Záchranný koráb národného povedomia

thumbnail

Spolok svätého Vojtecha vznikol  po dlhom zápase pred sto päťdesiatimi rokmi . Spolok svätého Vojtecha zohral v novodobých slovenských dejinách nezastupiteľnú úlohu pri upevňovaní národného povedomia, ale aj kresťanských cností v širších vrstvách slovenského ľudu.  Bol našou najmasovejšou organizáciou. Vznikol po dlhom zápase o povolenie 14. septembra 1870, teda pred sto päťdesiatimi rokmi.  Za revolúcie v roku 1848 katolícka cirkevná vrchnosť založila v Pešti Spolok svätého Štefana, ktorého cieľom bolo vydávanie dobrých a lacných kníh pre katolícky ľud jazyka maďarského, slovenského a nemeckého. Spolok začal vydávať  týždenník Katolícke nowiny pre obecni lud, redigovaný Šimonom Klempom. Keďže  Spolok sv. Štefana  pre ľahostajnosť  k národným potrebám  prestal vyhovovať  slovenským katolíckym dejateľom, začali sa usilovať o založenie vlastnej organizácie  podobného určenia.  Iniciatívy sa ujal Andrej Radlinský a spomedzi peštianskych katolíckych Slovákov zostavil dočasný výbor, ktorý  začal zbierať finančné prostriedky a zostavil stanovy budúceho spolku. Aby sa zvýraznil jeho  slovenský a slovanský charakter, uzniesli sa, že sa bude nazývať Spolok sv. Vojtecha.  Ešte i dnes možno nájsť v archívoch katolíckych fár  Andrejom Radlinským vlastnoručne  písané  listy s výzvou  adresovanou na správcu  farnosti, aby podporil  ustanovenie slovenského katolíckeho spolku.

ŠOVINISTICKÉ VÝPADY

Zo slovenských krajov i z mnohých kútov Uhorska prichádzali Andrejovi   Radlinskému priaznivé ohlasy. Dočasný výbor rozhodol, že  stanovy dá schváliť prímasovi katolíckej cirkvi a Cisársko-kráľovskej námestnej rade v Budíne.  Ostrihomský arcibiskup a prímas katolíckej cirkvi Scitovský bol Slovák poľského pôvodu, a kým bol v nižších funkciách, angažoval sa v bernolákovskom hnutí. Slovenskú deputáciu prijal priateľsky, uznal  potrebu spolku a prisľúbil priaznivé vybavenie. Okamžite sa  rozprúdila nátlaková kampaň v maďarských časopisoch. Lebo projektovaný spolok vraj bude mať protimaďarský charakter a v konečnom dôsledku bude pre Uhorsko škodlivý. Šovinistické výpady ovplyvnili postoj prímasa Scitovského, ktorý v písomnej odpovedi zdôraznil, že Slovákom musí  stačiť Spolok sv. Štefana. Keď Slováci v Ostrihome neuspeli, rozhodli sa požiadať viedenské ministerstvo školstva a kultu o potvrdenie stanov. Veci sa ujalo banskobystrické biskupstvo, keďže biskup Štefan Moyses mal vo Viedni dobré  kontakty. Priaznivému vybaveniu  malo  pomôcť  spísanie stanov v staroslovenčine, čo bola v podstate čeština s niekoľkými slovakizmami. Aj projektovaný spolok zmenil názov a mal sa nazývať Jednota svatovojtešská. V päťdesiatych rokoch v ústredných orgánoch Rakúskeho cisárstva pôsobilo veľa Čechov, ale boli to zväčša bezduchí byrokrati, ktorým Slováci neležali na srdci. Ani  odklon od slovenčiny nepomohol a stanovy neboli potvrdené.

ĎALŠIE ODROČENIE

Spolok  stále zostával len  na papieri, pritom  sa už začiatkom šesťdesiatych rokov vyzbieralo na jeho kmeňovú základinu šesťtisíc zlatých. Zdalo sa, že celá vec zaspala, Slováci   v čase uvoľnenia po roku 1860 sa usilovali  presadiť svoj politický program, potom  sa pripravovalo  založenie  Matice slovenskej. V tom čase sa Andrej Radlinský stal farárom v Kútoch a obnovil snahy o založenie svätovojtešského spolku. Vypracoval nové stanovy v latinskom jazyku, v ktorých sa spomína, že sídlom spolku by mohla byť Trnava. V roku 1863 aj v súvislosti s oslavou tisícročia príchodu  slovanských apoštolov a so vznikom Matice slovenskej, ktorá začala Slovákov oboch hlavných konfesií zjednocovať, sa  zintenzívnilo  úsilie o povolenie  spolku.  Kňazi šaštínskeho dekanátu z iniciatívy Radlinského podali  ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Šimorovi  novú žiadosť s nádejou na priaznivé vybavenie, lebo Šimor bol známy svojou spravodlivosťou a mal aj slovenské korene. Ale arcibiskupská komisia opäť vzniesla námietky, medzi iným, že meno Vojtech je pohanské. Ďalšie odročenie  takmer pochovalo nádeje  a slovenskí katolíci sa mohli tešiť aspoň z jedného úspechu, ktorým bolo povolenie Matice slovenskej.  Roduverných  katolíkov vyzvali, aby Maticu podporovali.

LICITOVANIE SO ŽALOBOU

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nastali zdanlivo priaznivejšie pomery. V máji 1868 kňazi šaštínskeho dekanátu opäť podali žiadosť, no ani za sedemnásť mesiacov odpoveď neprišla. Andrej Radlinský sa osobným listom obrátil na prímasa Šimora, že už dvanásť rokov  sa odkladá povolenie Svätovojteškého spolku...

„Ľud slovenský, doposiaľ bol najnábožnješí,“ spomína v liste, „čo sa hlavne horlivosti duchovných pastierov pripísať sa  musí... Pastieri a vodcovia veriaceho ľudu upodozrievaním, udávaním a vyšetrovaním skrz svetskú moc a jej slovákožrútske orgány sú terorizovaní... Prv než  beznáboženstvo a znemravnenie tejto doby slovenský ľud zatopí, Spolok sv. Vojtecha ako Noemov koráb záchrany tohto  ľudu od potopy všeobecnej skazenosti a nemravnosti  ochráni... Nech Vaša kniežacia milosť k povzbudeniu zúfajúcich a k zahanbeniu nepriateľov najmilostivejšie potvrdiť a stanovy spolku schváliť ráči.“

Úprimné a vznešené Radlinského slová azda nezostali bez vplyvu na arcibiskupa, ale  rozhodujúcu úlohu zohral Radlinského prísľub, že stiahne žalobu na katolícky časopis Magyar állam (Uhorský štát). Jeho redaktor obvinil Radlinského z nevlastenectva, z defraudácie a zo zanedbávania kňazských povinností. Prímas si neželal súdny spor medzi katolíckym časopisom a bezúhonným kňazom a poveril trnavského vikára Henrika Sájbelyho, aby spoločne s Radlinským zostavili prípravný výbor. Doplnené stanovy putovali z Trnavy do Ostrihomu a potom do Ríma, kde ich bez prieťahov potvrdili.

VALNÉ ZHROMAŽDENIE

Arcibiskup Šimor listom vyzval trnavského vikára, aby prvé  valné zhromaždenie  zvolal do Trnavy na 14. septembra 1870.  V určený deň sa do Trnavy zišlo päťsto katolíckych kňazov, učiteľov a laikov, ktorí zvolili správu a funkcionárov Spolku svätého Vojtecha – Adalberta  (SSV). Predsedom sa stal  Henrik Sájbely, za podpredsedu bol zvolený Štefan Závodník. Hlavnému iniciátorovi Spolku Andrejovi Radlinskému sa ušla funkcia doživotného podpredsedu.  Zhromaždenie zvolilo šesťdesiatčlenný výbor a do  zvyšných funkcií  navolilo  osvedčených slovenských katolíckych národovcov. Správcom sa stal  Juraj Slotta, účtovníkom  Ján Palárik a pokladníkom ostrihomský kanonik Ján Krstiteľ Juriga.  Za sídlo  spolku bola určená Trnava, kam sa po Radlinského smrti v roku 1879  zo Skalice presťahovali Katolícke  noviny, ktoré boli tlačovým orgánom SSV.

PRVÉ TLAČE

Už v prvom roku jestvovania spolok vydal učebnice pre slovenské ľudové školy a kalendár Pútnik svätovojtešský. SSV sa stal  rýchlo známym, počet členov narastal a v polovici roka 1871 sa blížil k dvom tisíckam. Stále však bol tŕňom v oku maďarských šovinistov. Druhé valné zhromaždenie SSV sa malo konať 27. septembra 1871 v Nitre. V predvečer sa do mesta dostavili mnohí  členovia, medzi nimi popredné osobnosti slovenského duchovného života. Na prístupoch k mestu ich krikom, nadávkami, ba aj kamením vítala nitrianska spodina organizovaná a poštvaná niekoľkými maďarónskymi šľachticmi. Hlavnú časť týchto „uhorských vlasteneckých aktivistov“ tvorili chudobní Židia z nitrianskych Pároviec, pre ktorých vážnosť kňazského stavu i elementárna slušnosť voči  laikom boli len na smiech. Teror pokračoval celú noc, luza porozbíjala okná na domoch, kde sa členovia Spolku ubytovali. Zhromaždenie sa malo otvoriť vo dvorane biskupského seminára, ale dav sa hotoval zaútočiť na budovu.  Žiadosť o vykonanie poriadku u podžupana i mestského kapitána zostala nevypočutá, a tak bolo druhé valné zhromaždenie  rozpustené a účastníci Nitru narýchlo opustili. Viacerí si na pamiatku odniesli aj zranenia.

Nitrianske udalosti Slováci odsúdili a k nim sa pridali aj poctiví Maďari, a tak sa už  podobné  udalosti neopakovali, aj keď časť maďarskej verejnosti  stále proti SSV živila rôzne výhrady.

ROZVOJ SPOLKU

V prvom desaťročí sa spolok nad očakávanie rozvíjal. V roku 1875 mal už 3 085 členov. Medzi nimi boli aj vysokí cirkevní hodnostári, ktorí spolku dodávali lesk a vážnosť  aj finančné príspevky. Za člena sa prihlásil ostrihomský arcibiskup Ján Šimor,  spišský biskup Juraj Čáska, nitriansky Augustín Roškováni, banskobystrický Ipolyi Stummer, ba aj sedmohradský biskup Fogaraši. Ich nástupcovia v biskupských funkciách už o členstvo nejavili záujem, ba vystríhali slovenských katolíckych duchovných pred vstupom do spolku.

Napriek prehlbujúcej sa nedôvere a nepriazni cirkevnej i svetskej vrchnosti činnosť   SSV sa úspešne rozvíjala. Slovenské tlačené slovo v knižnej forme rôzneho obsahu, posielané   členom i záujemcom do slovenských dedín, malo veľký význam pri budení slovenského  katolíckeho ľudu, pohrúženého do hlbokého duchovného spánku a národnej ľahostajnosti.  Výsledok nie veľmi nápadnej, ale systematickej práce sa neskôr ukázal v parlamentných voľbách, keď práve v bratislavsko-trnavskom regióne, kde mal SSV najviac členov,  pravidelne víťazili slovenskí kandidáti.

Viaceré knižné  diela z produkcie  Spolku svätého Vojtecha  mali  aj komerčný úspech.  V roku 1879  SSV vydal  katolícky spevník zostavený Andrejom Radlinským a upravený  farárom z Turzovky Františkom Tagánim a Romualdom Zaymusom. Stal sa najpopulárnejšou  knihou svojich čias.  Len v Rači sa za krátky čas predalo štyristo kusov;  nitriansky biskup  si objednal tisíc exemplárov a zakrátko bolo treba pripraviť  nové vydanie.

Popri Andrejovi Radlinskom dušou a záštitou Spolku bol  modranský rodák titulárny biskup Henrik Sálbely (1804 – 1886).  Bol  uvedomelý Slovák a už  ako kaplán v Budíne sa zapojil do národného hnutia a prihlásil sa do Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Aj ako prefekt Pázmanea vo Viedni  udržiaval styky so slovenskými národovcami a podieľal sa na vzniku Matice slovenskej.  Po Sájbelyho smrti mal Spolok  už 5 270 členov, ale dostavilo sa obdobie stagnácie. To sa však podarilo prekonať  najmä vďaka neúnavnej práci správcu Martina Kollára (1853 – 1919), ktorý na začiatku 20. storočia prispel k jeho oživeniu.  V časoch, keď Slováci nemali Maticu slovenskú s  celonárodnou pôsobnosťou, na  valné zhromaždenia každoročne  konané v Trnave  prichádzali popredné  slovenské osobnosti oboch konfesijných táborov. Počas neformálnych rozhovorov riešili pálčivé otázky slovenskej budúcnosti.  Častými hosťami  v Trnave boli evanjelickí dejatelia  Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Škultéty, Milan Ivanka a ďalší.   Napriek tomu, že  tlak  svetskej a cirkevnej vrchnosti  bol citeľný a nad Spolkom  visel  Damoklov meč  rozpustenia, prihlasovalo sa čoraz viac záujemcov.  V roku 1912  počet členov  presiahol hranicu tridsaťštyri tisíc.

NESPLNENÉ NÁDEJE V ČSR

Po vzniku Česko-Slovenska sa zdalo, že  prichádzajú   lepšie časy, aké panovali za Uhorska, ale nádeje sa  neplnili. Politika  prezidentského kabinetu a väčšiny strán, ktoré sa  striedali pri  vládnom kormidle, bola protikatolícka, a tak ani  katolícky  Spolok svätého Vojtecha  nemal  na ružiach ustlané.  Napriek úsiliu vedenia pri pozemkovej reforme nedostal Spolok  nič z rozsiahlych majetkov ostrihomského arcibiskupstva na Slovensku zabraných štátom.  A tak jeho činnosť, ktorá sa rozšírila o zhromažďovanie starých dokumentov a pamiatok slovenského života,  historický a literárny  výskum,  sa financovala z príspevkov mecénov a z členských poplatkov.

Počet členov  v roku 1930 prekročil hranicu stotisíc. Spolok mal  jednateľstvá  nielen na Slovensku, ale aj vo Francúzsku, v Argentíne, Kanade i  Austrálii. V Spojených štátoch  sa prihlásili do miestnych jednateľstiev tisícky našich krajanov. Organizácia, ktorá by sa čo do mohutnosti  mohla  porovnať  so Spolkom svätého Vojtecha na Slovensku nebola. Matica slovenská  mala k roku 1930 približne sedemtisíc  členov.  Spoločne však pracovali na zveľadení  slovenského života,  prehlbovaní  vzdelanosti  a morálky.  V tomto období  náklad podielových kníh  bol  aj  osemdesiattisíc.  Počas existencie Slovenskej republiky sa spolok  tešil  všemožnej  podpore  štátu, čo bolo po prvý raz za jeho dlhej existencie. To sa prejavilo na vzraste členskej základne i rozvoji činnosti.  Po vojne sa radikálne zmenila situácia, niektorí členovia vedenia na čele so správcom spolku Jánom Pöstényim boli vyšetrovaní a prenasledovaní, činnosť organizácie obmedzená.

Po komunistickom prevrate  členskú základňu rozpustili  a Spolok zmenili na  účelové zariadenie rímskokatolíckej cirkvi. Tlačiareň znárodnili a časť zbierok a knižnice  sa  roztratila. Fungoval pod dôslednou štátnou kontrolou.  Od roka 1990 opäť mohol oživiť činnosť ako spolok a budovať členskú základňu, no niekdajší lesk a sláva Spolku svätého Vojtecha sú už len minulosťou.

Ivan MRVA

Fotodokument: Zakladateľské osobnosti Spolku svätého Vojtecha: Šimon Klempa, Ján Juriga,  Juraj Tvrdý, Ján Palárik. V strede Andrej Radlinský



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.