KOMENTÁR
Ak existuje nejaká istota, tak je ňou skutočnosť, že za všetko zlé, čo sa udeje na Slovensku, a s istou miernou zveličenia aj na celom svete či dokonca v celom vesmíre, je vždy zodpovedný Fico. Niekedy sa mi dokonca zdá, že LEBO Fico je jediný a univerzálny argument, ktorý naša prostoduchá opozícia ovláda a do ktorej vkladá všetky svoje nádeje. Skutočnosť je, samozrejme, podstatne zložitejšia. V celej kauze Váhostavu znie až príliš veľa falošných tónov.
Nepopierateľné fakty sú nasledovné: Váhostav podpísal nevýhodnú zmluvu na stavbu diaľnice pri Vrútkach, čo ho spolu s mnohými ďalšími pochybeniami manažmentu doviedlo k platobnej neschopnosti. Niet pochýb o tom, že manažment Váhostavu absolútne zlyhal a prudké zníženie vysúťažených cien bolo len politickým či marketingovým bonusom KDH, zásluhou ktorého sa inak odborne nezorientovaný Figeľ a jeho suita nafukovali ako pávy. Na druhej strane vyvodzovať dnes po takmer piatich rokoch politickú zodpovednosť za zbabrané verejné obstarávanie sa dá vysvetliť len ako emotívna reakcia na záplavu tej najhrubozrnnejšej demagógie z úst predstaviteľov KDH. Tvrdenia, že Váhostav, rozumej Široký, rozumej Fico, už od začiatku pripravoval podvod na malých a stredných podnikateľov a živnostníkov, že všetko bolo aj tak dohodnuté a že cynická likvidácia ľudských osudov je najobľúbenejšia zábavka „arcinepriateľa ľudstva“ Fica, by rozľútila kdekoho. V tejto súvislosti je pre mňa nepochopiteľné, že v diskusii okolo Váhostavu úplne absentuje fakt, že reštrukturalizačný zákon, podľa ktorého mali nezaistení veritelia dostať len pätnásť percent, je z dielne „výtečníka“ Lipšica. A o to, aby boli banky v lepšej pozícii ako nezaručení veritelia, sa zase postarala exministerka Žitňanská.
Nakoniec, reštrukturalizácia nie je v našom „dokonalom“ kapitalizme nič nové. Len nedávno bol podobne reštrukturalizovaný Doprastav, v ktorom nezaistení veritelia dostali úbohých tridsať percent. Skoro by sa chcelo dodať ‒ vitajte v kapitalizme. Práve v ňom sa prijímajú zákony, zásluhou ktorých možno legálne a bez následkov pre dlžníka ožobráčiť tisíce ľudí, ktorí v dobrej viere pracujú pre veľké, často nadnárodné spoločnosti. Inak povedané, systém je nastavený tak, že klamať a kradnúť, ak to viete, môžete celkom legálne a pre niekoho, ale to je otázka vkusu, aj elegantne.
Vráťme sa však k našej kauze. S čím sa asi pôvodne nerátalo, bol odpor veriteľov. Možno ak by ponuka Váhostavu nebola taká hanebná, nijaká „revolúcia“ by sa nekonala. Ponuka pätnásť percent však bola príliš za hranou. Politické následky pre Smer by boli príliš veľké na to, aby si mohol dovoliť nekonať. Mimoriadna schôdza k riešeniu Váhostavu tak má jeden pôvodne nezamýšľaný dôsledok – cynické riešenia podnikateľských zlyhaní si v budúcnosti nebudú až v takej miere odnášať malí veritelia. V prípade tejto kauzy dokonca Fico prišiel s neštandardným riešením, keď našiel model, v ktorom si veritelia môžu vybrať z dvoch riešení. Buď budú odškodnení hneď vo výške päťdesiatich percent, alebo budú odškodnení v plnej výške z budúcich ziskov Váhostavu. Vďaka tomuto riešeniu je teda jasné, že podvodné reštrukturalizácie, v ktorých veľký zaplatí pár drobných a môže ďalej podnikať a malým zostanú len oči pre plač, sú definitívne minulosťou. Podľa Lipšicovej, dosiaľ platnej verzie zákona na reštrukturalizáciu stačilo, ak uspokojenie veriteľov bolo lepšie aspoň o jedno percento oproti konkurzu. Dovedené ad absurdum – stačilo teda, aby veritelia dostali percento svojej pohľadávky a firma mohla ďalej fungovať, akoby sa nechumelilo.
Celá kauza však odkryla novú politickú realitu vnútri strany Smer. Opozícia sa donekonečna snaží verejnosti vsugerúvať, že Váhostav si mohol dovoliť to, čo si dovolil, len preto, že má najvyššie politické krytie. Zrejme štandardný spôsob uvažovania našej opozície podľa hesla podľa seba súdim teba. Neviem a ani nechcem špekulovať o údajných oligarchoch, ktorí stáli pri zrode Smeru a pravdupovediac, dnes to už vôbec nie je dôležité. V nedávnej minulosti už Fico jasne dokázal, že má dosť politickej sily a odvahy „zoťať“ aj veľmi silnú politickú figúru, za ktorou údajne stojí silná ekonomická lobby. Už keď musel druhý či tretí najvplyvnejší muž Smeru odísť, jasne ukázal, že nie je nijakou bábkou v rukách oligarchov či akéhosi temného ekonomického pozadia strany Smer. Potvrdilo sa to okrem iného aj v rozhodnutí, že neprehľadné schránky z Karibiku, ktoré Váhostavu požičali, budú vyňaté z odškodnenia ‒ na rozdiel od ostaných nezaistených veriteľov. A to by si určite bábka v rukách oligarchov dovoliť nemohla.
Roman MICHELKO