AKO BOLO, ČO BOLO
Čas ako recept pre chorého človeka
Peter VALO
V pracovni môjho priateľa profesora Michala Valenta visí citát od ruského lekára neurológa Vladimíra Michailoviča Bechtereva. „Ak sa chorému po rozhovore s lekárom viditeľne neuľaví, mal by lekár zanechať svoje povolanie!“
Zaujímavá myšlienka. Dnes však otázka stojí tak, či niekto má vôbec čas a vôľu na nejaký rozhovor. Nedávno som bol na besede s čitateľmi v trnavskej knižnici. Mojím hosťom bol dlhoročný primár interného oddelenia trnavskej nemocnice MUDr. Tibor Tibenský, ktorý je jedným z hrdinov mojej knižky Čierny humor v bielom plášti. Tohto srdečného a rozhľadeného človeka som spoznal ako suseda počas letných spisovateľských pobytov v budmerickom kaštieli. Často sme sa rozprávali o jeho dvoch vzoroch. Jedným bol primár Koloman Prónay a druhým dedinský lekár Zoltán Lamoš. Keď sa prvý z menovaných zastavil počas vizity pri pacientovi, sekundári mali pocit, že sa s tým človekom zabáva neskutočne dlho. Keď však Prónay zistil, že niekto z nich odbavil pacienta ako z okna rýchlika, zareagoval ostro: „Kolega, ako by ste sa cítili vy, keby v situácii tohto pacienta bol váš otec, vaša sestra a vy by ste sa k nemu správali tak ako teraz?“
Pre primára Prónaya bol čas venovaný chorému človeku posvätný. Doktor Tibenský prevzal túto zásadu. Vedel, že ak má byť lekár úspešný, musí si získať pacientovu dôveru. Žijeme vo svete plnom zhonu a odcudzenosti. Čakárne sú plné, času na chorého človeka je málo, niektoré laboratórne vyšetrenia sú drahé a poisťovne nútia lekárov, aby šetrili, zatiaľ čo farmaceutické firmy ich stimulujú, aby prednostne predpisovali ich lieky. Chorý človek sa ženie od jedného špecialistu k druhému, ktorí zavše liečia chorobu a nie človeka. Podľa princípov, ktoré propagoval minister Rudolf Zajac, pacient sa stáva klientom. V tomto kolotoči zväčša nie je čas na počúvanie podľa predstáv primára Prónaya, pričom sa zabúda na to, že v nejednom prípade záleží viac na vôli a sebadisciplíne chorého ako na predpísaných liekoch. Človeka, u ktorého ste si nezískali dôveru, ťažko presvedčíte o vzťahu obezity k jeho chorobe a ešte ťažšie o tom, že by mal zmeniť návyky v stravovaní, aké sa v jeho rodine pestovali celé generácie. Nedokážete mu vysvetliť, že by mal zaparkovať auto a posadiť sa na bicykel. Neuverí vám, že severania sa nevozia na bicykloch preto, že obdivujú a milujú svoju krajinu, ale v prvom rade milujú svoje zdravie. Na toto všetko treba čas a prístup, aký je zakotvený v úvodnej myšlienke, ktorú vyslovil neurológ Bechterev.
Druhým vzorom primára Tibenského bol doktor Zoltán Lamoš z Častej, ktorý liečil pacientov v širokom okolí. V jeho prípade sa nedalo hovoriť o ordinačných hodinách. Lekárčina bola jeho poslanie, akoby len pre ňu prišiel na svet. Jeho pacienti boli jeho životom. Bol to rodinný lekár, ktorý dôverne poznal svojich ľudí. Nikdy mu nechýbala láskavosť a empatia k svojmu blížnemu. Dôvera a slovo mali hodnotu a účinnosť lieku, pričom vyznával zásadu: „Ten človek má svoje problémy, ja som jeho lekár. Stačí, keď si s ním tri minúty pohovorím, a hneď vidím, o čo ide. Viem ho uspokojiť a bude pokojný. Umožniť rozhovor nie je také drahé, ale je to nesmierne dôležité, a keď je môj pacient v alarmujúcej situácii, sadnem do auta a idem.“
Čo ma na dvoch doktoroch, o ktorých rozprával Tibor Tibenský, zaujalo? Obaja pri vykonávaní svojej profesie potlačili v styku s pacientom osobné problémy. Dobre vedeli, že mrzutý lekár s arogantnou sestričkou prenášajú svoje nálady na pacienta, a tým sami znevažujú efekt liečby. Preto si vždy našli čas na povzbudzujúci rozhovor s pochopením pre toho druhého. To je všetko.