Strhujúca energia slovenskej ľudovej kultúry v podaní profesionálov. V dnes verejnosti neprístupnom kaštieli v Budmericiach ‒ kúštik za Modrou ‒ by mohla byť jedna pamätná tabuľa, ktorá tam zrejme nikdy nebude. Tu našiel útočište spisovateľ Ľudo Ondrejov ako správca. Ochranou pôsobivej budovy a veľkého parku sa vyhol tomu, aby ho dobehla minulosť z čias vojny. Pre svoju náturu, ktorá priťahovala ako magnet, však za ním chodili hostia – poslancami britského parlamentu počnúc a špičkovými poverencami nového režimu z oblasti týkajúcej sa kultúry. A nimi boli Ondrej Pavlík a Juraj Špitzer.
V tejto trojici Pavlík ‒ Špitzer ‒ Ondrejov sa zrodila v lete, konkrétne v auguste 1948, myšlienka vytvoriť podmienky na vznik umeleckého profesionálneho súboru, založeného na interpretácii tradičnej slovenskej ľudovej kultúry. A o pol roka ‒ na augustových oslavách Slovenského národného povstania vo Zvolene ‒ už bol na svete SĽUK – Slovenský ľudový umelecký kolektív a mal prvé verejné predstavenie.
■ STOVKY ZÁUJEMCOV
Nábor sa robil po celom Slovensku, prihlásilo sa okolo deväťsto spevákov, tanečníkov a tanečníčok, záujem bol veľký – a základňa tradičného ľudového umenia tak isto. Z pragmatických potrieb vtedajších čias tak vznikol životaschopný organizmus – dnes SĽUK oslavuje šesťdesiate piate výročie svojho vzniku a uvádza svoj strhujúci jubilejný program so závideniahodnou energiou. Námet a scenár vytvoril Juraj Hamár, ktorý aj jubilejné predstavenie uviedol, čo umožnilo publiku zoznámiť sa s plejádou osobností, ktoré formovali SĽUK. Dramaturgmi boli Stanislav Marišler a Vladimír Kyseľ. Symbolickou a generačnou spojkou, prepojením medzi tradíciou a súčasnosťou bol civilný moderátor Martin Ťapák. Cenným na jubilejnom programe SĽUK-u je možnosť porovnať si v dvoch častiach tradíciu a súčasné, moderné poňatie. Ukazuje sa, že základy, ktoré sa v prvopočiatkoch opierali o ľudových tanečníkov a spevákov, sa vďaka profesionalizácii súboru nesmierne obohatili. Rozšírili možnosti interpretácie tak tanca, ako aj spevu, scénického poňatia folklóru. Mnohých divákov to vrátilo do čias vrcholných domácich a svetových úspechov tradičného slovenského folklóru v poňatí SĽUK-u a zároveň im ukázalo moderné trendy.
■ MODERNÉ POŇATIE
Jubilejné predstavenie v druhej časti ukazuje schopnosť moderného prístupu k scénickému folklóru. V čase globalizovaného sveta, najmä presadenia sa súborov írskeho tanca, scénického poňatia pôvodnej írskej ľudovej tanečnej tradície, SĽUK predstavil mimoriadne schopnosti. Ukázalo sa, že slovenský ľudový tanec, ako aj spievanky, napríklad osobitne detské, oslovujú súčasného diváka, priťahujú k programu SĽUK-u nové generácie. Súbor vedel zo svojej šesťdesiatpäťročnej tradície vyťažiť moderné, dynamické poňatie tak krokových variácií, ako aj celkovej choreografie, ktorá rovnako súzvučí so slovenskou ľudovou tradíciou a s históriou súboru i s dnešným vnímaním moderného súčasníka. Dnes, keď sme všestranne vystavení globálnemu vplyvu rôznych hudobných tradícií a rôznych poňatí hudby či tanca, ktorý bol pôvodne folklórom, sa SĽUK úspešne vyrovnáva so spojením slovenskej originality a súčasných všeobecných svetových trendov.
■ ZÁSTUP SLÁVNYCH
Predošlí choreografi a tanečníci, osobitne Juraj Kubánka, a skladatelia, ktorí formovali hudobnú tvár SĽUK-u, ako najmä Alexander Moyzes, Ján Cikker, Eugen Suchoň, Tibor Andrašovan, Svetozár Stračina, vyniesli slovenský scénický folklór na domáci vrchol a získali preň svetové uznanie v šesťdesiatich štátoch sveta.
Nový, jubilejný program otvoril možnosti širšieho vnímania toho, čo moderný človek môže nájsť v slovenskej folklórnej pokladnici – a to tak našinec, ako aj divák, pre ktorého je folklór, alebo osobitne slovenský folklór neznámym pojmom či novinkou. Presvedčili sme sa o tom v choreografii Stanislava Marišlera Sem tam estan z roku 2011, ale aj v Odzemkoch, kde jeho partnermi boli Laco Cmorej a Ján Ševčík, podobne ako vo Vyhadzovanej z Myjavska tej istej trojice z roku 2013. Hravosť a veselosť priniesli Peter Maťo a Stanislav Palúch so ženskou speváckou skupinou v podaní riekaniek Am, dam, des. A rovnako novým poňatím zaujali Corea femina či Dve celé, štyri polky.
■ NADŠENIE PUBLIKA
Nadšenie publika z tanečných výkonov v atleticky náročných Tatranských orloch, kde sa ukázala životaschopnosť desaťročia budovanej tradície choreografie Juraj Kubánku a hudby Svetozára Stračinu z roku 1980, sa po predstavení zmenila na prejav solidarity s predstaviteľom vrcholných výkonov – skončil so zranením menisku. Podľa generálneho riaditeľa SĽUK-u Juraja Hamára „nijaké umelecké dielo, ktoré početní autori vytvorili pre SĽUK, by bez vynikajúcich interpretačných výkonov tanečníkov, muzikantov a spevákov neostalo v pamäti a v srdciach poslucháčov a divákov, jubilejný program predstavuje len zlomky z bohatej tvorby a významných tvorivých počinov, ktorými SĽUK počas svojej existencie obohatil nielen slovenský, ale aj svetový scénický folklorizmus“.
■ SKVELÁ PRIMÁŠKA
Kto zažil nadšené ovácie po skončení predstavenia (dnes sa im hovorí standing ovation), videl množstvo mladých ľudí a medzi nimi nemálo cudzincov, môže dať predchádzajúcim slovám len za pravdu. Bolo to strhnúce spojenie tradície a súčasnosti s vynikajúcou ľudovou hudbou pod vedením primášky Zuzany Pokornej. K tomu pestrosť nielen slovenského kroja, ale i moderných kostýmových poňatí. Jubilejné predstavenie demonštrovalo názorne, že myšlienka profesionalizovať ľudové tradície nesie v sebe dodnes náboj ľudovej umeleckej energie aj pre moderného človeka, umožňuje mu jej rozvoj, nové poňatie a spája slovenský svojráz, slovenskú pôvodnosť a originalitu so životom moderného človeka. Nie je to konzervovanie tradície, ale jej oslobodenie. Umožňuje novým generáciám všestranné vyžitie. A divákovi potešenie a radosť, na ktorú sa tak skoro nezabúda.
Dušan D. KERNÝ