Profesor Jozef SIPKO: Svet je stvorený pre šťastie, ktoré sa odráža aj v jazyku. Štrnásteho februára 2020 oslávil významné životné jubileum – sedemdesiat rokov – slovenský vedec, učiteľ ruského jazyka a kultúry, lingvokulturológ prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD. Ako pedagóg vedie svojich študentov k úcte národným tradíciám, ku kultúre, k slovanskej identite a k humanistickej filozofii. Poslucháčom tiež odovzdáva myšlienkový odkaz veľkých dejateľov, ako boli Lev Tolstoj, Alexander Puškin, Pavol Jozef Šafárik či Dušan Makovický. Narodil sa v rusínskej obci Kamienka, absolvoval štúdium na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika (ruský jazyk a história) a študoval aj na štátnej univerzite v Krasnodare. Učil na strednej škole, neskôr na oddelení ruského jazyka a literatúry. V súčasnosti pôsobí v Inštitúte rusistiky v Prešove, kde sa aktívne zapája nielen do akademického života, ale aj do kultúrno-spoločenských podujatí Ruského centra, kde hostí obohacuje svojimi vedomosťami o ruskej a vo všeobecnosti slovanskej kultúre. Publikoval okolo tristo vedeckých prác, niekoľko monografií, má za sebou rad zahraničných vystúpení. V roku 2003 získal titul profesora. Venuje sa ruskej lingvistike, politickej lingvistike a skúmaniu špecifických vlastností jazyka a jeho súvislostí s mentalitou národov. Pri príležitosti sedemdesiatych narodenín sme ho oslovili na interview pre čitateľov Slovenských národných novín.
- V prvom rade vám chceme zablahoželať aj v mene čitateľov k okrúhlemu výročiu a popriať úprimne veľa zdravia, šťastia, spokojnosti a inšpirácie pri písaní kníh a štúdií. Vydali ste vyše tri stovky prác. Ktorú z nich považujete za najdôležitejšiu a ako by ste definovali lingvokulturológiu pre bežného človeka mimo akademickej pôdy?
Zrejme najväčší ohlas mala kniha Lingvokultúrne kódy ruského smiechu (2015). Vyšla po rusky a niektorí Rusi mi povedali: „Vy nás poznáte lepšie ako my sami seba.“ To teda bolo vyznamenanie. O lingvokulturológii asi takto: Skúma najtypickejšie etnokultúrne charakteristiky či príznaky, mentalitu a iné ukazovatele národa prostredníctvom jazykových kódov. Teda prostredníctvom rôznych jazykových foriem ňou hľadáme a nachádzame mnohé typické vlastnosti národa.
- Náš týždenník nadväzuje na odkaz štúrovcov a ich vodcu. Čo pre vás znamená štúrovská tradícia a prečo je podľa vás dôležité pripomínať význam národnej kultúry?
V múdrych knihách sa píše: Národy sú kvety Zeme. Keď zaniká nejaká rastlina alebo živočích, tak ich vedci uvádzajú v zozname ohrozených druhov. No ešte väčšiu ochranu potrebujú národy vo svojej pôvodnej kultúrnej prezentácii. Štúrovci v prvom rade bojovali za pevné ukotvenie našej etnokultúry ako jedného z krásnych kvetov našej matičky zeme. Tento ich odkaz má tú najväčšiu hodnotu a je stále rovnako aktuálny.
- Ako hodnotíte súčasný kultúrno-spoločenský diskurz z pohľadu lingvokulturológie?
To je na dlhšie. V podstate svet je stvorený pre šťastie, ktoré sa v jazyku odráža v jednoznačne pozitívnej komunikácii s veľmi bohatými podobami. Je zrejmé, že v našich komunikačných aktivitách by mali prevládať jazykové formy družnosti, žičlivosti, lásky, dobroty, radostia pod., a to je prirodzená podstata a poslanie takého geniálneho daru, akým jazyk nesporne je. No v súčasnej komunikácii jednoznačne prevažuje negatívny až nenávistný či homofóbny kontext, čo je neraz nepochopiteľné. Príkladom je jeden z predvolebných sloganov: Poďme do nich! Na mňa to pôsobí šokujúco!
- Keby ste mali len jednou vetou zanechať silné posolstvo, aké by bolo pre SNN?
Nech zostanú stále slovenské, slovanské, nech posilňujú ducha Slovanov – ľudí toho istého slova. Veď nás je okolo tristo miliónov, buďme čo najpevnejšou súčasťou tohto etnokolektívu. Lebo iba v slovanskom svete je naša záchrana.
- Čo je podľa vás najkrajšia hodnota ľudského života?
Ja som vlastne celý život v školstve... Od materskej školy až po terajšie zamestnanie. Naučil som sa, že k najväčším hodnotám patria žičlivé ľudské vzťahy. Preto si mimoriadne rád a často spomínam na svojich skvelých učiteľov... aj na mojich študentov. Pri týchto dvoch skupinách ľudí nikdy nepoužívam slovo „bývalí“. Lebo ten ľudský vzťah zostal vo mne doteraz. Skutočný učiteľ sa dokáže rozdávať. Je to človek, ľudomilný – homofilný, a keď vás po rokoch či desaťročiach stretnú vaši študenti, vaši učitelia a veľmi milo sa s vami rozprávajú a cítite, že sa tešia z toho stretnutia, tak nič krajšie v tomto živote nepoznám.
Zhováral sa Lukáš PERNÝ – Foto: autor