Obec, ktorú pokrstili kaliny a krv
Pred vari dvadsiatimi rokmi bola na Obecnom úrade v Kalinove popri skromných kancelárskych a prevádzkových priestoroch aj pamätná izba. Vtedajší starosta Andrej Krajňák sem veľmi rád vodieval vzácnejších hostí, organizované skupiny, školské výlety i turistov. Návštevy prichádzali pomerne často. Mnohé sa tu dalo dozvedieť z historických dokumentov a veľa sa tu dalo aj vidieť z vojenských máp, dobových fotografií a iných exponátov. Už je to minulosť. A minulý čas v súvislosti s pamätnou izbou použil aj starosta...
„Expozícia bola našou pýchou. Vlámali sa do nej akísi vandali, možno pomýlení zberatelia vojnových suvenírov ‒ mladíci sotva osemnásťroční a devätnásťroční – pobrali vojenské uniformy, pechotné zbrane a iné predmety. Čo vládali, to odniesli. Ešteže sa našli dobrí ľudia, čo ma včas informovali. Volal som hneď policajtov, ktorí ich v Medzilaborciach na železničnej stanici zadržali. Ukradnuté veci u nich našli, lenže nám ich už späť nevrátili. Exponáty boli majetkom Vojenského múzea vo Svidníku, nám ich len zapožičali, už nechceli riskovať, že by o ne mohli prísť...“
■ PRVÁ SLOBODNÁ
V prvej oslobodenej obci na našom území vojenskí historici umiestnili aj legendárny tank T-34, 152-milimetrovú kanónovú húfnicu a inú sovietsku bojovú techniku. Pripomína ťažké boje, ktoré sa tu v Nízkych Beskydách odohrali v jeseni roku 1944 počas Karpatsko-duklianskej či Východokarpatskej operácie I. a IV. ukrajinského frontu, v zostave ktorých bojoval aj I. československý armádny zbor sformovaný v povolžskom Buzuluku v Oremburskej oblasti. Sovietske armádne velenie zmenilo pôvodne rozvíjané smery hlavných úderov a na žiadosť vtedajších československých predstaviteľov naplánovalo ofenzívu na pomoc SNP ofenzívou cez Karpaty. V ceste im stál zložitý horský terén, krajne nepriaznivé počasie a najmä precízne vybudovaná a zorganizovaná nemecká obrana. Tú delostrelecká príprava i letecké útoky na niektorých úsekoch prelomili, ale Nemci sa po zacelení prielomov držali direktívy: Bojovať do posledného muža a náboja! Aj preto tu stál front takmer desať týždňov a v nesmierne ťažkých a zúrivých bojoch sa zisk každého fliačka oslobodeného územia vykupoval krvou. Mnohých vojakov z tých karpatských bojísk posmrtne vyznamenali najvyššími vojenskými vyznamenaniami.
■ KRVAVÉ KÓTY
Reportéri denníka Smena o hrdinstvách a odvahe sovietskych vojakov zostavili v roku 1985 knihu Kóty slobody. Píše sa v nej o vojakoch, ktorých vyznamenali titulom Hrdina Sovietskeho zväzu za boje na území Slovenska. Objavná kniha, ktorú inicioval známy autor literatúry faktu Vladimír Ferko, získala Cenu Rudolfa Jašíka. Je v nej aj zmienka o veliteľovi družstva 5. streleckej roty v 327. gardovom streleckom pluku Vasilijovi Nikolajevičovi Golovaňovi, ktorého jednotka po oslobodení Kalinova útočila na neďalekú Haburu. V tomto boji seržant Golovaň zabil troch fašistov, siedmich zajal a odviedol na štáb pluku. Vyznamenali ho za to Radom slávy III. stupňa. Prívlastok hrdina a zlatú hviezdu s ním spojenú vykúpil vlastným životom. Už nie v údolí kalinovského Hlbokého potoka a Laborca, ale v údolí Cirochy pri dedinke Zvala, kde na kóte 719 odrazil so spolubojovníkmi niekoľko zúrivých nepriateľských protiútokov, viedol rotu do útoku muža proti mužovi a prejavil smelosť až za prah sebazáchovy... V kalinovskom katastri padlo podľa ruských hlásení vyše dvetisícpäťsto sovietskych vojakov a dôstojníkov. Možno do toho počtu uviedli aj tých, ktorých vyradili ťažké zranenia. V našich vojenských štatistikách sa uvádza počet padlých o tisícku nižší...
■ MONUMENTÁLNY PAMÄTNÍK
Aj preto v obci stojí monumentálny symbolický Pamätník osloboditeľom so súsoším od akademického sochára Františka Gibalu – rodáka z neďalekej Krajnej Poľany, pri ktorom sa počas tohtoročných osláv osemdesiateho výročia oslobodenia Kalinova uskutočnili dôstojné štátne pietne akty s účasťou Čestnej stráže prezidenta SR, s preletom lietadiel Ozbrojených síl SR, vojenskou hudbou z Banskej Bystrice, slávila sa tu liturgia i panychída za padlých vojakov a obyvateľov a pričinením Klubu generálov sa odovzdávali vojenské vyznamenania. Na slovensko-poľskej štátnej hranici miestni občania po vojne svojpomocne postavili kamenný míľnik pripomínajúci miesto, kadiaľ sa k tejto podhorskej dedinke cez mimoriadne pevné obranné pozície nemeckých jednotiek ako prví 21. septembra 1944 prebili strelci 3. horského zboru Tamanskej divízie pod velením Andreja Jakovleviča Vedenina a trvalo ju udržali ako prvú oslobodenú obec na území bývalého Česko-Slovenska.
■ BRIGÁDA ČAPAJEV
V katastri Kalinova obnovili občania partizánske zemľanky, ktoré kedysi slúžili jednotke kapitána V. A. Charlova i našim čapajevovcom. V období Slovenského národného povstania už štyristočlenná brigáda Čapajev viedla ťažké boje s jednotkami 357. pechotnej divízie wehrmachtu pod velením Josefa Rintelena. Partizáni v tom čase mali aj niekoľko stíhačov tankov Marder III., ktoré pochádzali z výzbroje slovenských východoslovenských divízií. Nemci počas bojov v Slanských vrchoch stratili tisícštyristo vojakov, tiež niekoľko tankov a samohybných diel. Partizánov však dostali do kritickej situácie a spôsobili im rovnako ťažké straty, niektoré časti oddielu sa rozpŕchli a partizáni navyše prišli o zásobovaciu základňu. Čapajevovci sa z obkľúčenia prebili a presunuli sa do Ondavskej vrchoviny. Tam sa brigáda zlúčila s ďalšími partizánskymi oddielmi a reorganizovala sa na partizánsky zväzok. Ľudovít Kukorelli ďalej zostal náčelníkom štábu. Koncom októbra v obci Sukov prepadli a v boji zajali alebo zlikvidovali sedemdesiattri nemeckých vojakov vrátane jedného generála z 97. divízie horských strelcov... V tom čase vzniklo podozrenie, že jednotku infiltrovali zradcovia. Veliteľa čapajevovcov Ivana Baľutu na základe nepodložených obvinení odvolali do Sovietskeho zväzu. Devätnásteho novembra 1944 (podľa iných údajov 18. novembra) sa v horách nad Závadou konal poľný súd nad takmer celým štábom zväzku Čapajev. Jediný Kukorelli dokazoval nevinu spolubojovníkov, ktorých partizáni nakoniec aj tak zastrelili. A. Luneva, M. Cepkova, A. Miťajeva, A. Kuriačeva a K. Bachmutského označil samozvaný súd riadený Viktorom Kokinom za vinných a všetkých popravili. Niektorí autori poznamenávajú, že táto udalosť a Kukorelliho obhajoba popravených mohli súvisieť s jeho neskoršou záhadnou smrťou... Partizánsky zväzok Čapajev pod velením Kukorelliho sa koncom novembra počas neustálych zrážok s Nemcami prebíjal z lesov nad Haburou ku Kalinovu, aby sa spojil s Červenou armádou. V ťažkom boji s mnohými padlými na oboch stranách zahynul aj samotný náčelník štábu. Smrť Kukorellimu spôsobila guľka v tyle z pištole kalibru, ktorú partizáni ani Nemci bežne nepoužívali. Z vraždy dlho a zrejme aj oprávnene podozrievali sovietskeho majora Viktora Nikolajeviča Kokina, ktorý bol iniciátor partizánskeho súdu nad členmi štábu čapajevovcov a po prípadnom svedectve Kukorelliho sa bál následkov... Kukorelliho posmrtne povýšili na majora. Na mieste, kde zahynul pri Habure, je symbolický náhrobok a v dedine pamätník s portrétnou bustou od sochára Júliusa Machaja...
■ GENERÁLOV DENNÍK
Súčasťou pamätnej expozície na Obecnom úrade v Kalinove boli tiež úryvky z denníka generála Vedenina. Generál bol čestným občanom obce. Kalinov opäť navštívil pri príležitosti 20. výročia oslobodenia. V memoárovej knihe opisuje a na vojenských špeciálkach a iných dokumentoch približuje udalosti, v epicentre ktorých sa pred osemdesiatimi rokmi ocitla aj táto neveľká rusínska obec. Kým prvosledové jednotky generála Andreja Jakovleviča Vedenina držali dedinu i fliačik slobodného územia v jej katastri vo svojej moci od 21. septembra roku 1944, z ostatných obcí – z Čertižného, Habury, Borova a Vydrane, z obsadených počas prvých dní úspešnej ofenzívy v Karpatoch – sa museli po tvrdých nemeckých protiútokoch stiahnuť. Východokarpatská operácia Sovietskej armády sa začala 8. septembra 1944. Pri poľskom Krosne nastúpila do útoku na karpatské hrebene 38. armáda 1. ukrajinského frontu, v ktorej radoch bojoval aj 1. československý armádny zbor. V piatok ráno 21. septembra 1944 okolo deviatej hodiny ráno sa z vrchu Lysik cez Chmivné k dolnému koncu obce priblížili prví sovietski vojaci. Veliteľom 3. horského zboru bol generál Vedenin. Operácie bezprostredne koordinoval veliteľ 242. horskej streleckej Tamanskej divízie Viktor Bogdanovič Lisinov. Kapitána Georgija Nikolajeviča Šavluchašviliho za to, že prekročil poľsko-slovenské hranice ako prvý, povýšili na majora a neskôr vyznamenali Suvorovovým radom...
■ HORSKÍ STRELCI
„Tretí horský strelecký zbor bola známa jednotka. Bránila Kaukaz, novorosijskú Malú zem, oslobodzovala Jaltu i Sevastopoľ,“ píše v spomienkach generál Vedenin. „Prevelili ma k nej, keď bola v obrane na pobreží Krymu. Zanedlho som dostal rozkaz presunúť sa do predhoria Nízkych Beskýd, kde stál front. Pri pohľade na tie hory mi hneď bolo jasné, prečo mi zverili horských strelcov. Koncom dvadsiatych rokov som bojoval v Strednej Ázii na Pamíre proti basmačom. Teraz, keď sme sa priblížili ku Karpatom, boli potrební velitelia, čo mali skúsenosti z bojov v horách. Vrchy a lesy to je celkom iná vojna, než na akú sme my Rusi ‒ ľudia z rovín – zvyknutí,“ vkladal do frontovej situácie v Karpatoch kus svojho životopisu ostrieľaný dôstojník. Vrch to je pevnôstka na končiari, odkiaľ vidno ako na dlani cesty, chodníky, doliny, že nimi neprejde ani myš. To sú palebné postavenia a guľometné hniezda skryté v lesoch ako ihla v kope sena, nezasiahnuteľné ručnými zbraňami, ale ani delostrelectvom... Horským strelcom určili pozíciu na styku dvoch ukrajinských frontov – prvého a štvrtého. Sprava mali 38. armádu generála K. S. Moskalenka, ktorá sa už od začiatku septembra prebíjala k Dukle. Zľava ďalšie jednotky 1. gardovej armády generálplukovníka A. A. Grečka, ku ktorej patrili aj horskí strelci. Medzi 15. a 19. septembrom zaujali pozície v okolí poľského Sanoku na mieste pešieho zboru, vyčerpaného bojmi, ktorý za uplynulých desať dní postúpil sotva šestnásť kilometrov. Smer útoku – československé hranice, prvé obce: Kalinov, Habura, Čertižné, Borov, Vydraň... Generál Vedenin: „V noci 19. septembra sme zaujali pozície. Proti nám stáli dva nemecké pešie pluky. Jednotky oddeľovali mínové polia a trojnásobná palisáda prekážok z ostnatého drôtu. Nemci mali plnoprofilové kryty, pevnôstky, delostrelectvo zastrieľané na ciele, cesty a chodníky. Zaznamenali sme pohyb ďalších šiestich peších a jednej tankovej divízie...“ Ráno delostrelecká príprava pokryla celý úsek jazykmi plameňov. Z hmly sa ako prízraky vynárali letecké perute. Zavýjali kaťuše. Prvé vlny útoku rozdrvili nepriateľský odpor. Nemci sa spamätali, až keď sa bojovalo v hĺbke ich obrany. Podnikali zúfalé protiútoky, ale bolo už neskoro. Nadišla noc. Boj neutíchal. Vrchy naokolo horeli, bolo svetlo ako vo dne. Zbor tlačil protivníka. Keď sa rozvidnelo, prišla z prednej línie dlhoočakávaná správa ‒ 20. septembra 1944 o ôsmej hodine a štyridsiatej piatej minúte prvý strelecký prápor 879. horského streleckého pluku v okolí hory Kasasjówka v chotári obce Kalinov vstúpil na pôdu Česko-Slovenska. Dvadsiateho prvého septembra stál zbor nad Kalinovom. Generál M. I. Koldubov, veliteľ jednej zborovej divízie, navrhol dvoma plukmi dostať obec do klieští. Bolo to trochu riskantné, ale skúsený a bystrý Koldubov bol dostatočnou zárukou, že sa zámer podarí. Presne napoludnie začal operáciu a o pol hodiny už hlásil, že jeho pluky sú nad obcou v pozícii, z ktorej Nemci neujdú. O niekoľko hodín bol Kalinov ako prvá československá obec oslobodený. „Napoludnie prešli hranice všetky jednotky zboru. Bol studený zamračený deň, ale mne bolo veselo na duši. Chcel som byť pri svojich vojakoch, blahoželať im k úspechu. Nemecké delostrelectvo nás však priklincovalo k zemi, zo zákopu sa nedal urobiť ani krok. Iba popoludní som sa prískokmi dostal do prednej línie. Skočil som s pobočníkom do krytu, ešte letmo som stačil zahliadnuť akési cudzie rovnošaty, zachytil cudzie slová a bleskurýchlo siahol po pištoli...“ „Nestrieľať!“ zvolal ktosi. „To sú Čechoslováci. Boli to spojári československého zboru. Vysadili ich s dôstojníkmi na koordináciu činnosti. Prví odoslali čs. zboru takú túžobne očakávanú správu. A hoci Nemci boli ako diví, prebila sa na prvý kúsok vlasti ďalšia skupina československých vojakov... Neverte cynikom, čo tvrdia, že vojak na fronte nemá čas na sentimentalitu! Keď novinári písali o tom, ako si vaši vojaci s našimi padali do náručia, ako bozkávali zem, naberali ju rukami a ukladali do šatiek, nebol to výmysel, ale skutočnosť. Ja som starý vojak, na chrbte mám šiesty krížik, bojoval som v občianskej vojne, šesť rokov som naháňal basmačov, na fronte som bol od prvého dňa, zažil som ústup i nástup, ale keď som to všetko videl, tiež mi stislo srdce dojatím. Vojna je zlá vec. Ale čo sa tam vtedy dialo, bolo azda to najhoršie, čo som kedy zažil. Dážď, zima, míny, požiare, ranení, mŕtvi, dym a vo vzduchu samá črepina – lepšie nespomínať. A situácia každú chvíľu iná. Nemci premiestňovali pluky a divízie z úseku na úsek. Raz látali diery, raz útočili presilou. Dobyli sme Haburu a Borov. Aj som si vravel, ako nám to dobre ide, keď tu zrazu v telefóne krik. Kde sa to hrniete, či nevidíte, že za chrbtom máte esesácku divíziu!? To viete, stuhla mi krv v žilách. Mať na svedomí toľké životy nie je žart. Rýchlo som preskúmal situáciu. Bola kritická. V poslednej chvíli som celú divíziu presunul. Esesákov, pravda, vytlačila, ale zase sa mi zastavil útok. Začínali sme pociťovať presilu. Dvadsiateho druhého septembra sa nedalo inak, len Haburu a Borov znova vyprázdniť. O tri dni sme ich však spolu s Vydraňou mali znovu v rukách. Boli to ťažké boje. Nedávno som si prezeral staré dokumenty. Za jediný deň – 22. septembra ‒ sme odrazili šestnásť tankových útokov. Kto bol na vojne, vie, čo to znamená...“
Text a foto: Emil SEMANCO