Blúdenie dejinami – alebo kto to vlastne žil na území, kde sme odnepamäti
O Slovákoch a slovenčine – len opatrne (!)
Ábel KRÁĽ - Foto: SNN
Je slovensky špecifické, že o našich dejinách, o našej existencii v kritickom období duchovného a kultúrneho zlomu v polovici 9. storočia rozhoduje cudzina. Naši neprajníci z cudzieho sveta, ba i zo Slovenska. Tak sa hovorí, že v tom čase na území dnešného Slovenska žili vraj (presnejšie neidentifikovaní) Slovania a hovorilo sa slovanskou rečou, v krajnom prípade staroslovienčinou…
V reakcii na oslavy 1 150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naddunajské územie sa trebárs v novinách Sme písalo, že prezident Ivan Gašparovič vo svojom príhovore na slávnosti v Nitre omylom „označil slovenčinu za štvrtý liturgický jazyk v dejinách“, omylom vraj povedal, že pápež „slovenský jazyk ustanovil ako štvrtý liturgický jazyk“. Lebo to podľa autora tohto periodika bola „staroslovienčina“. Bol to teda iný jazyk. Nie slovenčina.
Pýtam sa. Ak to v polovici deviateho storočia bola „staroslovienčina“, kedy potom bola „slovienčina“ a aký bol ich vzťah k slovenčine, keď na tom území, o ktorom sa hovorí, žijeme odnepamäti my Slováci? Čo za jazyk bola slovienčina? Kde všade sa ňou hovorilo? Nebolo by potom ešte lepšie použiť známu, v Prahe objavenú grafickú formu „slověnčina“?
Aby sa „opatrní“ odborníci náhodou nepomýlili, hovoria často ešte zovšeobecňujúcejšie: o slovančine. Nie je to podobná situácia, ako keby sa hovorilo germánčina, germánsky jazyk, nie nemčina, angličtina; románčina, románsky jazyk, nie taliančina, španielčina...? Kde sa teda v 9. storočí hovorilo slovančinou? A odkedy môžeme hovoriť konkrétnejšie – o ruštine, češtine, bulharčine a potom aj o slovenčine?
■ NEBOLI SME KOČOVNÍCI
Jazyk Slovákov je slovenčina. Aby sme sa vyhli podozreniu, že fantazírujeme, povedzme aspoň to, čo sa už nepopiera, že Slováci, naši predkovia, určite žili už veľmi dávno na území, kde sa dnes hovorí po slovensky. Slováci neboli kočovný národ. Jazyk Slovákov, našich predkov, pravdaže podliehal, ako aj iné jazyky, vývinovým zmenám. Rozhodujúca je otázka, odkedy možno tento slovanský jazyk nazvať slovenčinou?
Tento rok Matica slovenská odhalila v maďarskom Blatnohrade súsošie Cyrila a Metoda.
Veľavravné je, že sa slovenčina niekedy hodnotí ako esperanto slovanských jazykov. Pre iných Slovanov je očividne preto dobre zrozumiteľná, lebo jej systémový základ sa vyznačuje takými prvkami, ktoré sa nachádzajú aj v iných slovanských jazykoch. To sú, pravdaže, historicky staré jazykové prvky a staré vlastnosti. V ktorom jazyku sa dnes nachádzajú a pre ktorý jazyk sú charakteristické? Ak sú v slovenčine a pretrvali stáročia, možno by sa ten starý jazykový stav mohol nazvať „stará slovenčina“ a jej nositeľmi by potom boli „starí Slováci“.
Nepokladám za vhodné bez vyčerpania poznatkov z odbornej literatúry hovoriť presnejšie o čase vzniku starej slovenčiny. Odvažujem sa však povedať, že v čase príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda na naše územie možno bez rizika omylu hovoriť, že na území, kam oni prišli, žili naši predkovia, teda Slováci alebo starí Slováci. Ich jazykom bola slovenčina alebo stará slovenčina. Ale slovenčina! V tomto období už pokročila diferenciácia pôvodného praslovanského základu budúcich (slovanských) jazykov, ako sú slovenčina, čeština, bulharčina atď. Preto „veľkomoravské obdobie bolo súčasne dôležitým obdobím v najstarších etapách formovania slovenského jazyka“ a „staroslovienčina bola prinesená do prostredia, kde sa už dlhší čas formoval domáci kultúrny jazyk“: hovorí sa o „starom Slovensku“, o domácej reči – starej slovenčine atď. (K tomu pozri R. Krajčovič: Náčrt dejín slovenského jazyka, SPN 1964, s. 10, 33, 42, 59. Pozri aj J. Doruľa: Tri kapitoly zo života slov, Veda 1993, kde sa napr. na s. 9 píše: „Naši predkovia sa teda nazývali Sloveni, svoj jazyk nazývali slovenský.“)
■ NÁŠ DLH, NAŠA POVINNOSŤ
Nemôžeme sa predsa báť hovoriť o dejinách Slovákov z pozície Slovákov podľa našich historických skúseností a tak, aby sme obnažili naše staršie i novšie slovenské problémy. Tak konajú všetci naši susedia. A tak máme konať i my. Máme túto povinnosť. Musíme posilniť naše národné vedomie, ukázať, aký historický význam mala pre nás a z nášho územia aj pre našich dnešných susedov náboženská a kultúrna misia apoštolov sv. Konštantína-Cyrila a Metoda. Máme úlohu zachovať a rozvíjať toto kultúrne a duchovné dedičstvo našich otcov. V ňom je nenahraditeľná mravná orientácia nášho dnešného a budúceho konania.
Pokus o zosmiešnenie nášho prezidenta, lebo vraj omylom hovoril o slovenčine, nie o staroslovienčine, je (opakujúci sa) pokus siahať na autoritu prezidenta štátu a pokus vyhnúť sa pomenovaniu „slovenčina“, „Slováci“, „starí Slováci“ v čase pred 10. storočím, ba najradšej nehovoriť vôbec o Slovákoch. My sme pre týchto ľudí ešte dlho po 9. storočí nejestvovali, my vlastne – ako to povedal známy slovenský politik, dnes prezidentský kandidát – možno ani nemáme dejiny. Povedzme to inak: My nesmieme mať dejiny. Ako je dobre známe, neboli sme (nejestvovali sme) dokonca ani v Uhorsku, lebo veď Uhorsko bolo vraj vždy Maďarsko a Maďarsko bol štát Maďarov, nie Slovákov. Existencia Slovákov a slovenčiny sa vždy spochybňovala. Nič historicky významnejšie sa nesmelo dostať do vzťahu k nám Slovákom. Lebo by to chýbalo komusi inému? Tak sa nám to kradlo a kradne i dnes. Najnovší príklad je Franz Liszt. To je, ako sa o tom presviedčame denne, bohužiaľ aj záujem mnohých – akože – Slovákov.