KOMENTÁR Romana MICHELKA
Maďarský premiér Viktor Obrán nazval Slovensko na tradičnej letnej univerzite Tusványos odtrhnutým územím Maďarska. Práve na tomto fóre už desaťročia vydáva svoje vyhlásenie mestu a svetu, akési maďarské Urbi et orbi. Hovorí tam to, čo by v bežnej politickej „prevádzke“ možno aj zapadlo, každopádne by tak nevyznelo. Preto znalci pomerov vždy čakajú na povestný letný rituál, keď Orbán zvestuje posolstvá, najmä svetovému maďarstvu, ale iste do značnej miery aj domácemu publiku.
Spomínaným prejavom jasne dokázal, že politická societa v Maďarsku sa ešte stále s Trianonom nevyrovnala. Treba si veľmi dobre uvedomiť, že maďarská politika pracuje s dlhodobými víziami. Je vždy intelektuálne pripravená argumentovať na prospech revízie, čo sa jej minimálne v 20. storočí aj viackrát podarilo. Na príklade Slovenska si môžeme jasne ilustrovať, že maďarská armáda v 20. storočí päťkrát vstúpila na územie Slovenska. Bola tu do roka 1918, potom hneď v roku 1919, keď sa hordy Bélu Kuna pokúšali o vytvorenie pobočky boľševickej republiky rád. Potom po prvej Viedenskej arbitráži v roku 1938 a nakoniec v roku 1968. Pri tomto výpočte nemôžeme nespomenúť druhú Viedenskú arbitráž, keď Maďarsko získalo značné územia na úkor Rumunska (Sedmohradsko) a Srbska (Vojvodinu). Ich zahranično-politická koncepcia je vždy rovnaká. Sú vždy pripravení, ak sa medzinárodná situácia vyvinie v neprospech ich susedov a potom využijú svoju pozíciu na to, aby presadili revíziu hraníc. No a musíme s poľutovaním konštatovať, že niekedy je táto stratégia úspešná. Minimálne v 20. storočí to tak bolo viackrát.
Po roku 1990 sa naplno ukázalo, že trauma z Trianonu v priebehu dlhých desaťročí nezmizla, len bola utlmená. Prvý postsocialistický premiér Maďarska József Antall hneď po tom, ako sa ujal moci, vyhlásil, že mieni byť premiérom nie desiatich miliónov Maďarov, ktorí žijú v Maďarsku, ale všetkých pätnástich miliónov, ktorí žijú všade na svete, najmä však v susedných krajinách. Na jeho výrok potom v roku 1998 nadviazal premiér Viktor Orbán, ktorý ho v podstate zopakoval s tým, že začal aj napĺňať program, ktorým by spojil maďarské národné spoločenstvo ponad hranice Maďarska. Zásadným krokom, ktorým sa to malo dosiahnuť, bolo vydávanie maďarských pasov, a teda aj občianstva ponad hranice.
Napokon nechajme prehovoriť samotných vysokých predstaviteľov maďarskej diplomacie. Maďarský štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí Zsolt Németh povedal: „Nejestvuje menšinová trauma, ale celé Maďarsko má traumu z Trianonu.“ V tejto súvislosti vyslovil nádej, že práve „Slovensko by mohlo byť precedensom riešenia – spájania maďarského národa ponad hranice vytváraním inštitucionálnych a právnych väzieb medzi Maďarskom a Maďarmi, ktorí sú občanmi susedných štátov“.
Ďalší Obránov štátny tajomník A. Varehy potvrdil, že cieľom maďarskej zahraničnej politiky je národná integrácia: „Tento proces sa zavŕši, keď každý maďarský občan, ktorý žije mimo Karpatskej kotliny ‒ rozumej mimo Maďarska ‒ dostane štátne občianstvo Maďarskej republiky a s tým súvisiace volebné právo v Maďarsku.“ Toto úsilie zavŕšil premiér Orbán, keď vyhlásil, že „dnes je celá národná politika o budovaní 15-miliónového inštitucionalizovaného spoločenstva, čo znamená, že každý Maďar, ak chce, dostane sa do inštitucionalizovaného osobného vzťahu s maďarským štátom“.
Dnes veľmi dobre vieme, že po takýchto vyjadreniach nasledovali konkrétne politické kroky. Prijal sa zákon, ktorý umožňoval prideľovanie maďarského občianstva bez akejkoľvek väzby na Maďarsko. Dotyčný nemusel v Maďarsku dlhodobo žiť či pracovať, stačilo ovládanie maďarského jazyka a to, že sa narodil v „Karpatskej kotline“. Proti takýmto snahám sa viacerí susedia bránili. Slovenská republika konkrétne tým, že neumožňovala dvojité občianstvo svojim občanom. Iste, aplikácia takéhoto zákona bola komplikovaná, pretože bolo ťažké niekomu dokázať, že získal cudzie štátne občianstvo a tým mu zobrať to naše. Nakoniec najviac na to teda doplatili naši krajania v USA či v Austrálii, resp. tí, ktorí sa vysťahovali, ale dlhodobo žili v zahraničí, chceli si však udržať väzby na rodný štát.
Dnes je aj jasné, aký bol zámer takéhoto občianstva bez jasnej väzby na krajinu, ktorá ho vydávala. Orbánovské Maďarsko sa pokúsilo vydávaním občianstva ponad hranice vytvoriť akúsi piatu kolónu, ktorá by mohla v správnom čase, teda v čase, keď by bolo medzinárodnoprávne postavenie susedov Maďarska oslabené a, naopak, mohlo zneužiť svoje menšiny na revíziu hraníc. Je zrejmé, že v najbližšom čase nič také nehrozí, ale svojho sna o revízii hraníc sa orbánovská garnitúra stále nevzdala.