Stanislav VANČO
Hovorová reč sa mení a nárečie sa stráca v čase. Vladimír Koštiaľ Dubnický a Richard Benech to vedia a poznanie ich priviedlo k spolupráci. Prvý z nich sa nielen prizeral premenám času, ale po viac desaťročí trpezlivo zbieral a zapisoval si každodennú reč otcov a materí.
Druhý pridal nielen entuziazmus mladého človeka, ale prispel aj svojou odbornú erudíciou a poznatkami z vlastného výskumu. Výsledkom ich spolupráce je Dubnický nárečový slovník. Nedávno vyšiel v knižnej podobe a pokrstil ho primátor Jozef Gašparec. Mohli by sme teda hovoriť o šťastnej konštelácii osobností v Dubnici nad Váhom, ale obsah a čaro knižného vydania nárečového slovníka – výsledok je predovšetkým o pripravenosti, odvahe a chuti ukázať verejnosti, že terajšie generácie obyvateľov Dubnice nad Váhom nespadli iba tak „z jahody“ a súčasné premeny mesta majú dávne a aj jedinečné korene. Výrečným dokladom sa stal samotný slovník vo vydavateľskej réžii mesta.
Jadro a podstatnú časť 140-stranovej knižky tvorí – prirodzene – nárečový slovník so stovkami miestnych nárečových slov a slovných spojení, vrátane ich „pretlmočenia“ do súčasnej spisovnej jazykovej podoby. Nárečové slová a slovné spojenia sú prehľadne zoradené podľa abecedného poriadku a natoľko šikovne, že ich nijako nerušia ani zaradené záznamy kratučkých poviedok. Tieto príbehy zo života sú podané v autentickej reči najstaršej generácie Dubničanov a zaradené sú do slovníka za každé písmeno abecedy. Obsahovú všestrannosť a rozmernosť slovníka podopiera kapitola Krátke prirovnania múdrosti, hlúposti i sprostosti starých Dubničanov. Živosťou a šťavnatým podaním respondentov v čitateľovi umocňujú podnetné zážitky zo slovníka. Kam patrí dubnické nárečie, kde a aké je miesto hovorovej reči Dubničanov, podopiera odborný prínos jazykovej redaktorky a korektorky publikácie Veroniky Cepkovej. Úžitku sa dočkal aj výtvarný kumšt ilustrátorky Lívie Lezovej a grafičky Renáty Zuzulovej.
Kolektív autorov a spolutvorcov slovníka si neurobil hanbu, naopak. Všetci zainteresovaní vzdali hold a spravili česť svojmu Jánovi Baltazárovi Maginovi a všetkým doterajším generáciám Dubničanov. Im, tak isto aj obyvateľom historickej dubnickej farnosti – bývalého Lieskovca, Malého a Veľkého Kolačína a Prílesa. A kolektív autorov i nevymenovaných spolutvorcov, vrátane Ministerstva kultúry SR, ktoré projekt Dubnického nárečového slovníka finančne podporilo, dobre urobil, pretože tunajšie nárečie bolo vždy v minulosti primerane osobité medzi trenčianskymi nárečiami. Zvlášť osobité je z pohľadu historického vývoja stredovekej obce Dubnica nad Váhom a tiež novšieho i novodobého rozvoja a ekonomicko-sociálnych zmien v tomto meste v období ostatných 70 – 80 rokov. Vari najrýchlejšie v desaťročiach premien pred koncom minulého storočia doposiaľ stará sa rýchlo zmenila na novú Dubnicu nad Váhom, so štipkou zveličenia akoby na mladšiu, než je jej „dcéra“ – v blízkom susedstve mestečko Nová Dubnica. Stará na novú menila sa tak rýchlo, až hrozil zánik historickej pamäti obyvateľov.
Publikácia Dubnický nárečový slovník načiera do vývoja tamojšej hovorovej reči až 150 rokov naspäť. Už preto slovník nemôže byť úplný a ani dokonalý, no obsahuje aj mnohé tunajšie vplyvy poľnohospodárskej a priemyselnej imigrácie z Kysúc, kopaničiarskeho moravsko-slovenského pomedzia, ba i nemeckých remeselníkov. Preto je dobre a podarilo sa autorom, že aj všetky ostatné sprievodné kapitoly Dubnického nárečového slovníka sú doplňujúco zrozumiteľným a obohacujúco pútavým svedectvom o dubnickej minulosti a súčasnosti. Takto poňatá práca znamená, že autori a spolutvorcovia tohto cenného literárneho dielka vlastne odkazujú múdrosť: v každom čase je najistejšie stáť obidvomi nohami na zemi a súčasníci majú právo, ba musia vedieť, kde je ich miesto.
Keďže knižný počin tohto typu v Dubnici nad Váhom nebol prvým, je zrejmé, že nezostane posledným. Pritakáva tomu jednak nálada účastníkov nedávneho fašiangového „krštenia“, no tiež povzbudivý záujem čitateľov o slovník svojho nárečia. Vecnejšia sa ukazuje byť verejne prejavená vôľa tvorcov. V príjemnej atmosfére už zrekonštruovanej časti priestorov dubnického ilešháziovského kaštieľa ju prejavili nielen oni. Už o deň po starodubnickom „krštení“ knižky v novodubnickom amfiteátri sa prezentovali súbory tamojšej Jednoty dôchodcov s vlastným hudobno-slovným pásmom zvykov a obyčají ich sotva 60-ročného mesta. Chvalabohu, príklon jedných i druhých Dubničanov k živému kultúrnemu záujmu o seba nie je napokon na strednom ľavobrežnom Považí až natoľko výnimočný. Ukazuje sa, akoby sa Považania už nabažili televíznych celebrít, obnovili tradíciu ochotníckeho divadelníctva (napríklad v Opatovej nad Váhom), čomu zopár minulých desaťročí len málokto veril. A tiež miestopisné autorské samorasty zhora-zdola Považia publicisticky ohmatávajú korene bytia svojich predkov aj z iných pohľadov. To je ale už kapitola o ďalších pohyboch, pričom tie sú rovnako povzbudzujúce, akým je vyššie uvedený dubnický. Fajn, keď jedni inšpirujú ďalších.