KOMENTÁR
Ľudovít ŠTEVKO
Kto pozornejšie sleduje vývoj slovenského parlamentarizmu, musí dospieť k záveru, že parlamentný život bohatší na bulvárne predstavenia tu ešte nebol od roku 1993. Spomínať všetky epizódy a výstupy Igora Matoviča, Ľubomíra Galka, Lucie Nicholsonovej, Simony Petríkovej, Jany Cigánikovej, Borisa Kollára and comp by bolo nosením dreva do lesa. Pravdou je, že spomínaní poslanci a poslankyne sedia v NR SR z vôle ľudu, že ich cesta na výslnie politiky bola motivovaná potrebou vlastného ega alebo podnikateľským zámerom, ktorý úspešne zlegalizovali ich voliči. Napríklad strana štyroch obyčajných ľudí Igora Matoviča inkasovala po úspešných marcových voľbách 2016 od štátu 2,48 milióna eura. Je to síce menej ako v predošlom volebnom období, ale investície do politiky v podobe bilbordov a gulášových kortešačiek sa im aj tak bohato vrátili.
Politické prekáranie v zákonodarnom zbore, na aké sme si u nás zvykali s postupujúcou demokraciou, má dnes nezvyčajne hrubý priebeh. Výchovná facka, ktorú kedysi uštedrila poslancovi Igorovi Matovičovi Anna Belousovová, je len slabým odvarom toho, čo vidíme v súčasnom zákonodarnom zbore. Kým za istých okolností je výchovná facka symbolickou odvetou za hrubosť, tak osočovanie, osobné invektívy, nadávky a vulgarizmy na adresu oponenta sa nedajú označiť inak ako urážky. Žiaľ, okrem šarvátok tohto druhu sa zatiaľ v NR SR najmä zásluhou opozície veľa zmysluplného neudialo. Parlamentní duelanti a o nič jemnejšie duelantky strácajú veľa času a energie na exhibičné inscenácie proti vládnej zostave, namiesto toho, aby s rovnakou vervou odborne obhajovali svoje argumenty a riešili reálne problémy ľudí.
K podobným, aj keď sofistikovanejším predstaviteľom parlamentného divadla patria zbehovia z materských strán do iných politických odnoží alebo výrobcovia nových subjektov, ktoré krikľúnstvami svojich lídrov obšťastňujú mediálne trasorítky a kamery televíznych kanálov. K vizuálnym predstaveniam nášho parlamentarizmu patria transparenty, tričká a rôzne iné rekvizity. Bývalá asistentka britských labouristov Emma Taggartová na tému parlamentných praktík na Slovensku pre Pravdu uviedla, že je nepredstaviteľné, aby poslanec priniesol do rokovacej sály Westminsteru plagát alebo transparent. Politológ Michal Horský sa vyjadril podobne: „V západných demokraciách je nemysliteľné, že by parlament skĺzol na úroveň, ktorá sa od marcových volieb deje v našej politickej aréne.“
Predseda parlamentu Andrej Danko sa odhodlal k činu, aký mal vstúpiť do morálneho kódexu NR SR už dávno. Dankova novelizácia rokovacieho poriadku, ktorá vyvolala v rokovacej sále búrlivú nespokojnosť opozície, posunula parlamentná väčšina do druhého čítania. Jej obsahom nie je nič iné iba implementácia mechanizmov, ktoré sú bežné v iných parlamentoch, napríklad obmedzenie dĺžky vystúpenia na 20 – 30 minút, prísnejšie vymedzenie noriem správania sa a postihy v prípade, keď poslanci odmietajú rešpektovať zákon. Dehonestácia novely, že ide o „náhubkový zákon“ určený pre opozíciu, je nenáležitá, lebo novelizácia platí rovnako pre opozíciu ako pre koalíciu v tomto aj v budúcom volebnom období.
Veľký starorímsky rečník Marcus Tullius Cicero mohol v senáte rečniť aj niekoľko hodín a bolo to vystúpenie na vysokej rétorickej a argumentačnej úrovni. Keď onoho času vystúpil v NR SR exposlanec a terajší predseda KDH Alojz Hlina a po vyslovení niekoľkých nesúvislých viet na hodinu obsadil mlčaním rečnícky pult, bolo to čosi ako happening, čosi ako výbuch malej parlamentnej bomby, ktorej sa nevedelo zabrániť. A tak parlament nerokoval, v bezradnosti len civel do prázdna. Aj také prípady by mal riešiť rokovací poriadok.
Vášnivé diskusie aj občasný vietor patria na parlamentnú pôdu. Každý nemusí byť Cicero, ale byť poslancom znamená vyšší odborný i politický level. Pri pohľade do parlamentných lavíc našich exhibicionistických strán musia voličov bolieť oči i uši. Pravdaže, krikľúňov zo SAS a z OĽaNO aj dámy Kollárovho príbuzenstva ktosi volil. S tým sa nedá nič robiť, lebo mýliť sa vo voľbách je ľudské. Lenže drahé.