Nové zápisy v zlatej knihe kultúry

dedicstvo

Vznik historicky prvého Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska oslávila koncom decembra odborná i laická verejnosť prvými zápismi. Cti zaradiť sa medzi jedinečné kultúrne fenomény našej vlasti sa dostalo Terchovskej muzike, Radvanskému jarmoku, starým baníckym tradíciám špaňodolinských baníkov, ale aj zvonárom. 

Vo výstavnej sieni ministerstva kultúry sa to hmýrilo krojovanými devami, muzikantmi s tradičnými terchovskými nástrojmi, ale aj baníkmi v tradičných uniformách, ktoré pamätajú ešte zlatý vek slovenských zlatých, strieborných či medených baní. Úplne na začiatku však bola fujara. Jedinečný pastiersky hudobný nástroj fujara a hudba, ktorou stisne za srdce takmer každého našinca, je už zapísaná v Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Do slovenského reprezentatívneho zoznamu ju zapísali na prvé miesto azda preto, aby privítala „nové prírastky“. Tie sa teraz môžu uchádzať o zápis do celosvetového zoznamu a veru ambície na to majú.

  • NIE JE JARMOK AKO JARMOK

Jarmokom sa na Slovensku môže popýšiť nejedno mesto, mestečko ba aj dedina. No máloktoré z našich miest a obcí sa môže pochváliť takou tradíciou ako niekdajšia Radvaň, dnes súčasť Banskej Bystrice. Právo na konanie svojho jarmoku získala Radvaň v roku 1655. Jarmok býval v deň narodenia Panny Márie a bol púťou i prezentáciou množstva rôznych remeselníkov. Dávno sa stal najpopulárnejším a najväčším v banskobystrickom okolí. V posledných rokoch naň chodia desaťtisíce návštevníkov a aj keď prežil nepriazeň bývalého režimu a v súčasnosti zasa tlaky komercionalizácie, stále to zdravé jadro jarmočníkov a jarmočných návštevníkov pretrváva. Držiteľmi osvedčenia zápisu sú mesto Banská Bystrica a jeho PKO.

  • AUŠUSNÍCKE SLUŽBY

Pod týmto tak trochu záhadným termínom sa skrýva jedna zo stredovekých tradícií, úzko súvisiaca so slávou slovenských banských miest, ktoré boli pred objavením Ameriky nielen doslova pokladnicou vtedajšieho Uhorska, ale i celej Európy.   Aušusníci sú členovia baníckeho bratstva Herrengrund v obci Špania Dolina. Majú svoje uniformy, v ktorých zachovávajú rituálne obrady pri baníckych slávnostiach, omšiach či svadbách a pohreboch. Banícke bratstvo pochádza spred roku 1519, v súčasnosti má 54 členov. Podpredseda Štiavnicko-špaňodolinského banského spolku, spisovateľ a kunsthistorik Milan Augustín nám povedal: „Banícke tradície sú pevnou súčasťou historickej pamäti tohto národa. V búrlivom prúde dejinných udalostí najmä od polovice dvadsiateho storočia boli často zásahom „zhora“ potláčané, keďže ich neoddeliteľnou časťou bola kresťanská tradícia a viera slovenského národa. To, že sa zachovali, je malý zázrak a ja verím, že je to svetielko nádeje pre možné znovuobnovenie slávy slovenského baníctva.“

  • MUZIKA Z TERCHOVEJ

Nielen milovníkom folklóru, ale aj náhodným návštevníkom bársakého koncertu ľudovej hudby, a nemusí ísť práve o sviatok slovenského folklóru vo Východnej, zaručene rozihrajú žilky terchovskí muzikanti. V zdôvodnení, prečo sa akurát ľudovej hudbe práve z tohto regiónu dostalo tej cti, že je prvá zapísaná do Reprezentatívnej knihy nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, stojí nasledovné: Terchovská muzika je tradičná ľudová hudba terchovskej komunity špecifická vokálno-inštrumentálnym prejavom. Ten je spojený s ľudovým tancom terchovská krútená i s vlastným hudobným štýlom a interpretmi. Osvedčenie získala obec Terchová. Je viac než pravdepodobné, že ďalšie jedinečné hudobné prejavy z našich rázovitých regiónov budú čoskoro Terchovčanov nasledovať.

  • RUČNÉ ŤAHANIE ZVONOV

U niektorých účastníkov slávnostného zápisu tento kultúrny fenomén vyvolal azda aj trochu údiv či rozpaky. Najmä dnes, keď je už rešpektovaná funkcia zvonára takmer na vymretie, a zvony k tomu, aby vydali velebný hlas, rozhýbe obyčajne elektrina. No ručné ťahanie zvonov ešte kde-tu pretrváva a ako osobitý fenomén ľudovej kultúry ostáva v niektorých obciach sprievodcom každodenného života. Oznamuje služby Božie v kostoloch, rôzne udalosti či dôležité návštevy. Žiadosť o zápis spracoval historik kampanológ Juraj Gembický z Pamiatkového úradu SR, ktorý je aj držiteľom osvedčenia.

Kultúrne dedičstvo vo svojej nehmotnej, takpovediac duchovnej podobe má teda svoju „zlatú knihu“. Nielenže nám pripomína, na čo by sme mali byť na Slovensku právom hrdí, ale doslova vyzýva aj ďalších zapálených historikov, folkloristov či nadšencov pre miestne a regionálne jedinečnosti, aby sa rozhýbali a pridali ďalší kamienok do velebnej mozaiky, ktorej sa hovorí aj duchovno-kultúrny rozmer národa.

Marek DANKO 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.