Malý prehľad udalostí spred dvadsiatich piatich rokov. Ak pri štvrťstoročí od novembrových udalostí v bývalom Česko-Slovensku chceme aspoň stručne zhrnúť udalosti, ktoré predchádzali masovým demonštráciám a zásadným spoločenským zmenám, musíme najprv charakterizovať jestvujúce opozičné sily v spoločnosti. Napokon, práve tie iniciovali veľký politický pohyb, ktorý vyústil do úplnej zmeny režimu. Najsilnejšou opozičnou silou, početne i významovo, boli „šesťdesiatosmičkári“ ‒ tisíce aktívnych občanov, ktorí sa v šesťdesiatych rokoch rozličným spôsobom a z odlišných ideologických postojov aktivizovali v úsilí o demokratizáciu spoločnosti. Ich aktivity vrcholili v politickej snahe o „socializmus s ľudskou tvárou“ a v máji 1968 v novom akčnom programe Ústredného výboru KSČ, principiálne odlišnom od totalitného a demagogického programu dovtedajšieho straníckeho vedenia, slepo kopírujúceho bezduchý kremeľský typ socializmu.
■ NORMALIZAČNÉ GILOTÍNY
Väčšina z týchto osobností bola po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy profesionálne, materiálne i spoločensky degradovaná, mnohí boli hneď po roku 1969 vyhodení z KSS a zbavení svojich miest. Niektorým sa však podarilo prečkať dvadsať rokov „normalizácie“ vo vnútri strany, hoci aj bez výraznejších aktivít a funkcií.
Druhou najpočetnejšou skupinou boli ľudia, ktorí v mladosti zažili opojné šesťdesiate roky a povzbudení gorbačovskou „perestrojkou“ požadovali aspoň také zmeny, aké sa vtedy diali v ZSSR. Z týchto ľudí veľká časť pôsobila v politike alebo mala dôležité postavenie v podnikoch, školstve, vo vede, v prognostike, justícii, tlači a umeleckom svete.
Treťou silou boli vysokoškoláci, dôležitá a dynamická sila v čase podobných prevratov.
V posledných rokoch sa voči politickej praxi množili protestné hlasy ekológov – aj teraz patrili k dôležitej, štvrtej skupine spoločenského protestu.
No a boli tu predstavitelia cirkví a obce veriacich, najmä aktivisti tzv. „tajnej cirkvi“, okrem iného aj organizátori „sviečkovej manifestácie“ v Bratislave poldruha roka predtým. Vedno predstavovali reálnu politickú váhu, čo si aspoň niektorí z vtedajšej komunistickej verchušky začali konečne aj uvedomovať.
■ ZAČALI TO ŠTUDENTI
Očividný spoločenský pohyb môžeme pozorovať od pondelka 13. novembra 1989 – v ten deň sa začal proces so skupinou štyroch disidentov – s bývalým marxistickým filozofom Miroslavom Kusým, ktorý sa v rokoch „normalizácie“ stal otvoreným kritikom politiky KSČ, okrem iného aj svojimi príspevkami v rozhlasovom vysielaní stanice Slobodná Európa, so spisovateľkou a bývalou redaktorkou Smeny na nedeľu Hanou Ponickou a s dvomi menej známymi disidentmi Antonom Seluckým a Vladimírom Maňákom. Na osobitný proces čakal katolícky disident právnik Ján Čarnogurský...
Každý deň – počas celého procesu – sa pred bratislavským Justičným palácom stretala početná skupina bratislavských vysokoškolákov, čo prirodzene dráždilo politickú vrchnosť. Zbor národnej bezpečnosti dostal príkaz okato ich strážiť ‒ okato preto, aby nahnali strach okoliu, ale nezasiahnuť, aby sa nevyvolal masový odpor najmä medzi študentmi. ŠtB už malo totiž informáciu, že medzi študentmi sa rozširuje myšlienka demonštratívne si pripomenúť Medzinárodný deň študentstva – navyše išlo o okrúhle päťdesiate výročie zatvorenia českých vysokých škôl nemeckými úradmi na jeseň v roku 1939.
Študenti sa dohodli, že sa pochod uskutoční už v predvečer jubilea, lebo to pripadalo na piatok a hrozilo, že by veľa študentov v priebehu dňa odcestovalo domov. Strach však zapôsobil – účasť študentov nebola veľká. Asi dvestopäťdesiat vysokoškolákov sa zišlo pred dnešným Prezidentským palácom, pochytali sa za ruky a prešli od vtedajšieho Mierového námestia husím pochodom dolu centrom Bratislavy až po vtedajšie slovenské ministerstvo školstva, kde ich dokonca prijali predstavitelia ministerstva i ústredného výboru strany. To bol zásadný rozdiel medzi bratislavskou demonštráciou a oveľa väčšou pražskou na ďalší deň, ktorá – ako sa stále jasnejšie ukazuje – bola v réžii štátnej bezpečnosti ako impulz k politickému prevratu.
■ DNI PO
Správa o pražských udalostiach 17. novembra, aj tá falošná o zabití jedného študenta, ale aj o zadržaní Alexandra Dubčeka, sa už 18. novembra ráno rozšírila ihneď po drastickom rozohnaní pražskej študentskej demonštrácie. Najucelenejšie o tom informovala rozhlasová stanica Slobodná Európa, vysielajúca z relatívne blízkeho Mníchova.
Už v tú sobotu sa zišlo niekoľko aktívnych disidentov a zástupcov spomínaných opozičných skupín, aby sa poradili, čo v danej situácii robiť. V nedeľu 19. novembra sa na ich podnet zišlo asi päťsto ľudí vo výstavnom pavilóne Umeleckej besedy slovenskej a toto búrlivé stretnutie sa zároveň stalo aj zrodom názorovo širokospektrálneho hnutia Verejnosť proti násiliu. Iniciovali ho najmä členovia Mestskej organizácie Zväzu slovenských umelcov, ktorí novej organizácii poskytli aj svoje priestory na Dostojevského rade. Už na ďalší deň, v pondelok 20. novembra, sa VPN predstavila občanom na zhromaždení v Malej scéne SND. Agenti ŠtB obe akcie len mlčky pozorovali a zaznamenávali.
Medzitým sa nové hnutie inštitucionalizovalo. Na čelo sa postavil koordinačný výbor v zložení: maliar M. Cipár, spisovateľ Ľ. Feldek, herec M. Kňažko, ekológ J. Budaj, sociológ F. Gál, ktorý sa stal aj vodcom hnutia, dramaturg L. Snopko, novinár E. Gindl, literárny vedec P. Zajac, sochár V. Kompánek, psychológ M. Bútora, výtvarník R. Sikora, pričom konateľmi sa stali ďalší aktivisti – literárny kritik V. Mikula, ekológ F. Tatár, bývalý asistent marxizmu M. Šimečka, bývalý marxistický filozof M. Kusý, publicista M. Žiak, ekonóm J. Kučerák, ekologička M. Filková, dramaturg M. Porubjak, architekt B. Kraus, pedagóg J. Záriš, sochár J. Jankovič a programátor A. Zimmerman.
Demonštrácie sa v priebehu dvoch-troch dní rozšírili na celé územie Slovenska.
■ PRVÉ ZHROMAŽDENIE
Prvé veľké zhromaždenie sa uskutočnilo 20. novembra na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí. Rečníci oslovili dav z piedestálu sochy P. O. Hviezdoslava pred historickou budovou Slovenského národného divadla. Medzi rečníkmi boli aj dvaja vysokoškoláci z Prahy, ktorý podali nielen svedectvo o pražských udalostiach, ale aj o vytvorení Občianskeho fóra ako hlavnej politickej sily tých dní.
Na ďalší deň už demonštrovali študenti všetkých vysokých škôl na Slovensku.
Od 22. novembra sa demonštrácie v Bratislave preniesli na Námestie SNP a moderovali ich Milan Kňažko a Ján Budaj. O deň neskôr sa k mnohotisícovému davu prihovoril Alexander Dubček, ktorý verejne vystúpil prvýkrát od roku 1969, teda po dvadsiatich rokoch.
Zmenou demonštrujúceho davu sa zmenila aj tónina demonštrácií a obsah požiadaviek – od prevažne študentských k principiálnym politickým témam a občianskym slobodám. Základnými požiadavkami sa stali zrušenie vedúcej úlohy strany v ústave a praktickom živote, odstránenie dominantnej úlohy marxizmu-leninizmu v politickej praxi a vo filozofii, presadenie slobody slova, zhromažďovania a pohybu, uskutočnenie slobodných volieb pri voľnom súperení niekoľkých politických strán a vytvorenie právneho štátu so všetkými atribútmi a dôsledkami.
Základné spoločenské zmeny sa mohli začať uskutočňovať. Prvým vážnym dôsledkom zmien na Slovensku bolo vytvorenie „vlády národného porozumenia“, ktorej predsedom sa stal profesor Milan Čič, v poslednej etape socialistického režimu minister spravodlivosti, a predsedom Slovenskej národnej rady Rudolf Schuster.
Cesta veľkých zmien a nových nádejí pre Slovensko sa začala. Aj cesta k našej samostatnosti. Ibaže pri dvadsiatom piatom výročí prevratných udalostí ‒ azda okrem tejto túžobnej zmeny ‒ pri všetkej úcte k hodnotám demokracie treba si pokorne priznať, že nie je veľmi čomu tlieskať.
Ján ČOMAJ ‒ Foto: archív SNN