Nemecká vojnová ideológia chcela aj z Krista urobiť nordického hrdinu. Katolícka cirkev na Slovensku v rokoch 1939 ‒ 1945 zažívala obdobie najväčšieho rozkvetu. Kňazské semináre, či už diecézne alebo rehoľné, pripravovali bez obmedzenia čoraz väčší počet horlivých kňazov, katolícka literatúra sa vydávala v takej miere ako nikdy predtým a takmer všetky ľudové školy sa zákonnou úpravou stali cirkevnými.
V čase, keď sa v Nemecku usilovali vytlačiť náboženstvo zo škôl, v slovenskom sneme pri schvaľovaní zákona o ľudových školách poslanec P. Čarnogurský okrem iného o duchu tohto zákona povedal, že „cirkev je jedine Bohom povolanou oprávnenou ochrankyňou a učiteľkou zjavenej pravdy. ... K nezadateľnému právu cirkvi vychovať jedincov národa k pravému kresťanskému životu sa pripája nezadateľný nárok každého jednotlivca byť vychovávaný pre večný život. ... Preto je nemeniteľnou požiadavkou dogmatickou, aby v celom zriadení školskej výchovy a výučby nebolo nič, čo by výchovné poslanie nábožensko-mravné sťažovalo alebo znemožňovalo, naopak, žiada sa pozitívne, aby všetka výučba a výchova bola preniknutá náboženským duchom“.
■ SLEDOVALI VÝVOJ
V čase, keď v krajinách, ktoré sa stali súčasťou Veľkonemeckej ríše alebo boli pod okupačnou správou, stovky katolíckych kňazov sa ocitli v koncentračných táboroch, keď sa v Nemecku oficiálne propagoval názor, že treba odžidovštiť kresťanstvo a z Krista spraviť nordického hrdinu, a keď si Mussolini robil totálny nárok na taliansku mládež, na Slovensku sa katolícka náuka predkladala nezdeformovane a členmi Štátnej rady bol aj jeden katolícky biskup, dvaja katolícki kňazi a generálny dozorca Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. Ideológia národného socializmu bola nezriedka predmetom verejnej kritiky.
Je nepochybné, že slovenskí autonomisti, a najmä HSĽS, pozorne sledovali vzťah štátu a cirkvi v Nemecku, zvlášť po roku 1933, keď sa začal presadzovať národno-socialistický aspekt. Niet pochýb o tom, že vedúci činitelia HSĽS vedeli, čo hlásali nemeckí nacisti. Túto situáciu poznali a pravdepodobne sa usilovali vyvodiť z nej pre seba určité závery.
Nemecký katolicizmus v tom čase reprezentovali dve výrazné osobnosti ‒ arcibiskup Münsteru kardinál Clemens August von Galen a biskup Berlína kardinál Konrad von Praysing. Najmä oni sa zasadzovali za ráznejšie kroky proti režimu, zvlášť po anšluse Rakúska a po pripojení Sudet, keď sa rozhodlo, že na tieto územia sa konkordát medzi Nemeckom a Svätou stolicou nevzťahuje (1933).
Boj proti cirkvi bol na začiatku Hitlerovej vlády maskovaný a uskutočňoval sa pod heslom odkonfesionálnenia verejného života, čo sa prejavilo v zákaze cirkevných spolkov a organizácií mládeže, prekážkami pri vyučovaní náboženstva v školách, odnímaním finančných príspevkov cirkevným materským škôlkam, sociálnym a charitatívnym zariadeniam, obmedzovaním cirkevnej tlače a perzekúciou katolíckych kňazov a laikov. Hitlerov vzťah ku kresťanstvu a kresťanským politickým stranám nebol jednoznačne zamietavý. Podľa neho malo kresťansko-sociálne hnutie nejasnú predstavu o cieli nemeckého obrodenia, zato však malo rozum a šťastie pri hľadaní ciest v politike. Chápalo význam sociálnej otázky, mýlilo sa však v otázke boja proti Židom a nemalo potuchy o sile národnej myšlienky.
■ PÁPEŽ ŽIDOV
Nemecký nacizmus, ktorý svoju ideológiu vybudoval na pangermánskych víziách, votanizme, germánskej teozofii, ariosofii a sociálnom darwinizme, bol v zásade ťažko pochopiteľný pre masy. Sám sa predstavoval ako forma mystéria. Čo bolo však isté, nemal nijaké porozumenie pre slabých a pre súcit.
V novinách Deutsche Volksschöpfung 1. januára 1936 bol pápež Pius XI. označený ako „Juden-Papst“ (pápež Židov). Nemeckí biskupi ako reakciu na tieto útoky vydali 9. februára 1936 pastiersky list pod názvom Hádzanie kameňov do trónu pápežov, v ktorom sa okrem vyvrátenia výhrad nacistov, že pápež je nepriateľom nemeckého ľudu, venovala pozornosť aj otázke pôvodu pápeža Pia XI. V pastierskom liste sa hovorilo, že lož o tom, že pápež je položid, pretože jeho matka bola holandská Židovka, je veľmi nebezpečná najmä v súčasnom Nemecku vzhľadom na zámer dehonestovať osobu pápeža.
Rasová náuka sa stala súčasťou nemeckého každodenného života. V novembri (4. 11. 1936) sa uskutočnilo stretnutie Hitlera s arcibiskupom Mníchova Faulhaberom, kde kancelár opakoval stanovisko, že cirkev odmieta rasové zákonodarstvo. Faulhaber dôvodil, že to nie je taktický postoj, ale dogmatické zásady, ktoré nedovoľujú ustúpiť z kritickej pozície. Po výčitkách Hitlera, že biskupi nezaujali kritický postoj voči boľševizmu, sa 13. decembra 1936 zverejnil list bavorských biskupov a 24. decembra 1936 celonemecký pastiersky list proti komunizmu a boľševizmu, lenže obsahoval aj pasáže o proticirkevných zásahoch štátnych orgánov v Nemecku. Preto bolo šírenie týchto biskupských obežníkov zakázané.
■ PROTESTY VATIKÁNU
V Mníchove došlo v roku 1939 k zrušeniu katolíckej teologickej fakulty. V zmysle konkordátu Vatikán protestoval formou diplomatických nót, ktoré boli formulované v ostrom tóne. Kardinál von Galena a kardinál von Praysing zastávali názor, že treba mobilizovať nemeckú verejnosť pri každom porušovaní ľudských práv. Väčšina biskupov bola proti takémuto kolíznemu kurzu, lebo sa obávala, že cirkev nebude môcť dlho odporovať brutálnej moci, a najmä sa obávala o osud konkordátu, ktorý mohol byť kedykoľvek jednostranne vypovedaný. Vatikán pre sústavné porušovanie tejto medzištátnej zmluvy o vypovedaní konkordátu aj uvažoval. Neurobil tak na prosbu nemeckých biskupov. Aj nacisti uvažovali o podobnom kroku, Hitler však nesúhlasil, aj keď si uvedomoval, že realizácia jeho predstáv o usporiadaní spoločnosti naráža na konkordát. Pred vojnou z propagandistických dôvodov nechcel otvorené nepriateľstvo s katolíckou cirkvou, o ktorej vedel, že napriek svojej oslabenej pozícii je diplomatickou veľmocou a počas vojny nechcel zo strategických dôvodov otvárať túto otázku a formálne sa rozhodol konkordát rešpektovať.
■ PO KRIŠTÁĽOVEJ NOCI
V súvislosti s tzv. Krištáľovou nocou 8. novembra 1938, počas ktorej sa uskutočnili v Nemecku pogromy na objekty vo vlastníctve Židov, sa zabúda, že 11. novembra 1938 minister Wagner na masovom zhromaždení v Zirkus Krone, zorganizovanom pod heslom Proti svetovému židovstvu a jeho čiernym a červeným spojencom!, zaútočil aj na kardinála Faulhabera. Následkom tohto slovného útoku asi sedemdesiat nacistov napadlo rezidenciu kardinála a rozbili na nej asi sto okien.
Anšlus Rakúska prekazil tamojší, nádejne sa rozvíjajúci pokus o realizáciu katolíckej sociálnej doktríny. Vatikán uvítal skutočnosť, že Slovensko nebude okupovaným územím a dúfal, že aj keď v stave obmedzenej samostatnosti sa ideológii katolicizmu oddanej reprezentácii Slovenskej republiky podarí realizovať deklarované zámery. Veľkonemecká ríša ako ochranná mocnosť Slovenskej republiky mala so Slovenskou republikou najmä strategické zámery. Čo sa týka typológie režimu, neželala si čo najväčšiu mieru prispôsobenia sa nemeckým reáliám. Nátlak nebol celkom zreteľný, bol však trvalý, a Slovensko, ktoré sa nemohlo oprieť o vlastnú právnu a štátnu tradíciu, ustupovalo pod dojmom vytvárania „nového poriadku“ akosi ľahšie ako ostatné satelitné štáty Nemecka. Je paradoxné, že v tejto dileme konať a rozhodovať sa medzi očakávaniami Svätej stolice a požiadavkami nemeckého národno-socialistického režimu stála aj miestna katolícka cirkev na Slovensku.
Peter MULÍK
1 Komentár
.... aj 'statočná' blcha stráda, keď jej nezbedného 'hostiteľa', - mlátia ?!