Komentár Romana MICHELKA
Koncom augusta malo snem Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). Táto strana vznikla pred vyše tridsiatimi rokmi vo februári 1990 a až do roka 2016 bola vždy prítomná aj v parlamente. V roku 2016 jej však chýbalo dvetisíc hlasov, aby dosiahla parlamentné kvórum. Do roka 2016 možno KDH charakterizovať ako stranu funkcionárov. Stranícki bossovia si úzkostlivo strážili svoje pašaliky, kde neobmedzene vládli, a tento mocenský kartel nebolo možné nijako rozbiť. Tým sa však strana uzavrela do seba, nedostávala transfúziu novej krvi a skončila postupnou stagnáciou, ktorá ju nakoniec doviedla mimo parlamentu. Skutočnosť, že novým predsedom sa stal Alojz Hlina, ktorý do KDH vstúpil len pár týždňov pred snemom, svedčila o tom, že strana bola v dlhodobom rozvrate. Treba však uznať, že Hlina sa svojho postu ujal veľmi rázne. Zásadným spôsobom zmenil stanovy, obmedzil moc straníckych bossov, zaviedol pravidlo trikrát a prestávka do volených funkcií a zaviedol do politického marketingu tejto strany aj výrazné prvky gerila marketingu. Strana pod jeho vedením začala mať aj viaceré pozitívne výsledky. Vo voľbách do Európskeho parlamentu sa jej podarilo presadiť dvoch poslancov, získala post jedného župana, primátorku krajského mesta, dokonca podľa počtu starostov primátorov a miestnych poslancov je stále druhou stranou hneď po Smere.
Bohužiaľ, Alojz Hlina urobil pred parlamentnými voľbami aj viacero fatálnych chýb. Ale ako to na Slovensku býva, kritika za chybné kroky prišla až po debakli. Faktom však ostáva, že predsedníctvo KDH nikdy nedokázalo Hlinu skorigovať. Najväčšou chybou KDH bolo, že so svojimi prirodzenými hodnotovými protivníkmi – liberálmi z Progresívneho Slovenska, podpísali „pakt o neútočení“. Práve tento pakt potom Igor Matovič síce veľmi podlo, zákerne, ale aj mediálne účinne premenoval na „pakt s diablom“ a zneistil množstvo potencionálnych voličov KDH.
Druhá fatálna chyba, ktorú Alojz Hlina urobil, je, že povýšil svoje osobné antipatie nad potreby strany a odmietol integrovať na kandidátku KDH ľudí z Kresťanskej únie. Z dnešnej perspektívy je jasné, že ak by Anna Záborská a Richard Vašečka boli na jeho kandidátke, KDH by bolo v parlamente. Pritom Kresťanskej únii stačili štyri miesta na kandidátke, z toho dve zvoliteľné. To, že KDH týmto odmietnutím riskuje, si uvedomovali viacerí členovia predsedníctva, rovnako ako si uvedomovali, že Igor Matovič aj túto nahrávku na smeč maximálne využije na oslabenie KDH, keď sa ľudí z Kresťanskej únie ujal...
Nanešťastie, tento spor Alojz Hlina na predsedníctve vyhral a verejná kritika sa ozvala až po voľbách, ktoré pre KDH skončili krachom. Hnutie so ziskom 4,65 percenta sa už druhýkrát po sebe nedostalo do parlamentu. Hlina ešte v priebehu volebnej noci oznámil svoju abdikáciu.
Novým predsedom KDH sa stal po sneme Milan Majerský, bývalá dvojka strany, prvý podpredseda KDH a prešovský župan. Majerský však v rámci KDH predstavuje najmä „predhlinovskú“ kontinuitu a po tejto voľbe niet pochýb o tom, že KDH pod jeho vedením sa bude oveľa viac podobať na KDH pred Hlinovou érou. Otázne je, či to bude na návrat do parlamentu stačiť. Nový predseda zároveň dal jasne najavo, že nevníma Alojza Hlinu ani ako jedného zo svojich najbližších spolupracovníkov. Je to logické, ich politické štýly sú priam diametrálne odlišné. Alojz Hlina vždy bol a bude neriadená strela. Ak by bol podpredsedom KDH, Milan Majerský by sa takmer denne vybíjal v dementovaní Hlinových politických eskapád. Preto je logické, že ho nemohol navrhnúť na post podpredsedu, ba dokonca – keď ho navrhli delegáti snemu (získal asi tretinu hlasov) – pohrozil odstúpením, ak Hlinu zvolia. Pre budúcnosť KDH tento výsledok snemu neveští nič dobré. KDH by malo šancu len vtedy, ak by na jednej strane dokázalo integrovať Hlinovu energiu, aktivizmus a nesporne úspešný politický marketing. Na strane druhej by striehlo, aby sa nikdy neprekročili isté hranice, ktoré si konzervatívna strana musí ustrážiť. No a, samozrejme, súčasťou politiky sú aj nevyhnutné personálne kompromisy a spojenectvá z rozumu, kde osobné antipatie musia byť obetované na úkor spoločného výsledku.
