Ani dvadsať rokov nám nestačilo na to, aby sme zvládli fungovanie zmysluplnej reálnej demokracie. Tá kríva na obidve nohy. Demokraticky nezvládnuteľný mechanizmus moci politických strán a politikov je v súčasnosti pravdepodobne najväčšou brzdou skutočnej demokracie, ale aj rozvoja nášho hospodárstva a spoločnosti. Nedemokratickou a jednostrannou politikou a peniazmi je zasiahnutá prakticky každá oblasť nášho reálneho spoločenského života.
Politické rozhodnutia prinášajú celý rad problémov, nedostatkov, škôd, podozrení o nečestnosti rozhodovania a konania a sú plné korupčných škandálov. Jednoducho povedané, politici a cez nich aj ich politické strany si myslia, ba sú akoby aj presvedčení, že štát, hospodárstvo a ľudia v tejto krajine patria im a môžu si s nimi robiť, čo len chcú.
Politikárčeniu napomáhajú v dosť veľkej miere aj médiá. Väčšinu médií na Slovensku vlastnia zahraničné mediálne agentúry, patriace mocným nadnárodným finančným skupinám. Novinári – ich zamestnanci – sú im zaviazaní, píšu v súlade s ich cieľmi, a tie nie sú vždy naklonené našim potrebám, národným snahám a spoločenským záujmom. Svedčí o tom aj ich mediálna kampaň takmer pred každými voľbami. Tak to bolo aj pri posledných prezidentských voľbách.
Fungovanie nášho politického systému je zlé, je choré a treba ho zásadne zmeniť. To, že rozkrádanie verejných zdrojov štátu, korupcia a provízie politikom a politickým stranám sa stali systémovým nástrojom vládnutia, je úbohosť nielen politikov a ich straníckych centrál, ale aj celej našej spoločnosti.
Podľa údajov, o ktorých sa hovorí a píše, to, čo sa už u nás za ich pomoci rozkradlo, by možno stačilo na zaplatenie nášho verejného dlhu a nemuseli by sme mať každoročne deficitný štátny rozpočet. Za normálnych, a nie politikmi ovládaných a zmanipulovaných podmienok by sme mohli hospodáriť nie s vyrovnaným, ale s prebytkovým štátnym rozpočtom. Veď v dávnejšej minulosti bol celkom prirodzený takýto rozpočet a jednoznačné hospodárenie bez, respektíve len s minimálnym štátnym dlhom.
Súčasné fungovanie mechanizmu politických strán, ktorým je napáchnutý celý náš politický systém a spoločenský život, obohacuje jednotlivcov, politické zoskupenia a je protispoločenské. Nesmieme sa potom čudovať, že pospolitý ľud má politikov a ich politických strán plné zuby. Ak by to takto ďalej pokračovalo, námestia miest sa onedlho začnú zapĺňať čoraz viac roztrpčenými a nespokojnými obyvateľmi.
Veľa je nezamestnaných a ich počet sa výraznejšie nezmenšuje. Medzi nimi je mnoho mladých ľudí a rastie aj počet nezamestnaných absolventov stredných a vysokých škôl. Tí, čo pracujú, majú v porovnaní k cenám tovarov a služieb relatívne nízke mzdy a platy. Pritom platy politikov a ich politických chránencov v štátnych podnikoch a úradoch sú päť-, šesť- i viacnásobne vyššie v porovnaní k mzdám väčšiny pracovníkov. Veľmi nízke sú, zas okrem vyvolených, pre väčšinu aj starobné dôchodky, pričom náklady na živobytie, aj keď to politici nechcú priznať, rastú viac, ako je ich valorizácia...
Politici a politické strany hrubo porušili a stále porušujú svoje poslanie – slúžiť spoločnosti. Stali sa podnikateľskými subjektmi, ktorých cieľom je obohacovať sa. Plnenie verejných záujmov, ktoré má byť ich prvoradou úlohou a povinnosťou, dali na druhú koľaj. Prvoradými sa stali ich osobné a stranícke ekonomické záujmy. Tvária sa ako jediní schopní riadiť túto krajinu, pričom ju doviedli do stavu vydrancovanosti a pre domácich podnikateľov takmer do konkurenčnej neschopnosti. Štátne podniky nielen vyhlásili, ale aj urobili málo efektívnymi a popredali ich. Tie, čo zostali, si stranícky rozdelili medzi sebou a stali sa vlastne partajnými podnikmi. Stranícke vedenia sa veľkoryso odmeňujú. Stranícki nominanti vo vedení podnikov majú nehorázne vysoké odmeny aj odstupné. Zdá sa, že politici a ich strany nedokážu pochopiť, že kumulovanie platených funkcií a „zlaté padáky“ ľudia prijímajú veľmi negatívne a sú oprávnene na pranieri.
Príčina takéhoto stavu je v ľuďoch, v prvom rade v politikoch a v moci ich politických strán. Oni vytvorili takýto systém, kde korupcia vo všetkých svojich podobách sa stala systémovým nástrojom vládnutia. Aj preto ich vyhlásenia, že korupcia je spoločenský jav, ktorý treba vnímať ako jednu z najväčších hrozieb pre stabilitu demokratického a právneho štátu i trhovej ekonomiky, vyznieva veľmi neúprimne.
Politické strany sľúbili väčšiu transparentnosť svojho financovania, no doteraz sa nič nezmenilo. To len ukazuje, že im vyhovuje zahmlievanie získavania zdrojov ich príjmov. Pritom požiadavka jasnej transparentnosti ich financovania je základ pre podstatnú zmenu a nápravu ich fungovania, nižšej korupcie v štáte, vyššej demokracie a efektívnejšieho fungovania verejných financií.
Stále a aj dnes je u nás povýšená politika a moc politických strán nad odbornosť a verejnú mienku ľudu. Všade tam, kde politické rozhodnutie víťazí nad odborným, dochádza ku chybám a k nečestnosti v konaní. Chýba, ako sa hovorí, zdravý sedliacky rozum. Poslanci majú svojich platených asistentov, ministri platených poradcov. Ľudia si hovoria, na čo ich potrebujú, keď sú takí múdri, prečo sa pchajú na také miesta, na ktoré svojím rozumom nestačia? A keď ich už ozaj potrebujú, tak nech si ich platia zo svojich vysokých príjmov.
Za takýto zvrátený stav politickej moci sme zodpovední aj my všetci, ktorí sa dlhodobo prizeráme na tento nezdravý vývoj v našej spoločnosti a doteraz sme nenašli dosť rozumu, morálnej sily a odvahy zastaviť a zmeniť ho.
Riešenie je jednoznačne v nás, v tlaku na politické strany, na dôsledné vykonanie zmeny a nápravy.
Štefan SAMSON
Autor je profesor Ekonomickej fakulty TU Košice.