Zvíťazil stranícky egoizmus

thumbnail

Komentár Romana MICHELKA

Výsledky prezidentských volieb ukázali viacero skutočností. Slovenská spoločnosť je rozdelená na tri časti: koalícia, opozícia a politická alternatíva. Opozícia a Iniciatíva za slušné Slovensko disponuje približne štyridsiatimi percentami hlasov, vládna koalícia približne dvadsiatimi percentami hlasov, aspoň čo sa týka prezidentských kandidátov, a dvadsaťpäť percent má politická alternatíva. No a pre veľmi zlú politickú stratégiu sa táto alternatíva voči súčasnej opozícii a koalícii nedostala do druhého kola. Čo to znamená? Slovensko bude mať  obrovský problém sformovať parlamentnú väčšinu po voľbách na jar 2020. Poďme však bližšie k výsledkom volieb.

Ukázalo sa, že opozícia a nové politické sily ‒ Progresívne Slovensko, silne mediálne dopované mediálnym mainstreamom, si našlo novú ikonu v osobe právničky Zuzany Čaputovej. Potvrdil sa tak trend nástupu osôb spojených s tretím sektorom, takzvaní politickí hipsteri, ktorých  však rozhodne nemožno podceňovať. Zisk   druhého v poradí ‒ podpredsedu Európskej komisie Maroša Šefčoviča, bol plus-mínus na úrovni podpory strany Smer. Týmto výsledkom  splnil povinnú jazdu. Ak by nepostúpil do druhého kola, bol by to debakel, treba však zdôrazniť, že tento cieľ sa mu podaril len vďaka straníckemu egoizmu Mariana Kotlebu, ktorý zobral značnú časť  voličov alternatívy tretiemu v poradí sudcovi Najvyššieho súdu SR Štefanovi Harabinovi.

Zlyhali výsostne stranícki kandidáti. Béla Bugár dosiahol sotva polovicu zisku svojej strany a Milan Krajniak sotva štvrtinu zisku strany SME RODINA ‒ Boris Kollár. Vyslúžilý politický matador František Mikloško získal svojich obligátnych plus-mínus päť percent a je jasné, že jeho politická generácia sa končí, respektíve „výtlak“ tejto osôbky je po celých dvadsiatich rokoch, odkedy kandiduje ‒ kandidoval trikrát zo štyroch volieb,  stále niečo medzi  piatimi až šiestimi percentami . Dosť na stranu, málo na prezidentskú voľbu. Zároveň však získal skoro dvojnásobok toho, čo predstaviteľ novej konzervatívnej generácie Milan Krajniak.

Biedne skončil aj Eduard Chmelár. Jeho nástup bol lepší ako následný výsledok. V jednom prieskume  dokonca atakoval desaťpercentnú  hranicu,  nakoniec skončil na štvrtine tohto prieskumu. Z ďalších  marginálnych kandidátov by sme hádam mali spomenúť Martina Daňa. Jeho zisk pol percenta je hlboko aj pod jeho nie veľkými očakávaniami. Očakával tri až štyri percentá.  Ukazuje sa teda, že napriek tomu, že má veľa sledovateľov a fanúšikov, vážne ho berie len ich nepatrný zlomok. Poďme však k prognózam ďalšieho kola.

Náskok Zuzany Čaputovej je veľmi vysoký, dostatočne veľký na to, že ak neurobí fatálnu chybu, konečné víťazstvo jej asi neujde. To však neznamená, že všetko je stratené. Maroš Šefčovič je jasne motivovaný urobiť v budúcich dvoch týždňoch maximum pre čo najlepší zisk. Proti Čaputovej hovorí aj jej relatívne vysoký náskok. Ten môže na jej voličov pôsobiť demotivačne v tom zmysle, že  víťazstvo  už má vo vrecku, a teda nie je potrebné unúvať sa k voľbám. Naopak, ak chce Šefčovič uspieť, musí osloviť voličov politickej alternatívy, čo bude veľmi ťažké. Svojím životným príbehom aj svojou súčasnou pozíciou  nezapadá do profilu, ktorý títo voliči očakávajú od kandidáta. Je jasné, že Smer bude  mobilizovať, je jasné, že  možno očakávať nárast jeho preferencií oproti prvému kolu,  ale za daných okolností bude konečná výhra veľmi ťažko dosiahnuteľná.

Najväčším rezervoárom  pre nárast Šefčoviča je návrat „zblúdených“ smeráckych voličov, predovšetkým zo severu Slovenska (Kysuce, horná Nitra, Považie), z ktorých mnohí v prvom kole napriek odporúčaniu vedenia Smeru  volili Harabina. Je vysoko pravdepodobné, že v druhom kole sa poslušne vrátia do rodného straníckeho košiara, otázka je, či to bude stačiť.

Na rozdiel od prvého kola nepredpokladám, že súčasťou kampane budú takzvané kultúrne vojny. Šefčovič síce verejne, a nie celkom uveriteľne deklaruje svoju religiozitu, otázne je, či dokáže na tejto téme mobilizovať relevantnú časť voličov.

Ďalším symptómom týchto volieb bola extrémna polarizácia médií. Mediálny mainstream jednoznačne hral na jednu kandidátku. Úplne okaté to bolo po vzdaní sa kandidatúry Roberta  Mistríka v prospech Čaputovej. Vtedy odpadli akékoľvek otázky, kto je ten „správny“ kandidát, a hrali to jednoznačne na ňu. K tejto mediálnej mašinérii sa pridali aj niektoré prieskumné agentúry, ktoré spôsobili jej raketový nárast  a z pôvodne jednocifernej kandidátky urobili veľmi horúcu favoritku.

Bohužiaľ, politická alternatíva niečoho podobného nebola schopná a výsledok je dnes jasný. Ideme teda do druhého kola s tým, že si musíme uvedomiť, že Slovensko sa mení. Voliči pred piatimi rokmi dali dôveru Kiskovi a značná časť jeho voličov to neskôr oľutovala. Uvidíme, či sa podobný scenár bude opakovať aj v týchto voľbách.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.