ANALÝZA
Slúžia politici a politické strany verejnosti alebo sami sebe
O čom je teória verejnej voľby
Prof. Ing. Štefan SAMSON, CSc.
Hlavnou úlohou každej vlády by mala byť služba ľudu. Je to naozaj tak, platí to aj v skutočnosti? A je to tak aj u nás ? Ekonomická teória v druhej polovici minulého storočia sformulovala „teóriu verejnej voľby“. Predmetom jej skúmania je aj analýza politickej činnosti politikov za pomoci ekonomických nástrojov.
Problémy, ktoré analyzuje táto teória, nie sú nové. Existujú už veľmi dávno, prakticky od vzniku spoločnosti alebo presnejšie odvtedy, odkedy je tu politika a politici. Tak trebárs už v 4. storočí pred n. l. jeden z najvýznamnejších antických mysliteľov Aristoteles vnímal vystupovanie človeka na verejnosti ako jeho politickú aktivitu. Adam Smith, ktorý analyzoval v 18. storočí anglickú spoločnosť a jej hospodárstvo, považoval trh a výmennú činnosť medzi ľuďmi za prirodzenú ľudskú vlastnosť. S trochou zveličenia môžeme povedať, že z Aristotelových myšlienok a názorov vyplynula politológia a zo Smithových analýz, myšlienok a názorov vzišla zas ekonómia. Tieto dve vedné disciplíny sa líšia tak predmetom, ako i metódami skúmania. Líšia sa aj individuálnymi motiváciami. Politológia vychádza z predpokladu, že politický človek sleduje verejný záujem a verejné blaho. Ekonómia skúma a študuje najmä správanie a rozhodovanie sa človeka jednotlivca v procese výmeny na trhu.
Ak politológia spája človeka a jeho činnosť s verejným záujmom, tak ekonómia chápe človeka ako egoistu, ktorý vo svojej činnosti a rozhodovaní sleduje a presadzuje najmä svoj vlastný záujem a prospech.
■ DVOJITÁ PODOBA
Vychádzajúc z týchto dvoch vedných disciplín – z politológie a ekonómie – v človeku sa snúbia, spájajú obidva tieto prvky. Človek v realite zjednocuje v sebe politika i ekonóma a aj takto v tejto dvojitej podobe sa správa a koná.
Rozhodovanie a správanie politikov je podľa tejto teórie rovnako podriadené ekonomickým zákonom ako správanie sa ekonomických subjektov na trhu, usilujúcich sa maximalizovať svoj individuálny prospech.
Štát, národ, verejný záujem a verejné blaho samy osebe sú len všeobecné abstrakcie, za ktorými treba vidieť konkrétnych konajúcich ľudí, jednotlivcov s ich motiváciou a so záujmami. Ani štát a ani národ sám osebe nekoná a nerozhoduje. Konajú a rozhodujú konkrétni ľudia – ministri, podnikatelia, politici.
■ VÝNOSNÁ PROFESIA
Ekonomická teória verejnej voľby sa pozerá na politiku, politickú činnosť ako na ekonomické aktivity. Jej zdôvodnenie by sme mohli formulovať aj nasledovne: ak sú podnikatelia egoisti a konajú najmä vo svojom vlastnom záujme, prečo by sme nemali predpokladať, že politici a vládni úradníci nie sú „politickí podnikatelia“ a tiež konajú najmä vo svoj prospech. Maximálne výhody získavajú zo svojej moci a tú zo svojich schopností získať voličské hlasy. Z uvedeného plynie, že politika môže byť a aj je výnosnou investíciou a zamestnaním.
Ak by sme poznatky ekonomickej teórie verejnej voľby aplikovali konkrétne na naše podmienky, tak by sme mohli povedať, že u nás dokonale demokraticky nezvládnuteľný mechanizmus moci politických strán a politikov prináša celý rad problémov, nedostatkov, škôd, podozrení o nečestnosti konania, o korupcii... Jednoducho povediac, politici a cez nich aj ich politické strany si myslia, že štát, hospodárstvo a ľudia v tejto krajine patria im a môžu si s nimi robiť, čo len chcú. Niektorí tomu zvyknú hovoriť „arogancia politickej moci“.
Fungovaniu politického systému, kde demokracia je podriadená straníckym záujmom, sa hovorí „partokracia“ a vlastne znamená degradovanie skutočnej demokracie. Demokracia je zamenená demokratúrou. Pravdepodobne základná príčina všetkých neduhov takéhoto systému je povýšenie politických strán a ich politiky nad odbornosť a verejnú mienku. V riadiacom systéme štátu a hospodárstva často dostáva prednosť politická príslušnosť pred odbornosťou. Takto vzniká situácia, že ministrom, štátnym tajomníkom, vedúcim pracovníkom môže byť aj neodborník, hlavná vec, že presadzuje záujmy svojej politickej strany.
■ KOALÍCIE A OPOZÍCIE
Sme svedkami neustáleho vzájomného obviňovania sa z nečestnosti konania medzi politikmi, politickými stranami opozície a koalície. Poznajú sa navzájom a asi vedia, o čom hovoria, veď už raz, dvakrát vládli alebo vládnu. Zdá sa, že zaťažko padne byť v opozícii, a nie je ľahké byť ani vo vládnej pozícii...
Takmer každé jedno verejné obstarávanie, ktoré sa uskutoční a uzavrie, je napádané ako korupčné, aj keď Úrad pre verejné obstarávanie ho nespochybnil. Vždy sa hľadá prepojenosť víťaza verejného obstarávania s tou alebo onou politickou stranou bez ohľadu na to, či je to alebo nie je to tak. Žiaľbohu, v mnohých prípadoch je to tak.
Slovensko je relatívne malá krajina, a tak sa zvyčajne vždy nájdu blízke alebo vzdialenejšie rodinné vzťahy, resp. prepojenosť firmy, ktorá zvíťazila vo verejnom obstarávaní, na tú alebo onú politickú stranu a príslušného politika.
Hovorí sa o nenásytnosti politických strán. Politické strany, ktoré sa dostali do parlamentu, resp. dosiahli požadované kvórum, sú dosť štedro dotované z poplatkov daňovníkov, a to aj tých, ktorí sú ich správaním úplne znechutení a vedia si život v krajine predstaviť aj bez nich. Mnohí z nás by nedbali, ba privítali, ak by politické strany a ich funkcionári fungovali len z členských príspevkov svojich členov. Veď v niektorých štátoch je to tak alebo sa o to už usilujú. No, to by sme až vtedy videli, čo by bolo!
■ ZNECHUTENIE POLITIKOU
Neohrozenosťou fungovania mechanizmu moci politických strán je napáchnutý celý náš politický systém a spoločenský život. Takýto stav vedie k tomu, že pospolitý ľud stráca záujem o veci verejné. Verejná mienka akoby sa necenila a nemala hodnotu. Čoraz viac ľudí u nás už prestáva veriť politikom a politickým stranám a hovoria, že už toho bolo dosť, že už stačilo. Nič horšie sa nemôže stať ako to, že by sme takýto stav považovali za prijateľný a zmierili sa s ním. To by znamenalo, že sme stratili záujem o náš život a o zlepšovanie podmienok v ňom.
Poznatky z teórie ekonomickej školy verejnej voľby netvrdia, že politické strany a politici vždy presadzujú len svoje záujmy. Netvrdíme to ani v príspevku. Spochybňujeme však mýtus, podľa ktorého existuje niekde vláda, ktorá nemá na mysli nič iné iba nezištnú službu verejnosti. Slovensko nie je výnimka.
Autor pôsobí na Ekonomickej fakulte TU Košice.
Medzititulky redakcia