Slovensko a udalosti prvej svetovej vojny
V priestoroch humenského kaštieľa sa 26. apríla uskutočnila už desiata jubilejná medzinárodná vedecká konferencia Slovensko a prvá svetová vojna. Organizátorom konferencie bol Klub vojenskej histórie Beskydy, ktorý na toto odborné podujatie pozval historikov zo Slovenska, z Českej republiky, Maďarska, Poľska a Ukrajiny.
Český historik Radim Kapavík, zo Signum Belli 1914, priblížil na konferencii spomienky českých vojakov na boje v slovenskom prostredí. Vychádzal pritom zo sedemdesiatich publikovaných spomienok a z pol stovky online zaznamenaných z celkového počtu 150 známych, z toho štrnásť sa priamo týka bojov v rokoch 1914 ‒ 1915 na území severovýchodného Slovenska.
■ KADET GENERÁLOM
Najväčší kariérny postup z citovaných autorov spomienok zaznamenal František Marvan, ktorý sa stal v česko-slovenskej armáde generálom. Vo knihe Život kadeta ve Velké válce približuje boje v Medzilaborciach a vo Výrave. Jozef Glanc opisuje boje a následné zajatie v Stebníku. Lekár Alois Holeček frontové udalosti zachytil v denníku. Josef Čipera opisuje boje vo Výrave i zajatie v Rusku. Karel Klouda približuje boje vo Výrave vo februári 1915. Záznamy Jaroslava Šafra z bojov v Sukove a na ďalších miestach sa skončili v októbri 1917, keď zomrel v ruskom zajatí. Karel Stuchl, jeho spolubojovník zo Sukova, mal viac šťastia. Emil Russwurm opísal vojnové udalosti v Bystrom, vo Výrave i v Nižnej Olšave, Josef Svobodný boje o Kaštielik, František Novotný vojnové udalosti pri Svetliciach, publikované až po vojne. Ondřej Kypr, ktorý bojoval v Karpatoch a v Haliči, sa po skončení vojny stal poslancom Národného zhromaždenia.
■ KAVALÉRIA V KARPATOCH
Tomasz Woźny, z Towarzystva Badań nad Pierwszą Wojną Światovą, priblížil pôsobenie rakúsko-uhorskej 4. jazdeckej divízie v Karpatoch. Na začiatku vojny v Haliči bojovalo dvadsaťdva kavalérií. Najskôr bojovali v dolinách Popradu a Visly, neskôr v horských terénoch na Slovensku. Ich účasť vyvolávala otázniky nad opodstatnenosťou zaradenia kavalérie do zrážok v horách. Odpoveďou bolo, že môže pôsobiť ďaleko od frontu s rýchlymi presunmi a ako silná rezerva pre bojujúcu pechotu. Veľkú úlohu zohrala aj výzbroj kavaleristov s 9 800 bajonetmi, vyše 2 300 šabľami či 34 delami.
Jana Zaťková, z bratislavského Vojenského historického ústavu, ozrejmila pôsobenie česko-slovenských légií v Taliansku. Príslušníci légií sa grupovali zo zajatých vojakov rôznych národov bojujúcich na strane Rakúsko-Uhorska. Rudolf Gabriš, ktorý sa venoval náboru do Česko-Slovenského dobrovoľníckeho zboru, opisoval svoje skúsenosti so slovenskými vojakmi, ktorí sa do légií nehrnuli. Príčinou bola skutočnosť, že hoci v táboroch nebola dobrá strava, vždy to bolo lepšie ako bojovať. Ďalšími dôvodmi bol strach z Maďarov, o osud rodiny, nezáujem o Česko-Slovenskú republiku, s čím súviselo nižšie vzdelanie vojakov. Napokon sa do légií podarilo získať 19 476 mužov, väčšinou českej národnosti. Slovákov bolo iba 591.
■ VOJENSKÉ POHREBISKÁ
Anton Liška, z prešovského Krajského pamiatkového úradu, priblížil vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na území mesta Prešov, kde sídlil 67. peší pluk. Pôvodne sa uvažovalo s výstavbou spoločného cintorína, ktorého architektom bol Jozef Lamping. K jeho výstavbe však už koncom vojny nedošlo, a tak boli mŕtvi podľa konfesie pochovaní na rímskokatolíckom, evanjelickom, židovskom ortodoxnom a neologickom cintoríne a na epidemickom cintoríne. Hroby tu popri vojakoch bojujúcich strán v prvej svetovej vojne majú aj vojaci Červenej maďarskej armády z roka 1919, ktorá pôsobila v rámci Slovenskej republiky rád.
Historik Viktor Szabó, z Klubu vojenskej histórie Beskydy, predstavil Cintorín hrdinov z prvej svetovej vojny v Košiciach. Pôvodne sa nachádzal na verejnom cintoríne na ploche dvoch hektárov (70 krát 330 metrov) so vstupnou bránou a zvonicou, kde sa rátalo s pochovaním 300 až 400 vojakov. Skutočnosť v roku 1917 bola oveľa bolestivejšia – na cintoríne bolo pochovaných 7 500 vojakov z terajších dvadsiatich štyroch krajín. Keďže Košice sa rozrástli, nové pohrebné miesta magistrát našiel práve na vojenskom cintoríne. V sedemdesiatych rokoch bola zbúraná zvonica, z pôvodnej plochy ostalo štyristo štvorcových metrov, kde je umiestnená plastika sochára Juraja Bartusza, znázorňujúca skľúčeného vojaka v zákope.
Martin Tokár, zo slovenského Dumpling filmu, priblížil vojnový príbeh jednoročného dobrovoľníka Šandora Falba. Akademický maliar, študujúci v Budapešti, pôsobil v „jednotke pozemných torpéd“, dokonca bol vynálezcom protipechotnej míny. V Zborove bol nájdený jeho náhrobný kameň, umiestený ďaleko od cintorína, kde sú pochovaní jeho spolubojovníci, na súčasnom súkromnom pozemku. Ako sa tam dostal, dodnes ostáva záhadou.
Jurij Fatula, z užhorodského Memento Bellum, zoznámil účastníkov s aktivitami ich združenia v rokoch 2019 – 2024. Bol vybudovaný cintorín v Siněvirskej Poljane, kde je pochovaných 260 rakúsko-uhorských, 10 nemeckých a 97 ruských vojakov. Vďaka pomoci českej Signum Belli sa v pražskom archíve podarilo identifikovať vojnové obete v Ivano-Frankovsku a vďaka pomoci Českej republiky tam zrekonštruovali cintorín vojnovým obetiam.
■ POHNUTÉ OSUDY
Anna Šimkuličová, z Podvihorlatskej palety, sa vo svojom príspevku Lajos Windisch-Graetz – obeť služby alebo akčný hrdina zamýšľa nad životnými peripetiami rodáka z Krakova (1882), ktorý zomrel vo Viedni (1969). Tridsaťsedem mesiacov bojoval v zákopoch na bojiskách karpatského frontu a z pozície poslanca parlamentu za mesto Humenné kritizoval pomery v monarchii pri vedení vojny, za čo sa dostal do nemilosti. Z jeho kritických vystúpení zaujalo poznanie, že najväčšiu daň za vojnu platia najchudobnejší. Po smrti cisára Františka Jozefa bol vo vláde kráľa Karola IV. ministrom verejného stravovania.
Ján Vavruš sa venoval téme Dôstojníci rakúsko-uhorského 71. pešieho pluku v Karpatoch. Konkrétne predstavil dvojicu dôstojníkov ‒ Oresta Atasiewicza a Eduarda Lefka. Prvý sa preslávil dobytím Košarky, znalosťou jazykov, ktoré mu umožnili vypočúvať zajatcov a získavať cenné informácie. V bojoch bol zranený, za čo získal ocenenie. Žiadal o najvyššie – Rad Márie Terézie, ale ho nedostal. Aj po zániku monarchie pôsobil v rakúskej armáde, kde sa v roku 1932 stal generálmajorom. Eduard Lefko zabránil postupu cárskej ruskej armády, neskôr bojoval aj na francúzskom fronte. Po vojne prešiel do československej armády, bojoval proti maďarským boľševikom a v roku 1928 vo funkcii podplukovníka odišiel do výslužby.
■ DELOSTRELCI V PALESTÍNE
Tomáš Pinter, z maďarského združenia Nagy Háború, priblížil pôsobenie košických delostrelcov v Palestíne, konkrétne 6. armádneho zboru. Rudolf Maník sa venoval bojom prvej svetovej vojny na stránkach denníka Slovenské noviny. Napriek názvu išlo o noviny podporované z Budapešti, ktoré do posledných dní štvorročného besnenia vojny verili vo víťazstvo Ústredných mocností na čele s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom.
Norbert Stencinger, z Nagy Háború, opísal boje uhorského kráľovského košického 9. pešieho pluku pri obrane sedmohradského vrchu Bekeč v septembri a októbri 1916. Za úspešný priebeh bojov bolo 138 vojakov vyznamenaných.
Pavel Filipek, z Ministerstva obrany ČR, sa podelil o skúsenosti zo Slovenska, kde finančne pomáhali pri obnove hrobov. Zvlášť ocenil spoluprácu s Nadáciou M. R. Štefánika.
Matúš Burda, z Klubu vojenskej histórie Beskydy, priblížil činnosť delostreleckých jednotiek spoločnej rakúsko-uhorskej armády, doplňovaných z územia severného Uhorska v roku 1914. Zo 400-tisíc narukovaných vojakov v priebehu bojov padlo 70-tisíc vojakov, pričom v delostreleckých plukoch pôsobilo iba šesť percent Slovákov.
Béla Bartók, z maďarského Nagy Háború, informoval o poškodení karpatských rusínskych domov a o ruskej invázii v prvom období Veľkej vojny.
■ NEZMYSELNÉ AKCIE
János Rózsafi, z Nagy Háború, priblížil jeden nezmyselný útok. Konkrétne prvý honvédsky peší pluk 20 honvédskej divízie v údolí rieky Oľky medzi obcami Repejov a Varechovce začal 5. marca 1915 útok proti opevneným ruským pozíciám. Vojaci sa brodili v ťažkom osemdesiatcentimetrovom snehu podporovaní delostreleckou paľbou, pričom delostrelectvo ostreľovalo aj vlastné pravé krídlo pechoty. Úporná snaha napokon priniesla iba dvoch zajatcov a po ruskom protiútoku nasledoval rozkaz stiahnuť sa. Dokonca hlbšie, ako bolo postavenie pred útokom.
Bohuslav Glod, z Poľska, priblížil činnosť rakúsko-uhorského delostrelectva v Šarišskej župe v januári až máji 1915 s charakteristikou používaných zbraní. V ťažkých zimných podmienkach delá rôzneho kalibru neťahali iba kone, ale aj delostrelci.
Matúš Korba, z Klubu vojenskej histórie Beskydy, ozrejmil rakúsko-uhorské, nemecké a ruské strategické plánovanie vojny na začiatku roka 1915. Uvažovalo sa s udržaním rakúsko-uhorskej obrany v Karpatoch, kým ju nepodporí nemecká armáda. V januári 1915 oproti 1 600 rakúsko-uhorským a nemeckým vojakom stálo 2 975 cárskych ruských vojakov. Velenie cárskej ruskej armády uvažovalo so strategickými alternatívami: obsadiť Viedeň a Budapešť alebo Berlín. Generál Ivanov po rakúsko-uhorskej ofenzíve presadil karpatskú ofenzívu, aby koniec ruským ofenzívnym snahám znamenal prelom nemeckej a rakúsko-uhorskej armády po májovej bitke pri Gorliciach.
Vojtech Koudelka, z českého združenia Zákopy, sa venoval archeologickému výskumu bojiska prvej svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku. Pri samotných výskumoch sa archeológovia často stretávali so svojimi amatérskymi predchodcami a s vykrádačmi s detektormi kovov.
Text a foto: Marián ŠIMKULIČ