Vyhnanci slova z Veľkej Moravy

thumbnail

Po Metodovej smrti pôsobili jeho učeníci na území  starovekého Bulharska

Akže sa opýtaš slovienskych zákonníkov: kto vám písmená vytvoril alebo kto knihy preložil? To všetci budú vedieť: svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril; ten aj písmená vytvoril i knihy preložil, a Metod, brat jeho. Lebo sú ešte živí, ktorí ich videli.                      

 Zo spisu mnícha Chrabra O písmenách

Šiesteho apríla 885 dotĺklo  srdce  arcibiskupa  Metoda, syna  Leva  zo Solúna, brata Filozofa Konštantína. Ležal na katafalku v arcibiskupskom rúchu a jeden z tých, čo ho mali radi, na zlatistý pergamen hlaholikou napísal:  „Stal sa podobný všetkým...“

              ■ BEH DOKONČIL...

V Živote Metoda sú jeho posledné pozemské chvíle opísané takto: „A tak, keď odvrátil všetky obvinenia zo všetkých strán a zavrel ústa veľavravných, beh dokončil, vieru zachoval, očakávajúc veniec spravodlivosti. A keď sa na Kvetnú nedeľu zhromaždil všetok ľud, hoci veľmi zoslabnutý vošiel do chrámu, požehnal cisára i knieža, duchovenstvo i všetok ľud. A riekol: ‚Strežte ma, deti, do tretieho dňa!‘ Ako sa i stalo. Keď svital tretí deň, povedal naposledy: ‚ Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha.‘ A na rukách kňazov dokonal šiesteho dňa mesiaca apríla, v tretej indikcii roku 6393 od stvorenia sveta. A len čo ho jeho učeníci opatrili a vzdali mu dôstojné pocty, vykonali cirkevnú službu po latinsky, grécky a po slovansky a uložili ho v katedrálnom chráme. Keď sa na Metodovom pohrebe zhromaždil bezpočetný  zástup ľudu, sprevádzali ho so sviecami a oplakávali dobrého učiteľa a pastiera...“   Aby sme pochopili dobové súvislosti, v roku 884 došlo vo Veľkej Morave k ďalším vnútorným náboženským  rozbrojom. Podnet k nim vyšiel znovu z radov latinského kléru, ktorý po obnovení priateľských vzťahov medzi franským cisárom a Svätoplukom začal znovu Metoda osočovať a odopieral mu poslušnosť. Metod vtedy nevidel inú možnosť, ako použiť právo vyplývajúce z buly pápeža Jána VIII. a suspendoval Wichinga, latinského biskupa v Nitre, dovtedy, kým sa znovu nepodriadi jeho autorite.

ZVOLIL SI GORAZDA

Metod si pritom uvedomoval, že takýto stav nemôže trvať naveky. Starý a chorý arcibiskup preto pomýšľal aj na svojho nástupcu. Zvolil si Gorazda, pochádzajúceho z dobre situovanej rodiny, čo bolo predpokladom,  že bude vyhovovať aj vládnucej vrstve. Tak rozmýšľal Metod. Wiching však odmietol prijať Metodove opatrenia. Naopak, odvolal sa ku kniežaťu Svätoplukovi. Vládca Veľkej Moravy postúpil rozhodnutie medzi Metodom a latinskou cirkvou pápežskej kúrii.  Do Ríma však neposlal nestranného kuriéra alebo zástupcov oboch strán, ale samotného Wichinga. Vieme, aké následky mala táto cesta. Wiching pomocou falošných informácií o Metodovi a cirkvi pod jeho vedením ovplyvnil Štefana V. k vydaniu buly Quia te zelo fidei – Pretože si sa z horlivej viery..., určenej Svätoplukovi. V praxi to znamenalo zákaz  používať slovanskú liturgiu a tí, ktorí by zákaz panovníka neposlúchli, museli odísť z krajiny. Pápežská bula uvádzala jedinú výnimku: to, čo slúžilo k povzneseniu prostého a nevzdelaného ľudu. „Povoľujeme preto a nabádame, aby výklad evanjelií bol duchovnými kňazmi podávaný  v slovanskom jazyku a žiadame, aby sa tak dialo čo najčastejšie, aby každý jazyk chválil Boha a oslavoval ho.

Uskutočnením pápežovho príkazu Svätopluk opäť poveril Wichinga. Nitriansky biskup potreboval ešte dosiahnuť, aby Metodom navrhovaný zástupca Gorazd sa nemohol podľa pápežovho príkazu dostaviť do Ríma. Obával sa totiž, že by jeho klamstvá mohli vyjsť najavo a pápež Štefan V. by napokon mohol uznať Gorazdovo vymenovanie. V tomto prípade si však chcel Wiching pomôcť Svätoplukovým príkazom, že všetci, ktorí odmietnu vzdať sa slovanskej liturgie, a medzi nich rátal aj Gorazda, budú musieť opustiť krajinu. Spomínané kroky mu uľahčovala aj Metodova smrť.

ROZHODUJÚCA DIŠPUTA

Na dišpute v nitrianskej Wichingovej rezidencii Metodovo učenie bránili Gorazd a Kliment, odporcami boli Wichingovi prívrženci. I povedal Svätopluk:  „Uznávam svoju veľkú nevedomosť a potvrdzujem,  že som neučený v článkoch viery. Som iba nevzdelaný človek. Ale ku kresťanstvu sa hlásim a budem hlásiť. Nie som však schopný rozumnou úvahou rozriešiť spory, ktoré u nás vyvolávate, ani rozlíšiť klamstvá učiteľa od pravoverného. Rozsúdim vás teda ako kresťan. Kto prvý odprisahá, že verí správne a pravoverne, je podľa mňa tým, ktorý sa ničím neprehrešuje proti správnosti viery a tomu odovzdám i cirkev a ako sa patrí, zverím úrad predstavenému tejto cirkvi.“

Tu Frankovia, nepočkajúc ani na ukončenie panovníkovej reči, zložili prísahu. Theofylakt v Živote Klimenta, biskupa Bulharov,  uvádza: „ Ktoré slovo môže vyjadriť, čo potom napáchala zloba, keď sa ujala moci? Bol to oheň rozdúchaný vetrom. Jedni boli nútení, aby sa pripojili ku klamnému učeniu, druhí sa odvolávali na vieru svojich svätých otcov. Jedni sa pripravovali urobiť všetko, druhí všetko trpieť. Jedných neľudsky mučili a druhým vykrádali príbytky, spájajúc ziskuchtivosť s bezbožnosťou. Iných vláčili nahých v tŕní, a to aj ľudí starých i takých, ktorí prekročili Dávidove roky. A tých z kňazov a diakonov, ktorí boli mladší, predávali Židom. A nebolo služobníkov oltára málo, dalo by sa ich narátať dvesto.“

BULHARSKÝ EXODUS

cyril a metod_socha v BAProfesor Dimitar Efendulov sa narodil v roku 1929 v dedinke Ignatievo. Jeho otec bol pastor. Sám túžil stať sa kňazom a nastúpil do Sofijského  duchovného seminára. Nástup komunizmu v Bulharsku spôsobil, že na štúdiá do Švajčiarska sa už nedostal. Pokračoval v štúdiu na univerzite v Sofii, kde skončil filológiu. Vinou svojho pôvodu si nemohol nájsť zodpovedajúce miesto. Až po dlhom hľadaní nastúpil na miesto učiteľa bulharskej literatúry na strednej škole. Súčasne sa zaoberal aj vedeckou činnosťou a často publikoval aj vo vedeckých časopisoch. Predmetom jeho záujmu  boli najmä literárne a náboženské postavy z konca 9. a začiatku 10. storočia. Významné miesto medzi nimi patrí sedempočetníkom, o ktorých nám povedal: „Medzi sedempočetníkov rátame aj  Konštantína a Metoda, ktorí síce v Bulharsku neboli, no v bulharskej cirkvi nesú spomínané označenie.  Okrem nich tam patria Kliment, Naum, Sáva, Angelár a Gorazd. Najstarší bol Gorazd nie podľa veku, ale postavením – bol biskupom. Podľa mňa, pravdaže, je to subjektívne, najlepší boli Naum a Kliment. Spočiatku boli všetci v Preslave, potom sa ich cesty rozdelili. Simeon poslal Klimenta na západ, aby organizoval cirkev v západných oblastiach. Naum ostal v Preslave. V tom čase pôsobili v Bulharsku dve literárne školy. Preslavská na čele s Naumom, ktorého po odchode vystriedal Konštantín Preslavský, a druhým centrom bola Ochridská škola s Klimentom Ochridským. Bulharsko tak tvorivo nadviazalo na odkaz Konštantína a Metoda a rozvinulo ho do rozmerov, ktorých význam aj dnes môžeme ťažko presne vymedziť. Veď z oboch literárnych a náboženských centier prúdili do Bulharska stovky, ba až tisícky kňazov, opisovačov svätého písma a ďalších vzdelancov. Na takomto základe bolo možné úspešne vybudovať nezávislú bulharskú cirkev.“

Pre úplnosť uvádzam, že Gorazd spolu s ďalšími žiakmi pochádzajúcimi z Veľkej Moravy ostal doma. Musel sa však stiahnuť do ústrania, pretože nemohol slobodne pokračovať v hlásaní Božieho slova. S jeho menom a pôsobením sa stretávame až v neskoršom období.     

BORISOVA PRIA

Frankovia jedných kňazov a diakonov mučili a druhých predali Židom. Tí ich odviedli do Benátok. A keď ich predávali, Božím vnuknutím prišiel do Benátok cisárov muž z Konštantínopolu. Len čo sa o nich dozvedel, ihneď ich vykúpil a priviedol do metropoly, čo oznámil cisárovi Basilovi. A znovu boli uvedení do svojich hodností ako kňazi a diakoni. Dostali aj mzdu a nikto z nich nezomrel v otrockej práci.  Niektorí našli dôstojné miesto  v Konštantínopole, iní prešli do Bulharska, kde získali veľkú priazeň, uvádza Theofylakt v Živote Klimenta, biskupa Bulharov. Knieža Boris  prijal najväčšiu časť vyhnancov s vysokými poctami. S Klimentom a Naumom rozpracoval  plán rozšírenia slovanského písomníctva v Bulharsku. Tým, že sa žiaci Konštantína a Metoda venovali najmä učiteľskej činnosti, vychovali celý rad duchovných z radov domáceho obyvateľstva. A to bol hlavný cieľ bulharského panovníka: odstrániť z krajiny byzantské kňazstvo a dosiahnuť skutočnú  nezávislosť bulharskej  cirkvi.

CENTRÁ UČENOSTI

Do Plisky, vtedajšieho sídla Bulharska, prišli Kliment, Naum a Angelár. Posledný menovaný krátko po príchode zomrel. Kliment sa podľa Borisovho pokynu vybral do Ochridu, kde sa stal nielen hlásateľom evanjelia, ale najmä učiteľom. V základných i vo vyšších školách  sa sústredil na výchovu kňazov. Strediskom jeho pôsobenia bolo mesto Devol, ktoré sa nachádza na území dnešného Albánska. Za sedem rokov vychoval okolo tritisícpäťsto žiakov. V roku 893 ho cár Simeon ustanovil  za biskupa.

Kliment, ktorý po celý život ostal verný hlaholskému písmu, bol prvým bulharským biskupom. Nauma si knieža Boris ponechal vo svojom sídelnom meste Preslav. V tamojšej kláštornej škole sa pod jeho vedením venovali výchove žiakov vyhotovujúcich cirkevné diela, najmä preklady z gréčtiny. Po tom, čo cár Simeon ustanovil Klimenta za biskupa, Naum prevzal správu školy v Devole. Dal tam postaviť kláštor a Kostol svätého Michala.

Cyrila a Metoda financovanie_foto rozmer 1575 cmKliment a Naum boli prvými slovanskými učiteľmi v Bulharsku, ktorí z Veľkej  Moravy priniesli slovanské písmo. Vďaka nim existovali v starovekom Bulharsku dve významné literárne školy: preslavská a ochridská. Vedenie školy po Naumovi, ktorý odišiel z Preslavu do Devolu, prevzal Konštantín Preslavský, pravdepodobne žiak Konštantína Filozofa. Na želanie cisára Simeona vytvoril podľa veľkej gréckej abecedy jednoduchšie slovanské písmo zvané cyrilika. V Bulharsku sa potom používali dve slovanské písma. Medzi najvýznamnejšie diela biskupa Konštantína Preslavského patrí Predhovor k evanjeliu a Učenie evanjelia. Veršovaná úvodná modlitba je prvým pokusom o umelú poéziu u Slovanov. Do Bulharska prišiel aj ďalší žiak Konštantína a Metoda Sáva. Na Balkán sa dostal pravdepodobne inou cestou ako Kliment, Naum i Angelár. Predpokladá sa, že zomrel onedlho po príchode.

■  SLOVANSKÝ PÔVOD 

S Dimitarom Efendulovom som sa po piatich rokoch, v roku 1993, znovu stretol v bulharskej Varne. Veľmi sa potešil, keď som mu pri poslednej návšteve daroval knihu Jána Hnilicu Svätí Cyril a Metod. Pred sebou mal  obťahy svojej knihy Bulharská literatúra a biblická tradícia, ktorú vydal v spolupráci s Veľkotarnovskou univerzitou. Keďže od bulharských biblických tradícií k cyrilo-metodskej literatúre je veľmi blízko, opýtal som sa ho, aké je miesto učenia Konštantína a Metoda vo svetle úsilia niektorých slovanských, no i neslovanských národov jednoznačne si prisvojiť odkaz ich diela? Priznám sa, že jeho odpoveď ma potešila.

„Pre mňa nie  je rozhodujúce to, čím oni boli z hľadiska pôvodu, pretože my tieto skutočnosti nemôžeme stanoviť s istotou. Pre mňa je rozhodujúce to, s čím zviazali celý svoj život a tvorbu, a to  je slovanské. Slovanské v časoch, keď bolo nutné presadiť sa uprostred byzantskej a rímskej kultúry. Oni dokázali presadiť novú slovanskú kultúru medzi týmito prostrediami, vydobyli jej priestor v ťažko skúšanom čase. Preto je pre všetkých slovanských učencov rozhodujúca všeobecná kresťanská slovanská kultúra, ktorú oni doniesli. Skutočnosť, ako sa prejavila v jednotlivých štátnych útvaroch, je individuálna. Podstatné je to spoločné, slovanské. Pravdaže, každá národná slovanská literatúra má svoje osobitosti.  Môžem to dokumentovať aj na vlastnom príklade: všetky moje literárne a vedecké práce zaoberajúce sa bulharskou literatúrou sú predchnuté  myšlienkou slovanstva. V súčasnosti je opäť potrebné uvedomiť si silu a dôležitosť slovanskej kultúry. Práve na tento odkaz Konštantína a Metoda by sme nemali zabúdať. V žiadnom prípade sa tým nepodceňujú zvláštnosti slovanských kultúr, práve naopak.“                                             

      Marián ŠIMKULIČ