Nedokončené je horšie ako nezačaté

thumbnail

ROZHOVOR S BÝVALÝM DEKANOM FILOZOFICKEJ FAKULTY V PREŠOVE, Dr. h. c. prof. PhDr. RUDOLFOM DUPKALOM, CSc.:

 

Výskumne sa orientuje na problematiku dejín slovenskej, českej a slovanskej filozofie. Je autorom kníh a štúdií o filozofii dejín, štúrovcoch a Heglovi, osobnostiach prešovského evanjelického kolégia alebo o téme slovanského mesianizmu. V najnovšom rozhovore pre Slovenské národné noviny predstavíme Dr. h. c. prof. PhDr. Rudolfa Dupkalu, CSc. Je to slovenský filozof, pedagóg, bývalý dekan Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity a taktiež spoluautor úspešnej knihy Dejiny filozofie (dočkala sa až štyroch reedícií), ktorá je dlhoročnou súčasťou podkladov pre vysokoškolských študentov. Jeho dielo a práca, predovšetkým na poli slovenskej filozofie, si rozhodne zaslúžia väčšiu propagáciu a azda jej prispeje aj tento rozhovor, zvlášť v časopise, ktorý zakladal sám Ľudovít Štúr. Zhováral sa PhDr. Lukáš Perný.

Pán profesor, patríte medzi vysokoškolských učiteľov a autorov, ktorí sa zaoberajú problematikou Slovanstva, slovanskej i slovenskej filozofie... Ako (kedy a kde) sa „zrodil“ tento váš záujem? Ako ste sa dostali k slovenskej filozofii?

Už počas štúdia na žilinskom gymnáziu, kde som bol zaradený do tzv. „humanitnej triedy“ (v nej som povinne maturoval aj z dejepisu), sformoval sa u mňa záujem o históriu a tu som sa po prvýkrát oboznámil aj s problematikou Slovanstva. Stalo sa tak pod vplyvom vtedajšieho stredoškolského učiva o tvorbe Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára a Jána Hollého. Pamätám si, že ich (prevažne) idylická predstava Slovanstva – ako mierumilovného, pracovitého, kultúrneho a celkovo humánne orientovaného spoločenstva – mi vtedy imponovala. Už v tomto období som sa zoznámil aj s národno-obrodeneckou iniciatívou  Ľudovít Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu, pričom som si začal uvedomovať aj postavenie Slovákov v slovanskom celku.

Boli to však len prvé „dotyky“ s problematikou, ktorá sa až neskôr po štúdiu filozofie na Filozofickej fakulte v Prešove  stala hlavnou náplňou mojej  pedagogickej i vedeckovýskumnej činnosti na tejto fakulte. Tu som  ako mladý asistent  už pred rokom 1989  postupne prebral prednášky aj semináre z predmetu Dejiny filozofie v Čechách a na Slovensku, a tak som sa dostal nielen k slovenskej filozofii, ale cez ňu aj k téme Slovanstva.  Vo výučbe uvedeného predmetu som vtedy využíval najmä práce J. Bodnára, T. Münza a E. Várossovej, ktoré si, podľa môjho názoru, zachovali svoju interpretačnú aktuálnosť aj dnes, t. j. s odstupom času.  Ideový vplyv týchto autorov sa prejavil aj na  zameraní môjho habilitačného spisu, ktorý vyšiel knižne  pod  názvom ŠTÚROVCI A HEGEL (1. vydanie v r. 1996, 2. vydanie v r. 2000). V tomto prípade som sa inšpiroval aj prácami popredných slovenských literárnych historikov, z ktorých spomeniem aspoň O. Čepana, S. Šmatláka, C. Krausa a E. Hlebu). Už v uvedenej práci som sa snažil uplatniť interdisciplinárny prístup, ktorý umožňuje vysvetliť a pochopiť dva typy slovenského literárneho romantizmu, t. j. typ pragmatický a typ mesianistický, aj ako dôsledok sformovania dvoch podôb recepcie Hegelovej filozofie v prostredí štúrovcov, výsledkom čoho bol jednak štúrovský variant hegelianizmu (Štúr, Hurban, Sládkovič) a jednak štúrovský variant antihegelianizmu (Hodža, Hroboň, Hostinský). V obidvoch prípadoch sa slovenská filozofia, podľa môjho názoru, po prvýkrát zapojila aj do širšie zameraného prúdenia dobovej európskej (a osobitne slovanskej) filozofie. Tak vďaka Štúrovi, ako aj vďaka Hroboňovi  vytvárali sa nielen základy slovenskej filozofickej terminológie, ale tiež prvé podoby deskriptívnej i kritickej interpretácie „cudzích“ filozofických smerov a názorov. S prihliadnutím na dané historické pomery, bol to veľkolepý duševný výkon, nezávisle od toho, či sa týka Štúrovho prijatia, alebo Hroboňovho odmietnutia  Hegelovej filozofie.

Tento prvý „výskumný“ kontakt so slovenskou filozofiou som rozvíjal aj v ďalšej svojej publikačnej činnosti, a to predovšetkým na pozadí riešenia jednotlivých projektov grantovej agentúry VEGA, z ktorých spomeniem aspoň tie, ktoré bezprostredne súviseli aj s mojím záujmom o dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Išlo o projekty zamerané na: po prvé – výskum výučby filozofie, logiky, etiky a estetiky na evanjelickom kolégiu v Prešove; po druhé – spracovanie problematiky mesianizmu v dejinách filozofie na Slovensku; po tretie – filozofickú analýzu a interpretáciu fenoménu Slovanstva. Vyústením riešenia prvého z uvedených projektov VEGA bola monografia Prešovská škola – filozofia na ev. kolégiu v Prešove (slovenské vydanie, r. 1999; anglická verzia, r. 2004). Záverečným výstupom riešenia druhého projektu bola knižná publikácia pod názvom O mesianizme – filozofické reflexie (slovenské vydanie, r. 2003; v poľštine, r. 2005). Téma tretieho projektu bola spracovaná v monografii pod názvom Úvod do filozofie dejín (zatiaľ tri slovenské vydania – r. 1998, 2005, 2019, a poľské vydanie – r. 2009). Cez riešenie uvedených projektov som postupne prenikal aj k stále hlbšiemu chápaniu slovenskej a slovanskej filozofie.     Viete, ja sa vo svojom živote, aspoň ostatných dvadsať rokov, riadim zásadou, že nedokončené je horšie ako nezačaté, a tak už niekedy na prahu nového storočia i tisícročia som pociťoval potrebu zavŕšiť svoj vtedajší výskum slovenskej filozofie nejakým väčším (syntetickejším) dielom. Tým sa stala monografia pod názvom Reflexie európskej filozofie na Slovensku (slovenské vydania – r. 2001 a 2006, poľské vydanie – r. 2008, ruské vydanie – r. 2010).

Ako by ste charakterizovali slovenskú, resp. slovanskú filozofiu? Čím sa odlišuje napríklad od filozofie nemeckej alebo anglickej? Aké sú jej špecifické znaky, črty, tendencie, kultúrne, resp. hodnotové  súvislosti... atď.?

Je to dobrá otázka a pre tých, ktorí sa zaoberajú slovenskou filozofiou, možno aj „otázka na programe dňa“, lebo aktuálne poznanie tradícií filozofovania u nás (vrátane samotnej slovenskej filozofie) je žalostne povrchné, ba niekedy až hrozivo diletantské. A to aj v našom akademickom prostredí. Hovorím to z vlastnej skúsenosti, ktorú som nadobudol počas vyše tridsaťročného pôsobenia na slovenských vysokých školách. Niekde sa stala chyba. Obrazne povedané: slovenská filozofia má „smolu“! Nepoznáme ju (dobre), a preto ju alebo podceňujeme, alebo preceňujeme. Pritom je jasné, že vyššia znalosť dejín duchovnej kultúry národa predpokladá aj vyššiu znalosť dejín jeho filozofického myslenia... atď.

Vy sa však pýtate konkrétne na slovenskú filozofiu, ktorá je len časťou dejín filozofovania, resp. filozofického myslenia na Slovensku, a preto je potrebné rozlišovať medzi  filozofovaním na Slovenskuslovenskou filozofiou. Je jasné, že obsah i rozsah dejín filozofovania na Slovensku je nepomerne širší než obsah dejín slovenskej filozofie. Tie prvé dejiny  zahŕňajú aj filozofovanie, resp. filozofické myslenie rozvíjané v takých podobách kultúrnej tvorby, aké predstavovala dobová literatúra (vrátane poézie), dobová žurnalistika (novinové články), dobová kresťanská exegetika (náboženské kázne, výklady,  komentáre)... atď. Navyše: dejiny  filozofovania  na Slovensku zahŕňajú aj filozofovanie v  latinskom, staročeskom, maďarskom a nemeckom jazyku. S prihliadnutím na túto skutočnosť zastávam názor, že o   slovenskej filozofii – ako o filozofii písanej po slovensky – možno (historicky) hovoriť až od polovice 19. storočia, a to vďaka filozofickej iniciatíve štúrovcov. S pojmom „slovenská filozofia“ sa expressis verbis stretávame po prvýkrát pravdepodobne  až (či už?) v tvorbe J. M. Hurbana, ktorý tento pojem použil  ako redaktor Slovenských pohľadov (v roku 1847)  v nasledujúcom kontexte: „Mi sme všetci od odporníkou našich Hegelianmi menuvaní... mi sme však presvedčení, že ani slovenskej filozofii ňemuože dokonalo ten rozumeť, kdo Hegelou sistem ňepoznau a s ňím more filozofie ňepreplávau.“

Poďme však priamo k vašej otázke. Ak máme charakterizovať slovenskú filozofiu a vymedziť jej špecifikum, môžeme, ako na to správne upozornil už V. Bakoš, uplatniť dva prístupy: jeden, tzv. „vplyvologický“ (prístup zvonku) a druhý označovaný ako „imanentistický“ (prístup zvnútra). Prvý sa sústreďuje na to, ako cudzie názory ovplyvnili charakter našej filozofie. V tomto prípade sa zdôrazňuje jej epigónstvo, t. j.   netvorivé napodobňovanie.  Druhý kladie dôraz na skúmanie vlastných iniciatív slovenskej filozofie, pričom cudzie vplyvy považuje len za „vonkajšie stimulátory“ domácej tvorby.

Ja osobne vidím riešenie v súčinnom uplatňovaní obidvoch uvedených prístupov. Nazdávam sa, že takýto postup je v konečnom dôsledku funkčný aj z hľadiska posudzovania najtypickejšej (a najcharakteristickejšej) črty či tendencie slovenskej filozofie, ktorou je jej receptívnosť, lebo umožňuje  „postihnutie“, aj jej epigónstvo, v prípade nekritického nasledovania cudzích vzorov aj jej „tvorivú“ či dokonca „kritickú nadväznosť“ na tieto cudzie vzory, ktorá sa prejavuje napríklad v schopnosti ich špecifickej reinterpretácie, (nového výkladu), modifikácie (uspôsobenia) a aplikácie na novú oblasť bádania... atď.

Na ilustráciu nekritického nasledovania napodobňovania cudzích vzorov možno uviesť Bayerovu propagáciu Baconovej filozofie  na ev. kolégiu v Prešove v 17. storočí. Ani tento intelektuálny výkon J. Bayera, však nemožno s odstupom času hodnotiť len negatívne, najmä ak si uvedomíme, v akých celkovo zaostalých a žalostných pomeroch dokázal tento prešovský filozof reagovať na jeden z najprogresívnejších smerov dobovej európskej filozofie, ktorým bol aj baconizmus.  Na ilustráciu „tvorivej“ a svojho druhu  aj „kritickej  nadväznosti“ na cudzie myšlienkové vzory možno uviesť Feješovo chápanie osvietenskej filozofie J. J. Rousseaua, Horváthovu „kritiku“ Kanta, Hroboňovu polemiku  s „absolútnym duchom“ Hegelovej filozofie... a v prvej polovici 20. storočia aj nadväznosť ranej tvorby  I. Hrušovského na novopozitivistickú iniciatívu tzv. „Viedenského krúžku“ (M. Schlick, O. Neurath, R. Carnap).

Z uvedeného vyplýva, že hoci aj slovenská filozofia mala od polovice 19. do konca 20. storočia receptívny charakter, neznamená to, že bola  vo vzťahu k dobovej západoeurópskej filozofii len nekriticky a netvorivo epigónska, že nebola schopná vydať sa aj „cestou“ vlastného (imanentného) rozvoja, hoci to bola spravidla „cesta tŕnistá“, o ktorej by mohli hovoriť najmä predstavitelia filozofického disentu (napr. M. Kusý, M. Váross, M. Šimečka st.) pôsobiaci na Slovensku v čase tzv. „normalizácie“, t. j. po augustových udalostiach v roku 1968, resp. po vydaní „Charty 77“.

Pýtate sa aj na to, čím sa slovenská filozofia odlišuje napríklad od filozofie nemeckej, anglickej a pod. Ja vychádzam z predpokladu, že filozofia napriek svojim prívlastkom typu slovenská, poľská, ruská, nemecká, anglická... atď. má v našom európskom kultúrnom a civilizačnom okruhu  svoj spoločný historický pôvod v starovekom Grécku. Inak povedané: filozofia ako produkt špecifickej duchovnej mohúcnostiaktivity človeka (filozofia ako najvlastnejší výkon výtvor človeka) je sui generis len jedna. V dôsledku svojho historického vývinu, ako aj historických premien duchovnej kultúry, v lone ktorej sa hodnotovo udomácnila a rozvíjala, však postupne nadobudla nielen rôzne podoby sebaprezentácie, ale tiež rôzne ideové zameranie, rôznu vnútornú štruktúru a vôbec... rôzny charakter. Je jasné, že na tomto procese sa podieľali i viaceré zložky konkrétnej  „národnej kultúry“ (osobitne tie, ktoré sú späté s jazykom národa), v dôsledku čoho získala aj filozofia svoje akoby „národné“  označenie: slovenská, ruská, nemecká, anglická... atď. Každá z týchto filozofií môže zahŕňať aj svoje špecifické znaky, čo však neznamená, že môže byť vytváraná, rozvíjaná a chápaná v izolácii od svojho historického a ideového zdroja, ktorým je staroveká grécka filozofia.

Nazdávam sa, že medzi špecifické znaky slovenskejslovanskej filozofie možno zaradiť jej antisystémový charakter, jej  prevažne sociálne, antropologické a religiózne zameranie, jej zmysel pre ethos, fides a ideu mesianizmu, jej „nefilozofické“ formy prezentácie, napríklad prostredníctvom poézie, náboženských kázní, novinových článkov, politických rečí (prejavov) a pod.,  jej ideovú spätosť s programom národného obrodenia, resp.  oslobodenia... atď. Ani slovenská, ani slovanská filozofia nikdy nemala taký vyhranený „akademický charakter“, ako napríklad nemecká filozofia. Nikdy sa neangažovala v oblasti scientizmu a metodológie vied tak, ako napríklad anglická filozofia... a takto by sme v porovnávaní mohli pokračovať aj ďalej.           

Vrátim sa ešte aspoň na chvíľu k téme „Slovanstva“, ktorá je dnes azda ešte „nejasnejšia“ a zároveň „kontroverznejšia“ než bola v čase svojho objavenia a pôvodného kreovania. Ako bola táto téma prezentovaná v slovenskej filozofii a ako fenomén slovanstva vnímate vy osobne?

Téma Slovanstva bola na Slovensku premýšľaná  už v 17. a 18. storočí. Zaslúžili sa o to J. Jakobeus, J. B. Magin, D. Sinapius-Horčička a ďalší. Slovanstvo  pre týchto vzdelancov predstavovalo bližšie neurčené „etnické spoločenstvo“, ktorého pôvod sa spravidla odvodzoval od veľkomoravskej, resp. cyrilo-metodskej tradície. ( Pripomínam, že s  touto tradíciou sa spája aj prvá „definícia“ filozofie v jazyku Slovanov, ktorá uzrela svetlo sveta v druhej polovici 9. storočia.  Uvedená „definícia“ je obsiahnutá v štvrtej časti veľkomoravskej legendy Život Konštantína-Cyrila, konkrétne v dialógu carihradského logoteta Theoktista s Konštantínom Filozofom, v ktorom na Theoktistovu otázku: „Čo je to filozofia?“ Konštantín podľa tejto staroslovenskej literárnej pamiatky odpovedal: „Božamy i človječamy veščemy razumy, jeliko možeť človjek približitysja Bozje, jako djateľju učiť človjeka po vyrazu i po podobyju byti stvoršemu jego.“ Bolo by zaujímavé vedieť, kedy sa nejaká „definícia“ filozofie po prvýkrát objavila v nemčine, resp. v angličtine).

Záujem o tému Slovanstva kulminoval na Slovensku v polovici 19. storočia. Osobitný význam nadobudol v tvorbe  P. J. Šafárika, J. Kollára, Ľ. Štúra a ďalších národovcov, ktorí sa angažovali aj na príprave a realizácii Slovanského zjazdu v Prahe v roku 1848. Tu sa, mimochodom, sformulovali aj tri základné chápania Slovanstva: jedno možno označiť ako historiograficko-filologické, druhé ako literárno-filozofické  a tretie ako politicko-emancipačné. Ak to vyjadríme zjednodušene, teda názorne a schematicky: prvé chápanie Slovanstva prevláda u P. J. Šafárika, druhé u J. Kollára a tretie v Štúrovom spise Slovanstvo a svet budúcnosti. Všetky tri (uvedené chápania) sa  v rôznej miere  inšpirovali filozofiou Herdera a Hegela, tvorbou poľských mesianistov a ruských slavianofilov. Všetky mali svojho druhu „romanticko-mesiánsky“ charakter.

Najväčšie diskusie vyvolávalo už v minulosti  a vyvoláva aj v súčasnosti  chápanie Slovanstva obsiahnuté v Štúrovom spise Slovanstvo a svet budúcnosti. Svoje stanovisko k danej problematike som vyjadril v už uvedených knihách z oblasti slovenskej a slovanskej filozofie, preto v tomto rozhovore načrtnem len jeho základné kontúry. Vychádzam  z  presvedčenia, že Štúr sa aj v uvedenom spise  filozoficky prejavil a predstavil ako hegelián. (Aspoň na okraj pripomeniem jeho slová po návrate zo študijného pobytu v Nemecku: „My jen na podstatě filosofie velikého myslitele Hegela dále stavěti můžeme“... my si filosofii túto přerobíme...“ atď. Nazdávam sa, že tieto jeho slová sú nielen veľavravné, ale tiež smerodajné pre lepšie chápanie zmyslu jeho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti.)Štúr tu uplatňuje a aplikuje najmä Hegelove názory na štát, t. j. jeho koncepciu etatizmu.   Rovnako ako Hegel sa aj on nazdáva, že predpokladom každého ľudsky primeraného usporiadania spoločnosti je existencia štátu. Rovnako ako Hegel aj on štát svojím spôsobom glorifikoval. Mimochodom, poznal aj Hegelov výrok o štáte, podľa ktorého: „Es ist Gang Gottes in der Welt, das der Staat ist,“ teda, že štát, t. j. pôsobenie Boha vo svete) a možno aj preto bol aj on rovnako ako Hegel  presvedčený, že „vo svetových dejinách môže byť reč len o tých národoch, ktoré tvoria štát“. Keďže Rusko malo vo vtedajšom „slovanskom svete“ štátny princíp najrozvinutejší, bolo v uvedenom Štúrovom spise prezentované ako záruka „historickej opodstatnenosti“ pre všetkých Slovanov. Štúrova vízia pripojenia všetkých Slovanov k Rusku teda nemusela byť len výsledkom nenaplnených očakávaní z revolúcie 1848/1849 a s tým súvisiacej rezignácie či depresie vyvolanej zložitými podmienkami jeho internácie („domáceho väzenia“) v Modre. A určite nebola len „výplodom jeho horúčkovitej fantázie“, ako to tvrdia niektorí „tiežodborníci“ na túto problematiku. Ja sa nazdávam, že mohla byť aj  aktuálnou súčasťou jeho  riešenia „slovanskej otázky“ v čase, keď väčšina neslobodných slovanských národov hľadala spôsob svojej národnej a politickej emancipácie, a to aj na základe argumentov odvodených z Hegelovej filozofie štátu a práva.  Napriek tomu, že Štúrova vízia o pripojení  všetkých Slovanov k Rusku mala v politickej rovine nepochybne len utopicko-mesiánsky charakter a k reálnemu riešeniu „slovanskej otázky“ neprispela, nemali by sme strácať zo zreteľa skutočnosť, že táto jeho iniciatíva zahŕňala aj ideu „všeľudskej spolupatričnosti“, ktorú Ľ. Štúr v samotnom závere spisu Slovanstvo a svet budúcnosti vyjadril slovami: „Aj keby sa zdalo, že ľudstvo upadáva, nemôže sa na dlhý čas samo sebe spreneveriť a vzdať sa svojej podstaty, predovšetkým pri dnešnom neobyčajnom pokroku... Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi.“

Myslím si, že toto stanovisko Ľ. Štúra nepotrebuje komentár. Istotne nevyjadruje a nesymbolizuje ani panslavizmus, ani panrusizmus. Vyjadruje humanizmus a ten je rovnakou nádejou pre slovanské,  ako i všetky ostatné národy sveta. Verím, že  bude touto nádejou  aj vo „svete budúcnosti“. V danom kontexte vnímam Slovanstvo vo „svete budúcnosti“ aj ja.

V súčasnosti môžu viaceré slovanské národy (štáty) napĺňať ideu svojej vzájomnosti predovšetkým vzájomne prospešnou spoluprácou v rámci Európskej únie. Osobne si myslím, že do EÚ budú postupne prijaté aj ďalšie slovanské krajiny, lebo do nej patria nielen geograficky, ale tiež kultúrne a hodnotovo. Výsledkom integrovania slovanských krajín v rámci EÚ však nemôže byť nejaký „nový panslavizmus“. Môže ním byť len nová („moderná“) slovanská vzájomnosť, prejavujúca sa v intenzívnej duchovnej výmene a v spoločnom úsilí o zachovanie kultúrnej identity jednotlivých slovanských národov, predovšetkým vzhľadom na prehlbujúcu sa globalizáciu a narastajúcu imigráciu.

Ak dovolíte, obrátime teraz list a spýtam sa vás ako učiteľa filozofie, ktorý začínal kariéru pred rokom 1989, V čom vidíte rozdiel vo výučbe filozofie pred rokom 1989 a po roku 1989?

Neviem, či vôbec mám „právo“ odpovedať na túto otázku, a to práve preto, že „chvíľu“ som učil filozofiu aj pred rokom 1989... Apropo, dodnes mi to niektorí moji čitatelia (zväčša anonymní) s „radosťou“ pripomínajú. No oheň neuhasíš tým, že ho zabalíš do papiera, a preto sa pokúsim odpovedať aj na túto otázku. Keďže mýtická bohyňa pamäti Mnemosyne ma zatiaľ spoľahlivo sprevádza na ceste „vyrovnávania sa“ s tým, čo bolo, poviem, na čo si v tejto súvislosti pamätám. Najskôr, však zdôrazňujem, že v mojom prípade sa proces „vyrovnávania“ s tým, čo bolo, uskutočňuje najmä na úrovni svedomia a je to teda proces nevyhnutne subjektívny. Osobne som presvedčený, že svedomie neklame... a že výčitky svedomia majú pre človeka svoj zmysel. (Možno aj preto F. Nietzsche svojho času konštatoval, že „človek je človekom dovtedy, kým má výčitky svedomia“.) Vrátim sa však k vašej otázke.

Pred rokom 1989 bola u nás oficiálne iba jedna „vedecká filozofia“ (bola to marxisticko-leninská filozofia) a tá bola oficiálne aplikovaná aj na dobovú slovenskú filozofiu. To však neznamená, že celá (alebo všetka) slovenská filozofia v tomto období  (ako to tvrdia niektorí jej „kritici“) predstavovala len tzv. „červené súkno“, že bola len produktom dogmatického (stalinského) marxizmu... atď. Medzi predstaviteľmi vtedajšej slovenskej filozofie boli aj takí, ktorí  udržiavali intelektuálny kontakt s dobovou západoeurópskou filozofiou a pričinili sa napríklad aj o realizáciu úctyhodného (historicko-filozofického) projektu vydávania Antológii z diel filozofov. (Za všetkých tu spomeniem aspoň I. Hrušovského, J. Martinku a M. Ziga). V rokoch 1965 až 1977 vyšlo desať zväzkov antológií, ktoré sprístupnili slovenskému čitateľovi nielen často prvé slovenské preklady diel klasikov európskej filozofie, ale tiež výber z tvorby tých autorov, ktorí západoeurópsku filozofiu reprezentovali v 20. storočí. Aj s prihliadnutím na túto skutočnosť sa nazdávam, že vyššie uvedené prirovnanie slovenskej filozofie pred r. 1989 (len) k „červenému súknu“ je rovnakým zjednodušením, ba až  dehonestáciou danej problematiky, akým je tvrdenie, že celá (alebo všetka) filozofia počas Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945,  predstavovala len tzv. „čierne súkno“. (Napokon, stačí si len prelistovať jednotlivé čísla Filozofického zborníka Matice slovenskej  z tohto obdobia a budete prekvapení, o čom všetkom sa vtedy na Slovensku filozofovalo. Vonkoncom to nebolo len „filozofovanie“ o ideológii slovenského národného socializmu.) A do tretice: je to také isté zjednodušenie, akým je tvrdenie, že celá (alebo všetka) súčasná postmoderná filozofia predstavuje len tzv. „modré súkno“. Viete, farby jednotlivých ideológií sa rôzne „miešali“ už v minulosti a „miešajú“ sa aj dnes.

Sokratovský daimonion, ktorý by mal byť ako vnútorný hlas, resp. hlas svedomia prítomný v mysli (v duši) každého človeka, však upozorňuje aj mňa, aby som nezabudol, že aj ja som človek omylný a hriešny, že aj ja som niekedy začínal a dopúšťal sa chýb začiatočníka, že som bol netrpezlivý a chcel som poznať pravdu hneď aj bez vynaloženia primeranej intelektuálnej námahy, že som bol  aspoň „chvíľu“ presvedčený tiež o tom, že ja už „pravdu poznám“, ba dokonca, že  ja ju aj „mám“... Jednoducho, že aj ja som bol mladícky naivný, nerozvážny a nezrelý, že aj ja som sa ocitol v „osídlach indoktrinácie“...  a všetko toto nešťastie som viac alebo menej premietal aj do môjho (vtedajšieho) vzťahu k filozofii. (Ale po vojne je každý generál... atď.).

Našťastie, prišiel rok 1989 a prišlo aj občianske a intelektuálno-existenciálne „vytriezvenie“. Objavili sa nové možnosti vrátane možnosti slobodne si tvoriť zmysel života a napokon  slobodne formovať (a formulovať) aj svoj osobný vzťah k filozofii. Niet zmysluplného filozofovania tam, kde niet slobodného a kritického myslenia. Filozofia ako dialogická disciplína predpokladá ideovú pluralitu a s ňou koherentnú pluralitu interpretácií. Podmienky na takúto pluralitu sa po roku 1989 začali opätovne vytvárať aj na Slovensku a slovenská filozofia sa tak opäť môže prezentovať ako súčasť európskeho intelektuálneho priestoru. Nemal by to byť pre ňu priestor ani „úplne  nový“, ani „úplne neznámy“, a preto mám nádej, že sa v ňom „nestratí“.

Dúfam, že sa v tomto priestore nájde miesto aj pre moje súčasné filozofické aktivity, ktoré sú rozvíjané v dvoch základných zameraniach: jedným je zameranie historicko-filozofické (s dôrazom aj na výskum dejín slovenskej a slovanskej filozofie), druhým je zameranie na aplikáciu reinterpretovanej koncepcie axiologického pluralizmu do oblasti filozofie kultúry, konkrétne na súčasný dialóg kultúr realizovaný v súvislosti s aktuálnym úsilím Európskej únie o integráciu imigrantov z prostredia islamskej civilizácie. (Uvedenej problematike sa zatiaľ venujem v  mojich dvoch najnovších knihách: prvou je FANTÓM IMIGRÁCIE. Konflikt alebo dialóg kultúr v kontextoch axiologického pluralizmu. Druhá vyšla v zahraničí pod názvom Next Europe in the Context of Imigration. Vyústením tohto môjho úsilia by mala byť pripravovaná monografia pod názvom Abrahámovo dedičstvo.)

Patríte medzi ľudí so zaujímavým „životným príbehom“. Ako by ste na záver tohto rozhovoru charakterizovali svoj „životný príbeh“?

Dúfam, že na nejakú „konečnú“ bilanciu svojho akademického i osobného života mám ešte „chvíľu“ čas. Ale kto vie, čo je to „chvíľa“? (smiech). Ale vážne! Ako každý človek aj ja „nesiem“ v živote svoj „kríž“. Vnímam ho ako najvlastnejší symbol nášho ľudského žitia i bytia. Je to symbol ľudského utrpenia, ale aj „nadľudského víťazstva“ a „nadľudskej nádeje“. Inak povedané: „kríž“ je  v našej kultúre symbolom časnosti večnosti. Iba vďaka tomu, že našu existenciu sprevádza aj „kríž“, udeľujeme svojmu životu zmysel nielen tu teraz, ale tiež sub specie aeternitatis.

Prežil som v živote „chvíle“, keď som si svoj „kríž“ ani neuvedomoval... Bol úplne ľahký a skoro neviditeľný. Ale prišli aj „chvíle“, keď som pod  jeho ťarchou doslova padal. Našťastie, vždy sa našiel niekto ako biblický Šimon z Cyrény (Šimon Kyrenejský), kto mi ho „pomohol“  niesť...  umožnil mi načerpať novú životnú energiu, opäť sa postaviť na nohy a kráčať so „vztýčenou hlavou“. Poučený touto skúsenosťou sa aj ja snažím pomáhať  tým, ktorých ťaží ich „kríž“ a tešiť sa s nimi, keď si úspešne  nachádzajú svoje dôstojné „miesto v kozme“ (ako by to  asi vyjadril aj jeden zo zakladateľov filozofickej antropológie  Max Scheller).

Môj život (osobný aj akademický), t. j. život s ľuďmi, pre ľudí a s ohľadom na nich. (Bol som dvakrát ženatý, mám tri deti, veľa príbuzných, priateľov, študentov... atď.).  Zároveň: je to život s filozofiou, život s  ideamimedzi ideami. Obrazne povedané: tak s ľuďmi, ako i s filozofiou a s ideami žijem každý deň  a žijem rád... to je všetko!



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.