoch dokumenty, písomnosti a magnetofónové pásky so spomienkami kapitána Neštiaka. V roku 2014 sa o všetkom dozvedáme v súvislostiach a vedno so spomienkami, s výpoveďami či v rozhlasovom archíve zachovanými dokumentmi, zaznievajú desiatky ďalších podobných svedectiev. Dozvedáme sa, ako väzením, degradáciou či vynútenou emigráciou skončili prakticky všetci autori výzvy na povstanie, ktorá bola prečítaná v banskobystrickom rozhlase – tá výzva sa za tie desaťročia vysielala nespočetnekrát, o jej autoroch sa mlčalo. Autor sa poslucháčom prihovára rečou rozhlasového dokumentu; prináša svedectvo aj o osudoch trojice bratov, z ktorých sa jeden po vojne zachráni medzi tými, proti ktorým bojoval, kým druhý skončí vo väzení tých, za ktorých nasadzoval život...
■ AUTORSKÁ AUTORITA
Ján Bábik, skúsený autor množstva literárno-historických dokumentov, v prvej hodinovke Zradení povstalci nezvýraznil len svoju autoritu uznávaného tvorcu, ale si vytvoril rešpekt aj ako osoba. Gustáv Neštiak bol totiž jeho dedo. Autentické spomienky boli pre vnuka ‒ dnes autora, objavom a teraz sú objavom pre poslucháča a nesporne aj pre slovenský rozhlasový dokument. Podstatné však je, že sú pri sedemdesiatom výročí SNP úplne ojedinelým umeleckým tvarom, ktorý nám predkladá fakty, a nie hotové súdy, nedáva odpovede, naopak vyvoláva otázky o tom, ako sa to všetko zbehlo, ako to, že sa vlastne osudy povstania ‒najväčšieho masového ozbrojeného povstania v moderných slovenských dejinách, ktoré Slováci sami pripravovali, organizovali a uskutočnili, nakoniec písali v uránových baniach v Jáchymove, v leopoldovskej či iných väzniciach, kde napokon pobudol aj G. Neštiak. Sprítomňuje nám to podstatné – nie veľké dejinné udalosti, ale to, čo ich tvorí – ľudské príbehy.
Autor to uzatvára celkom v duchu výpovedí svojho starého otca: „Dedko nepredpokladal, že môže padnúť do zajatia štátu, za slobodu ktorého bojoval.“ S takýmto editoriálom ‒ uvedením do príbehu mnohých rodín, a aj rodiny vlastnej ‒ pristúpil autor i k vytvoreniu druhej hodinovky o Zradených povstalcoch. Vytvoril si prirodzenú, oprávnenú pozíciu na to, aby práve on mohol rozprávať a podať svedectvo zdanlivo o všeobecne známych a neraz spomínaných činiteľoch. Vznikol rozhlasový dokument o osudoch jedenástich najznámejších politických predstaviteľov povstania v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Autor hľadal a našiel odpovede na prvý pohľad jednoduchú, ale málokedy kladenú otázku: Aký bol osud tých, ktorí podpísali Vianočnú dohodu o vytvorení Slovenskej národnej rady, ktorá mala prevziať všetku moc na Slovensku, len čo vypukne povstanie. Dohodu, podpísanú v decembri 1943 v Bratislave na Gajovej ulici. K téme a hodnoteniu dokumentu sa ešte vrátime.
Dušan D. KERNÝ