KOMENTÁR
Čarnogurského denníky
Roman MICHELKO
Nedávno sme mali možnosť čítať knihu memoárov - rozhovorov expremiérky Ivety Radičovej a v krátkom slede na to vydal svoje denníky ďalší expremiér a dnes už aj kandidát na prezidenta Ján Čarnogurský. Ak by však niekto čakal, že sa z memoárov dozvie nejaké nové skutočnosti, ostane sklamaný. Jeho denníky sú navyše veľmi útržkovité, s veľkými časovými medzerami. Ich najväčším prínosom je, že v plnej ohyzdnej nahote ukazujú zákulisie slovenskej politiky.
Rovnako ako dnes aj pred 15 či 17 rokmi bola pravicová politika plná sebastredných narcisov trpiacich utkvelou predstavou o svojej dokonalosti a nenahraditeľnosti. Ak by však bol boj s Mečiarom len na pravicových politikoch, tak by Mečiar dodnes vládol. Z Čarnogurského denníkov jednoznačne vyplýva, že tak zdegradovala, že sa stala len slúžkou a vykonávateľkou zadania mediálnych expertov. Citát z denníkov hovorí za všetko: „V auguste ma navštívil Ruttkay z reklamnej agentúry Creo/Young, ktorá nám v roku 1994 robila kampaň. Povedal mi , že veľká skupina šéfov súkromných médií ( TV Markíza, Fun rádio, Nový čas) a ďalší podnikatelia považujú za vhodné, aby Mikuláš Dzurinda bol lídrom SDK a ja , nech ostanem predsedom KDH. V takom prípade sú ochotní mediálne podporiť SDK. 9.9 ma navštívil Pavol Rusko a tiež mi povedal to isté.“ (s.54) O pár strán ďalej Čarnogurský píše: „Minulú nedeľu sme sa stretli s riaditeľmi najväčších súkromných médií ( TV Markíza, Fun rádio, Nový čas). Hovorili sme o podpore SDK z ich strany. Pavol Rusko bol ich hovorcom a navrhoval, že oni sa vzdajú časti svojej suverenity v náš prospech a aby sme sa vzdali časti svojej suverenity v ich prospech, teda v prospech spoločného úsilia vo volebnej kampani, ale pragmaticky spolupracovali.“(s.57 )
V denníku sa Čarnogurský venuje aj boju o to, ktorá z agentúr bude robiť SDK kampaň. Útoky, ataky a podrazy boli na dennom poriadku, išlo tu totiž o nemalé prostriedky na kampaň, ako aj o to, na čom, resp. na kom bude postavené ťažisko kampane. O ovládnutie kampane tak súťažila skupina Pavla Ruska a Jozefa Paczelta. O tom, že ochrana demokracie rozhodne nebola jediným a často ani hlavným motívom umelcov vystupujúcich v kampani svedčí nasledujúci citát z denníka. „Bol som šokovaný, ako si umelci a ďalší ľudia, ktorí verejne vystupujú ako obrancovia demokracie, účtujú vysoké sumy za podporu SDK v kampani. Právnik Ernest Valko si účtoval milión korún za právne konzultácie, a potom spustil na 800-tisíc. Humorista Milan Markovič si účtuje 50-tisíc za vystúpenie na plese SDK, ktorý je súčasťou kampane.“( s.67 )
V ďalšom sa Čarnogurský venuje aj kauze Paczeltgate, známej ako podplácanie novinárov. Je dobré, že po rokoch samotný účastník týchto temných káuz ukazuje, ako hlboko vtedy klesli slovenské média, aj to, že dodnes je ich dôveryhodnosť zasadne spochybnená.
Na denníkoch zaujme ešte jedna črta. Čarnogurský minimálne od roku 1996/97 strácal vplyv vo vlastnej strane. A aj keď svoje pozície opúšťal nerád, pochopil, že minimálne v horizonte roku 2000 už bol pre KDH skôr príťažou ako prínosom. Na rozdiel od iných politikov vedel odhadnúť čas, kedy z politiky odísť. Celým denníkom sa tiahnu aj jeho rusofilské názory, obhajoba Srbska a jeho záujmov, ako aj kritika NATO a rôznych rozhodnutí vlád, v ktorých sedel. Sám seba pasoval do akéhosi postavenia disidenta vo vlastnom tábore. Problém tohto postoja je v tom, že je neprincipiálny. Podporovať vládu, ktorá pácha megazločiny a obhajovať sa tým, že som za to nehlasoval, alebo sa zdržal hlasovania, je veľmi málo.
Odpoveď na otázku , prečo Čarnogurský zverejnil svoje denníky práve teraz, je asi jasná. Napriek svojej temnej minulosti má z pravicových kandidátov najpriateľnejšie názory aj pre voličov ľavice. Svojimi denníkmi ako by chcel povedať - formálne som pravicový kandidát, ale názormi som Vám z celého spektra pravicových kandidátov aj tak najbližší. Som teda to najmenšie zlo.