Patriotizmus a nacionalizmus


slovenska vlajka 2 štvorecPatriotizmus a nacionalizmus v Európe splynuli do pojmu vlastenectvo

Rozvoj slovenského národa nebol v Uhorsku možný

Peter MULÍK – Foto: internet

V slovenskej verejnosti sa v posledných desaťročiach často stretávame s porovnávaním patriotizmu a nacionalizmu (dokonca aj pápež Ján Pavol II. sa venoval tejto téme práve u nás), pričom tieto dva pojmy chápeme ako prejavy vlastenectva, ale niekedy ich staviame proti sebe. Patriotizmus hodnotíme pozitívne a nacionalizmus negatívne. Bez hlbšej analýzy týchto dvoch javov nemožno zaujať záver, ktorý by nebol zjednodušený a skreslený. Napriek tomu veľa slovenských intelektuálov a politikov skĺzava práve k takémuto nevedeckému nazeraniu a hodnoteniu.

Nemožno predkladať celý diapazón názorov a definícií na túto problematiku. Obmedzíme sa na jednoduché logické dedukcie. Predovšetkým treba povedať, že patriotizmus je jav oveľa starší ako nacionalizmus v modernom chápaní tejto ideológie.

  • UŽ OD ANTIKY

Už v antike a v starých feudálnych monarchiách sa za prejav patriotizmu považovala schopnosť obetovať sa za štát a ochotu brániť ho. Nesúviselo to priamo so stotožnením sa s národným celkom, ale veľakrát prerastal do tejto dimenzie. Napríklad vo vojnách medzi gréckymi štátmi (Sparta, Atény, Macedónia atď.) sa prejavoval patriotizmus (aténsky, spartský) viazaný k štátnej príslušnosti (polis), ale v obrane proti perzskej hrozbe sa prejavil aj ako grécky nacionalizmus, viazaný na spoločný jazyk, kultúru a náboženstvo. Vo feudálnej Európe bol boj Francúzov proti Angličanom pod vedením Jany z Arku prejavom patriotizmu, ale aj formy nacionalizmu. Oslobodenie Iberského polostrova od Arabov domácim románskym obyvateľstvom (10. – 15. stor.) bolo hlavným impulzom na sformovanie španielskej národnej individuality. Rovnako husitské hnutie v Čechách je klasickým príkladom spojenia patriotizmu a nacionalizmu. Nemalo iba náboženský a sociálny charakter, ale jeho podstatnou črtou bolo české národné uvedomenie, ktoré Čechov zachránilo pred úplnou germanizáciou.

MULTIETNICKOSŤ

Spojenie patriotizmu a nacionalizmu obyvateľov určitého regiónu je v dejinách skôr výnimkou než pravidlom. Väčšina štátnych celkov bola multietnická (Rímske impérium, Franská ríša, Habsburská ríša, Osmanská ríša, Ruská ríša, ale aj anglické, francúzske a poľské kráľovstvo) a pod pojmom patriotizmus sa rozumela vernosť a oddanosť panovníkovi a týmto nadnárodným celkom.

maďari garda

Paradoxne uhorský patriotizmus /aj Slovákov/ zničil maďarský nacionalizmus.

V stredoveku si ľudia uvedomovali rozmanitosť jazykov. A hoci iba šľachta tvorila výsadnú „natio“, viazanú iba na štát, na univerzitách sa študenti delili aj na základe etnickej príslušnosti, čo bola tiež „natio“, ale v inom zmysle. Slovákov označovali, okrem pojmu „hungarus“(podľa štátnej príslušnosti), veľmi často aj ako „pannonus“ alebo „slavus“, čo je dôkaz toho, že aj v univerzalisticky chápaných monarchiách, kde panovník spravoval nie etniká, ale jednotný „populus christianus“, existovalo vedomie etnickej individuality. Má to svoje teologické východiská. V starom zákone sa za vyvolený národ považoval iba Izrael v prísne vymedzenom etnickom – národnom zmysle. Novozákonný „vyvolený Boží ľud“ sa už neviazal na etnicitu, ale iba na prijatú vieru.

Tento kresťanský univerzalizmus, s latinčinou ako jeho základným zjednocujúcim prvkom, sa stal na tisícpäťsto rokov nosnou ideológiou všetkých európskych štátov. Až reformácia, podporujúca rozvoj živých jazykov, urobila trhlinu v tejto schéme. Aj v iných civilizačných okruhoch (islamskom, čínskom) sa uplatnil tento nadetnický univerzalizmus, stojaci na spoločnej kultúre a náboženstve. V spisoch mysliteľov, ktorí ako prví formulovali teóriu moderného štátu, Machiavelliho, Hobbesa a Jeana Bodina, je idea národnosti a národa úplne oddelená od definícií platných pre štát.

SLOVENSKÁ DILEMA

A čo Slováci v uhorskom multietnickom štáte? Naši slovenskí predkovia ako pôvodné obyvateľstvo severného karpatského oblúka sa celé stáročia aktívne podieľali na budovaní a obrane uhorskej vlasti (Pro patria et libertate!). Boli teda uhorskými patriotmi. Od uhorského vlastenectva sa nedištancoval ani Ján Baltazár Magin, ani Matej Bel, ani bernolákovci, ani štúrovci a hoci Slováci v 19. storočí pochopili, že myšlienku uhorského patriotizmu zdeformovali stúpenci maďarského nacionalizmu (paradoxne to bola najmä uhorská šľachta), ešte aj v programoch Slovenskej národnej strany a Slovenskej ľudovej strany (pred rokom 1918) sú tézy o uhorskom vlastenectve.

Na druhej strane si slovenské elity inšpirované nemeckými romantikmi, ale najmä Herderom a Fichtem, že národ je ako živá bytosť, ktorá sa vyvíja podľa vyššej, vedomím nevnímanej sily – ducha národa (Volksgeist), uvedomovali potrebu dosiahnutia optimálnych podmienok na rozvoj slovenského národa. Vonkajšími znakmi tohto ducha národa je spoločenstvo jazyka, vernosť zvykom, kultúre a folklóru. Zachovanie a rozvoj týchto národných osobitostí Slovákov nebol možný v spoločnom štáte s Maďarmi, čoraz viac ovládanými ich šovinistickou ideológiou pretvorenia Uhorska na jednonárodný štát. U Slovákov druhej polovice 19. storočia sa teda dostali do rozporu ich pocity uhorského, resp. rakúsko-uhorského patriotizmu s ich presvedčením ako národovcov (nacionalistov), pre ktorých politický národ, totožný s hranicami štátu, nesplýval so skutočným moderným (etnicko-kultúrnym) chápaním národa.

Pre vlastencov z národov bez vlastného štátu bolo nevyhnutnosťou vybudovať štát pre svoj ľud, aby sa domáca kultúra mohla chrániť pred cudzou nadvládou. Už v 19. storočí tak môžeme rozlíšiť dva druhy nacionalizmu. Na jednej strane je to nacionalizmus starodávnych národných štátov, ku ktorým patrí Francúzsko a Anglicko a ktoré boli vytvorené na základe politickej väzby a dokonca i na základe voľby. Na druhej strane je tu nacionalizmus národov bez štátu, pre ktoré má kultúra a jazyk prednosť pred politickým zorganizovaním a národ je utópiou budúcnosti, typom sekularizovaného náboženstva.

  • NÁRODNÝ ŠTÁT

Nie je ďaleko čas, keď sme sa mohli stretnúť s tvrdením predstaviteľov spoločenských vied o tom, že dlhá, zhruba jeden a pol storočia trvajúca epocha, v ktorej hral významnú úlohu prvok etnicity či nacionalizmus a v ktorej dochádzalo k výrazným prejavom národných či nacionalistických hnutí, sa aspoň v podmienkach Európy a Severnej Ameriky chýli ku koncu. Nasvedčovalo tomu výrazné oslabenie národných, ekonomických i politických hraníc a bariér po druhej svetovej vojne. Tieto trendy boli a sú späté s predtým nebývalým pohybom obyvateľstva, umožneným rozvojom dopravy, výmenou informácií, hospodárskou integráciou a vytváraním nadnárodných (nadštátnych) ekonomických celkov. Politické a hospodárske zmeny posledných rokov rozhodným spôsobom ovplyvnili vývoj v Európe. Vo väčšine európskych štátov patriotizmus a nacionalizmus splynul do jedného pojmu vlastenectvo. Do polovice 19. storočia sa však patriotizmus podobal asi najviac na stav, ktorý pretrváva vo Švajčiarsku. Nie reč, ale územie určovalo cit patriotov. Koniec 20. storočia ukázal, že vývoj smeruje k vytváraniu jednonárodných štátov. Nakoniec rozpad Sovietskeho zväzu, Juhoslávie a Československa to potvrdzuje. Predpokladalo sa, že národný štát zaručí nielen slobodný politický vývoj každého národa, ale aj autonómny rozvoj svojbytnej kultúry.

V slovenskom prípade sa toto pravidlo nepotvrdilo. Za 20 rokov samostatnosti je naša kultúra sústavne pripútaná k susednej českej kultúre, ktorá ju desaťročia ako dominantná silne ovplyvňovala a do istej miery aj deformovala. Národ, ktorý sa nedokáže identifikovať a vytvárať vlastnú špecifickú kultúru a nepociťuje neblahý trend „kultúrneho čechoslovakizmu“, je stále ohrozený, a to aj napriek existencii samostatného štátu.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.