Prvá žena spod Tatier s doktorátom zo Sorbonny
Rok 2024 vyhlásila Matica slovenská za Rok slovenských žien v národnom hnutí. Toto symbolické gesto pripomína a zároveň oceňuje prínos žien v boji za národné povedomie a identitu Slovákov. V priebehu histórie sa aj napriek spoločenským obmedzeniam a prekážkam zjavilo mnoho výnimočných ženských osobností, ktoré sa aktívne zapojili do národného hnutia alebo určitým spôsobom podporili boj Slovákov za národné práva a zanechali hlbokú stopu v slovenských dejinách. Medzi takéto výnimočné ženy patrí jednoznačne Helena TURCEROVÁ-DEVEČKOVÁ, spisovateľka, učiteľka, historička, prekladateľka a inšpektorka obchodných a odborných učilíšť.
Narodila sa 18. februára 1886 v obci Slovany v Turčianskej župe. Ako miesto jej narodenia sa uvádza aj Kláštor pod Znievom, kde jej vystavili rodný list. Otec Adolf Turcer bol mlynár, potom sa stal podomovým obchodníkom. Mama Anna sa starala o deti...
Otcovi Turcerovi sa v obchodovaní nedarilo, mohli za to aj chudobné pomery, ktoré vtedy vládli. Nedokázal ekonomicky zabezpečiť rodinu. Tak ako iní obchodníci a turčianski olejkári sa rozhodol v roku 1889 odísť do Ruska. S rodinou sa usadil v Menzelisku v Ufimskej gubernii. Helena v rokoch 1893 ‒ 1904 navštevovala francúzsku Petropavlovskú dievčenskú strednú školu. Už tu prejavovala záujem o štúdium slovenských dejín a literatúry. Keďže vyučovacím jazykom bola francúzština a ruština, naučila sa obidva jazyky. Za spolužiačky mala aj Poľky a pochytila i poľštinu. Po ukončení štúdia odišla k príbuzným do Varšavy, kde sa v tomto jazyku zdokonaľovala a zúčastňovala sa na živote tamojších Slovákov,
■ ŠTÚDIUM VO FRANCÚZSKU
Keďže ovládala francúzštinu, rozhodla sa študovať francúzsky jazyk a gréčtinu na Sorbonne, Collége de France a v Ústave orientálnych jazykov. V Paríži pôsobilo v tom čase množstvo slavistov a emigrantov zo slovanského sveta. Udržiavala kontakty so slovanskými študentmi. Zamerala sa aj na štúdium slovanských literatúr. Venovala sa tiež filozofii a učeniu Hegela, Herdera a Fichteho, keďže vedela o vplyve nemeckej filozofie na slovenskú literatúru.
V roku 1913 sa vrátila do Ruska, kde začala učiť francúzsky jazyk na dievčenskom gymnáziu v Menzelinsku. V roku 1914 absolvovala cestu do Talianska. Nad Európou už viseli temné mračná prvej svetovej vojny. Tá ju zastihla na Slovensku, kde sa rozhodla zastaviť cestou do Ruska. Do Menzeliska sa už vrátiť nemohla, preto sa usadila v Turčianskom Svätom Martine. Pôsobením osudu sa na Slovensku zoznámila so svojím budúcim manželom. V roku 1915 sa vydala za evanjelického farára v Jasenovej Ondreja Devečku. V rokoch 1920 až 1921 učila na obchodnej škole v Dolnom Kubíne slovenský, nemecký a francúzsky jazyk. V roku 1923 sa jej manžel stal riaditeľom na obchodnej škole v Kežmarku, kde začala učiť aj ona. Dve desaťročia pôsobila aj ako inšpektorka cudzích jazykov na obchodných učilištiach. V roku 1948 sa s rodinou presťahovala do Bratislavy a venovala sa prekladateľskej činnosti. Zomrela 4. novembra 1964 v Bratislave.
■ DIZERTÁCIA O ŠTÚROVI
Helena Turcerová-Devečková poznala v Paríži slavistu G. Haumanta. Ten jej odporúčal, aby napísala dizertačnú prácu. Pokladal ju za Rusku a navrhol jej tému o vplyve G. Sandovej na Turgeneva. Keď spoznal, že je Slovenka, navrhol jej konzultovať tému dizertácie s profesorom E. Denisom. Denis bol potomok hugenotov, zaoberal sa dejinami východnej Európy a bol znalec husitského hnutia. Pri slovakistických prácach čerpal z českých zdrojov, čo ho naklonilo k čechoslovakizmu. Denis jej odporúčal, aby sa prestala venovať štúdiu jazykov a literatúry a venovala sa dejinám svojho národa a jeho osobnostiam. Zo slovenských národných dejín si teda vybrala spracovať prácu o Ľudovítovi Štúrovi a o myšlienke slovenskej nezávislosti. Takýmto spôsobom mohla zviditeľniť slovenský národ v západnej Európe. Na postgraduálne štúdium sa zapísala pod menom Helene Tourtze. Dizertačnú prácu začala spracovávať v roku 1910. Profesor Denis jej sprostredkoval kontakty s ďalšími odborníkmi na slovenské dejiny a pomáhal jej pri získavaní archívnych materiálov na Slovensku a v Čechách. Takto sa dostala naspäť do svojej rodnej vlasti. Nasledujúce dva roky zbierala podklady, zoznámila sa so Štúrovými príbuznými Antonom a Dionýzom Štúrom. Bádaniu sa venovala veľmi svedomito. Množstvo rukopisov našla v archíve Národného múzea v Martine a Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Svetozár Hurban-Vajanský jej poskytol Štúrove listy, bola aj v Modre, materiály našla v Evanjelickom lýceu v Bratislave a v archíve Národního muzea v Prahe. Július Botto jej zaslal obsiahlu štúdiu o politickej aktivite Ľudovíta Štúra v rokoch 1847 až 1850. Jej dizertačná práca obsahovala päť kapitol a v chronologickom slede približovala životné osudy Ľudovíta Štúra, ale vzhľadom na spomenuté pramene a súvislosti badať v nej čechoslovakistické tendencie. Je pozoruhodné, že aj napriek tomu, že nežila na Slovensku, venovala sa slovenskej otázke a vďaka nej Ľudovíta Štúra a osudy Slovákov spoznal západný svet.
Promovala 12. apríla 1913 a stala sa prvou Slovenkou, ktorá získala doktorát na Sorbonne. Svojou prácou Louis Stúr et l'idée de l'indépendance slovaque sa stala odborníčkou na osobnosť Ľudovíta Štúra. Jej dielo bolo po životopise Ľudovíta Štúra od Svetozára Hurbana-Vajanského dôležitou súčasťou poznania Ľudovíta Štúra. Slovenský preklad jej dizertácie vyšiel až v roku 1956 v Slovenskej akadémii vied.
■ PREKLADATEĽSKÁ ČINNOSŤ
Mimoriadne vzácna je jej prekladateľská činnosť. Helena Turcerová-Devečková ovládala slovenčinu, češtinu, ruštinu, francúzštinu, poľštinu, rozumela po anglicky a nemecky a určite mala základy gréčtiny. Z maďarčiny jej prekladal manžel.
Ako poďakovanie profesorovi Denisovi preložila do slovenčiny jeho dielo Otázka Rakúska. Slováci. Preložila dvadsaťšesť kníh z ruštiny, francúzštiny, poľštiny, angličtiny. S bratom Andrejom preložila z tohto počtu štyri knihy. Venovala sa rôznym žánrom. Prekladala romány i vedecké práce. Väčšina jej prekladov je z ruštiny, ktorú pokladala za najkrajšiu reč.
Knihy jej vyšli v Tranosciu, vo Svetovej knižnici, U nás, v Matici slovenskej, Pravde, Slovenskom spisovateľovi a Mladých letách.
S manželom sa venovala aj politickému dianiu. Jej manžel sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Usilovala sa o vzájomnú československo-francúzsku spoluprácu. Bola členkou československej delegácie na Mierovej konferencii v Paríži v roku 1919. K tomu jej dopomohla práve znalosť francúzštiny a vzdelanie ukončené doktorátom na Sorbonne. Výsledkom úsilia žien bolo, že získali prácu vo vznikajúcej Spoločnosti národov a uskutočnili prvý krok na ďalšiu účasť v medzinárodnej politike.
Helena Turcerová-Devečková bola tiež členkou plebiscitnej komisie pre Oravu a Spiš. Výsledky komisie neboli pre Poľsko priaznivé. Keď sa v roku 1923 rozhodla navštíviť Poľsko, v poľskej tlači sa začali objavovať články namierené proti nej. Vyčítali jej protipoľskú orientáciu a zaujatosť a tŕňom v oku bolo aj to, že vyrastala v Rusku.
Od roka 1920 pôsobila ako členka vedeckého odboru pre históriu v Matici slovenskej. Z dvadsiatich siedmich mužských členov bola jedinou ženou. V roku 1928 sa zúčastnila v Prahe na Slavistickom zjazde, kde ju sprevádzal Rudo Brtáň – literárny vedec, kritik, prekladateľ, slavista a germanista. V roku 1929 bola zvolená za riadneho člena Duchovednej triedy Učenej spoločnosti Šafárikovej. V roku 1945 sa stala členkou Umeleckej a vedeckej rady a Zväzu slovenských spisovateľov.
Tým, že bola odborníčkou na osobnosť Ľudovíta Štúra, obracali sa na ňu viaceré osobnosti o radu. Napríklad redakcia časopisu Živena ju požiadala o článok o ľúbostnom živote Ľudovíta Štúra. A tak napísala stať Z intímneho života Ľudovíta Štúrovho, kde sa venovala jeho trom láskam. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými rodinami a literátmi (Pietrovci, Halašovci, E. M. Šoltésová, S. H. Vajanský, J. G. Tajovský). Spoznala aj P. O. Hviezdoslava. Písomné kontakty udržiavala s literátmi, historikmi a politikmi z Francúzska, Anglicka, Ruska, Poľska, Česka a zo Srbska. Podieľala sa na tvorbe dvoch učebníc nemeckého jazyka pre obchodné školy.
Ako učiteľka inšpirovala študentov, aby išli študovať do Francúzska. Napríklad presvedčila otca Ľudovíta Fullu, v ktorom videla potenciál, aby ho poslal študovať maliarstvo na Akadémiu výtvarných umení do Prahy.
Martina MATEČKOVÁ - Foto: Wikipédia