Spolok svätého Vojtecha vznikol po dlhom zápase pred sto päťdesiatimi rokmi . Spolok svätého Vojtecha zohral v novodobých slovenských dejinách nezastupiteľnú úlohu pri upevňovaní národného povedomia, ale aj kresťanských cností v širších vrstvách slovenského ľudu. Bol našou najmasovejšou organizáciou. Vznikol po dlhom zápase o povolenie 14. septembra 1870, teda pred sto päťdesiatimi rokmi. Za revolúcie v roku 1848 katolícka cirkevná vrchnosť založila v Pešti Spolok svätého Štefana, ktorého cieľom bolo vydávanie dobrých a lacných kníh pre katolícky ľud jazyka maďarského, slovenského a nemeckého. Spolok začal vydávať týždenník Katolícke nowiny pre obecni lud, redigovaný Šimonom Klempom. Keďže Spolok sv. Štefana pre ľahostajnosť k národným potrebám prestal vyhovovať slovenským katolíckym dejateľom, začali sa usilovať o založenie vlastnej organizácie podobného určenia. Iniciatívy sa ujal Andrej Radlinský a spomedzi peštianskych katolíckych Slovákov zostavil dočasný výbor, ktorý začal zbierať finančné prostriedky a zostavil stanovy budúceho spolku. Aby sa zvýraznil jeho slovenský a slovanský charakter, uzniesli sa, že sa bude nazývať Spolok sv. Vojtecha. Ešte i dnes možno nájsť v archívoch katolíckych fár Andrejom Radlinským vlastnoručne písané listy s výzvou adresovanou na správcu farnosti, aby podporil ustanovenie slovenského katolíckeho spolku.
■ ŠOVINISTICKÉ VÝPADY
Zo slovenských krajov i z mnohých kútov Uhorska prichádzali Andrejovi Radlinskému priaznivé ohlasy. Dočasný výbor rozhodol, že stanovy dá schváliť prímasovi katolíckej cirkvi a Cisársko-kráľovskej námestnej rade v Budíne. Ostrihomský arcibiskup a prímas katolíckej cirkvi Scitovský bol Slovák poľského pôvodu, a kým bol v nižších funkciách, angažoval sa v bernolákovskom hnutí. Slovenskú deputáciu prijal priateľsky, uznal potrebu spolku a prisľúbil priaznivé vybavenie. Okamžite sa rozprúdila nátlaková kampaň v maďarských časopisoch. Lebo projektovaný spolok vraj bude mať protimaďarský charakter a v konečnom dôsledku bude pre Uhorsko škodlivý. Šovinistické výpady ovplyvnili postoj prímasa Scitovského, ktorý v písomnej odpovedi zdôraznil, že Slovákom musí stačiť Spolok sv. Štefana. Keď Slováci v Ostrihome neuspeli, rozhodli sa požiadať viedenské ministerstvo školstva a kultu o potvrdenie stanov. Veci sa ujalo banskobystrické biskupstvo, keďže biskup Štefan Moyses mal vo Viedni dobré kontakty. Priaznivému vybaveniu malo pomôcť spísanie stanov v staroslovenčine, čo bola v podstate čeština s niekoľkými slovakizmami. Aj projektovaný spolok zmenil názov a mal sa nazývať Jednota svatovojtešská. V päťdesiatych rokoch v ústredných orgánoch Rakúskeho cisárstva pôsobilo veľa Čechov, ale boli to zväčša bezduchí byrokrati, ktorým Slováci neležali na srdci. Ani odklon od slovenčiny nepomohol a stanovy neboli potvrdené.
■ ĎALŠIE ODROČENIE
Spolok stále zostával len na papieri, pritom sa už začiatkom šesťdesiatych rokov vyzbieralo na jeho kmeňovú základinu šesťtisíc zlatých. Zdalo sa, že celá vec zaspala, Slováci v čase uvoľnenia po roku 1860 sa usilovali presadiť svoj politický program, potom sa pripravovalo založenie Matice slovenskej. V tom čase sa Andrej Radlinský stal farárom v Kútoch a obnovil snahy o založenie svätovojtešského spolku. Vypracoval nové stanovy v latinskom jazyku, v ktorých sa spomína, že sídlom spolku by mohla byť Trnava. V roku 1863 aj v súvislosti s oslavou tisícročia príchodu slovanských apoštolov a so vznikom Matice slovenskej, ktorá začala Slovákov oboch hlavných konfesií zjednocovať, sa zintenzívnilo úsilie o povolenie spolku. Kňazi šaštínskeho dekanátu z iniciatívy Radlinského podali ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Šimorovi novú žiadosť s nádejou na priaznivé vybavenie, lebo Šimor bol známy svojou spravodlivosťou a mal aj slovenské korene. Ale arcibiskupská komisia opäť vzniesla námietky, medzi iným, že meno Vojtech je pohanské. Ďalšie odročenie takmer pochovalo nádeje a slovenskí katolíci sa mohli tešiť aspoň z jedného úspechu, ktorým bolo povolenie Matice slovenskej. Roduverných katolíkov vyzvali, aby Maticu podporovali.
■ LICITOVANIE SO ŽALOBOU
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nastali zdanlivo priaznivejšie pomery. V máji 1868 kňazi šaštínskeho dekanátu opäť podali žiadosť, no ani za sedemnásť mesiacov odpoveď neprišla. Andrej Radlinský sa osobným listom obrátil na prímasa Šimora, že už dvanásť rokov sa odkladá povolenie Svätovojteškého spolku...
„Ľud slovenský, doposiaľ bol najnábožnješí,“ spomína v liste, „čo sa hlavne horlivosti duchovných pastierov pripísať sa musí... Pastieri a vodcovia veriaceho ľudu upodozrievaním, udávaním a vyšetrovaním skrz svetskú moc a jej slovákožrútske orgány sú terorizovaní... Prv než beznáboženstvo a znemravnenie tejto doby slovenský ľud zatopí, Spolok sv. Vojtecha ako Noemov koráb záchrany tohto ľudu od potopy všeobecnej skazenosti a nemravnosti ochráni... Nech Vaša kniežacia milosť k povzbudeniu zúfajúcich a k zahanbeniu nepriateľov najmilostivejšie potvrdiť a stanovy spolku schváliť ráči.“
Úprimné a vznešené Radlinského slová azda nezostali bez vplyvu na arcibiskupa, ale rozhodujúcu úlohu zohral Radlinského prísľub, že stiahne žalobu na katolícky časopis Magyar állam (Uhorský štát). Jeho redaktor obvinil Radlinského z nevlastenectva, z defraudácie a zo zanedbávania kňazských povinností. Prímas si neželal súdny spor medzi katolíckym časopisom a bezúhonným kňazom a poveril trnavského vikára Henrika Sájbelyho, aby spoločne s Radlinským zostavili prípravný výbor. Doplnené stanovy putovali z Trnavy do Ostrihomu a potom do Ríma, kde ich bez prieťahov potvrdili.
■ VALNÉ ZHROMAŽDENIE
Arcibiskup Šimor listom vyzval trnavského vikára, aby prvé valné zhromaždenie zvolal do Trnavy na 14. septembra 1870. V určený deň sa do Trnavy zišlo päťsto katolíckych kňazov, učiteľov a laikov, ktorí zvolili správu a funkcionárov Spolku svätého Vojtecha – Adalberta (SSV). Predsedom sa stal Henrik Sájbely, za podpredsedu bol zvolený Štefan Závodník. Hlavnému iniciátorovi Spolku Andrejovi Radlinskému sa ušla funkcia doživotného podpredsedu. Zhromaždenie zvolilo šesťdesiatčlenný výbor a do zvyšných funkcií navolilo osvedčených slovenských katolíckych národovcov. Správcom sa stal Juraj Slotta, účtovníkom Ján Palárik a pokladníkom ostrihomský kanonik Ján Krstiteľ Juriga. Za sídlo spolku bola určená Trnava, kam sa po Radlinského smrti v roku 1879 zo Skalice presťahovali Katolícke noviny, ktoré boli tlačovým orgánom SSV.
■ PRVÉ TLAČE
Už v prvom roku jestvovania spolok vydal učebnice pre slovenské ľudové školy a kalendár Pútnik svätovojtešský. SSV sa stal rýchlo známym, počet členov narastal a v polovici roka 1871 sa blížil k dvom tisíckam. Stále však bol tŕňom v oku maďarských šovinistov. Druhé valné zhromaždenie SSV sa malo konať 27. septembra 1871 v Nitre. V predvečer sa do mesta dostavili mnohí členovia, medzi nimi popredné osobnosti slovenského duchovného života. Na prístupoch k mestu ich krikom, nadávkami, ba aj kamením vítala nitrianska spodina organizovaná a poštvaná niekoľkými maďarónskymi šľachticmi. Hlavnú časť týchto „uhorských vlasteneckých aktivistov“ tvorili chudobní Židia z nitrianskych Pároviec, pre ktorých vážnosť kňazského stavu i elementárna slušnosť voči laikom boli len na smiech. Teror pokračoval celú noc, luza porozbíjala okná na domoch, kde sa členovia Spolku ubytovali. Zhromaždenie sa malo otvoriť vo dvorane biskupského seminára, ale dav sa hotoval zaútočiť na budovu. Žiadosť o vykonanie poriadku u podžupana i mestského kapitána zostala nevypočutá, a tak bolo druhé valné zhromaždenie rozpustené a účastníci Nitru narýchlo opustili. Viacerí si na pamiatku odniesli aj zranenia.
Nitrianske udalosti Slováci odsúdili a k nim sa pridali aj poctiví Maďari, a tak sa už podobné udalosti neopakovali, aj keď časť maďarskej verejnosti stále proti SSV živila rôzne výhrady.
■ ROZVOJ SPOLKU
V prvom desaťročí sa spolok nad očakávanie rozvíjal. V roku 1875 mal už 3 085 členov. Medzi nimi boli aj vysokí cirkevní hodnostári, ktorí spolku dodávali lesk a vážnosť aj finančné príspevky. Za člena sa prihlásil ostrihomský arcibiskup Ján Šimor, spišský biskup Juraj Čáska, nitriansky Augustín Roškováni, banskobystrický Ipolyi Stummer, ba aj sedmohradský biskup Fogaraši. Ich nástupcovia v biskupských funkciách už o členstvo nejavili záujem, ba vystríhali slovenských katolíckych duchovných pred vstupom do spolku.
Napriek prehlbujúcej sa nedôvere a nepriazni cirkevnej i svetskej vrchnosti činnosť SSV sa úspešne rozvíjala. Slovenské tlačené slovo v knižnej forme rôzneho obsahu, posielané členom i záujemcom do slovenských dedín, malo veľký význam pri budení slovenského katolíckeho ľudu, pohrúženého do hlbokého duchovného spánku a národnej ľahostajnosti. Výsledok nie veľmi nápadnej, ale systematickej práce sa neskôr ukázal v parlamentných voľbách, keď práve v bratislavsko-trnavskom regióne, kde mal SSV najviac členov, pravidelne víťazili slovenskí kandidáti.
Viaceré knižné diela z produkcie Spolku svätého Vojtecha mali aj komerčný úspech. V roku 1879 SSV vydal katolícky spevník zostavený Andrejom Radlinským a upravený farárom z Turzovky Františkom Tagánim a Romualdom Zaymusom. Stal sa najpopulárnejšou knihou svojich čias. Len v Rači sa za krátky čas predalo štyristo kusov; nitriansky biskup si objednal tisíc exemplárov a zakrátko bolo treba pripraviť nové vydanie.
Popri Andrejovi Radlinskom dušou a záštitou Spolku bol modranský rodák titulárny biskup Henrik Sálbely (1804 – 1886). Bol uvedomelý Slovák a už ako kaplán v Budíne sa zapojil do národného hnutia a prihlásil sa do Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Aj ako prefekt Pázmanea vo Viedni udržiaval styky so slovenskými národovcami a podieľal sa na vzniku Matice slovenskej. Po Sájbelyho smrti mal Spolok už 5 270 členov, ale dostavilo sa obdobie stagnácie. To sa však podarilo prekonať najmä vďaka neúnavnej práci správcu Martina Kollára (1853 – 1919), ktorý na začiatku 20. storočia prispel k jeho oživeniu. V časoch, keď Slováci nemali Maticu slovenskú s celonárodnou pôsobnosťou, na valné zhromaždenia každoročne konané v Trnave prichádzali popredné slovenské osobnosti oboch konfesijných táborov. Počas neformálnych rozhovorov riešili pálčivé otázky slovenskej budúcnosti. Častými hosťami v Trnave boli evanjelickí dejatelia Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Škultéty, Milan Ivanka a ďalší. Napriek tomu, že tlak svetskej a cirkevnej vrchnosti bol citeľný a nad Spolkom visel Damoklov meč rozpustenia, prihlasovalo sa čoraz viac záujemcov. V roku 1912 počet členov presiahol hranicu tridsaťštyri tisíc.
■ NESPLNENÉ NÁDEJE V ČSR
Po vzniku Česko-Slovenska sa zdalo, že prichádzajú lepšie časy, aké panovali za Uhorska, ale nádeje sa neplnili. Politika prezidentského kabinetu a väčšiny strán, ktoré sa striedali pri vládnom kormidle, bola protikatolícka, a tak ani katolícky Spolok svätého Vojtecha nemal na ružiach ustlané. Napriek úsiliu vedenia pri pozemkovej reforme nedostal Spolok nič z rozsiahlych majetkov ostrihomského arcibiskupstva na Slovensku zabraných štátom. A tak jeho činnosť, ktorá sa rozšírila o zhromažďovanie starých dokumentov a pamiatok slovenského života, historický a literárny výskum, sa financovala z príspevkov mecénov a z členských poplatkov.
Počet členov v roku 1930 prekročil hranicu stotisíc. Spolok mal jednateľstvá nielen na Slovensku, ale aj vo Francúzsku, v Argentíne, Kanade i Austrálii. V Spojených štátoch sa prihlásili do miestnych jednateľstiev tisícky našich krajanov. Organizácia, ktorá by sa čo do mohutnosti mohla porovnať so Spolkom svätého Vojtecha na Slovensku nebola. Matica slovenská mala k roku 1930 približne sedemtisíc členov. Spoločne však pracovali na zveľadení slovenského života, prehlbovaní vzdelanosti a morálky. V tomto období náklad podielových kníh bol aj osemdesiattisíc. Počas existencie Slovenskej republiky sa spolok tešil všemožnej podpore štátu, čo bolo po prvý raz za jeho dlhej existencie. To sa prejavilo na vzraste členskej základne i rozvoji činnosti. Po vojne sa radikálne zmenila situácia, niektorí členovia vedenia na čele so správcom spolku Jánom Pöstényim boli vyšetrovaní a prenasledovaní, činnosť organizácie obmedzená.
Po komunistickom prevrate členskú základňu rozpustili a Spolok zmenili na účelové zariadenie rímskokatolíckej cirkvi. Tlačiareň znárodnili a časť zbierok a knižnice sa roztratila. Fungoval pod dôslednou štátnou kontrolou. Od roka 1990 opäť mohol oživiť činnosť ako spolok a budovať členskú základňu, no niekdajší lesk a sláva Spolku svätého Vojtecha sú už len minulosťou.
Ivan MRVA
Fotodokument: Zakladateľské osobnosti Spolku svätého Vojtecha: Šimon Klempa, Ján Juriga, Juraj Tvrdý, Ján Palárik. V strede Andrej Radlinský