RINALDO - Mali sme svojho Paganiniho


rinaldo - štvorecPríbeh famózneho huslistu a koncertného majstra SĽUK-u Rinalda Oláha

Mali sme svojho Paganiniho

Ján ČOMAJ – Foto: archív autora

Skutočná osobnosť našej hudobnej tvorby a interpretácie v 20. storočí. Vyše tridsať rokov sólista Slovenského ľudového umeleckého kolektívu a primáš jeho ľudovej kapely, štvrťstoročie šéf orchestra. Nahrával v rozhlase, mal vlastné koncerty, komponoval technicky náročné virtuózne skladby pre husle a orchester. Veľký etnológ, filmár a fotograf profesor Karol Plicka nazval Rinalda už pred päťdesiatimi rokmi slovenským Paganinim.

Keď mal šesť-sedem rokov, hral všetky pesničky z Podpoľania spamäti, aj tie sladké odrhovačky, čo sa hrávali na dedinských zábavách do tanca. Uprosil otca, aby ho brával so sebou, keď tento cestár zo Zvolenskej Slatiny išiel príležitostne hrať na dajakú svadbu. Otec ani počuť, tam sa pije, fajčí a huláka, to nie je prostredie pre môjho syna! Doma budeš! Otec odišiel a Rinaldo si zaťal do nohy. Keď sa otec nadránom vrátil a žena mu zvestovala, čo chlapec vyviedol, Rinaldo vyskočil z postele a rozkričal sa: „Ak ma na druhú sobotu nevezmeš so sebou hrať, zatnem si aj do druhej nohy!“ Tak sa stal Rinaldo muzikantom.

MÔJ SPOLUŽIAK

Keď otec pobadal Rinaldovu úžasnú chuť hrať a pochopil, že im v rodine vyrastá nevšedný huslista, dal ho na hodiny k slatinskému učiteľovi Ondrejovi Sokolovi. Ja som mal vtedy vari dva roky. Nemohol som tušiť, že presne o desať rokov bude Rinaldo mojím spolužiakom.

Cvičil odušu. Keď sa mu však – decká sú náladové – občas hrať nechcelo, povzbudzoval ho v škole jeho triedny učiteľ pán Barabáš. Prvý Rinaldov anjel strážny. Presviedčal ho, že bez výdrže nikto nič nedosiahne, že on má velikánsky talent a bolo by hriechom ho premrhať. Ak ešte chvíľu vydrží, bude lepší ako chýrni muzikanti Gašparovci-Hriskovci, mamini bratia z Očovej. Takto mu pospomínal muzikantov zo širokej rodiny a prorokoval, že on všetkých prekoná. A Rinaldo mal v sebe odmala ctižiadosť, zapáčilo sa mu byť v rodine najlepším!

Keď jeho prvý učiteľ husľovej hry Sokol zistil, že už Rinaldovi nemá čo dať, že ten šestnásťročný chlapec je lepší ako on, zaviedol ho do hudobnej školy vo Zvolene k profesorovi Končekovi. Náhoda chcela, že sme mali hodiny spolu. Ja som mal dvanásť, on bol oveľa starší, štyri či päť rokov je v tomto veku priepastný rozdiel, ale napočudovanie sme zostali kamaráti po celý život. Aj keď nás život odvial do iných končín, vedeli sme o sebe. Rinaldo po roku u profesora Končeka mal svoj koncert v Národnom dome v Banskej Bystrici a ja dodnes neviem na husliach poriadne hrať.

RINALDO foto 2V roku 1947 ho prijali na pražské konzervatórium rovno do tretieho ročníka a na prvom svetovom festivale mládeže v Prahe mal už svoju kapelu. O dva roky bol primášom ľudovej hudby SĽUK-u a onedlho aj koncertným majstrom celého orchestra. Medzitým absolvoval koncertné turné s klasickými skladbami – Paganiniho Capriccio I. až V., Bachovo Prelúdium E-dur, Sarasateho Cigánske melódie a čo ja viem čo ešte – a medzi to zaraďoval svoje skladby, najčastejšie asi geniálne Diablove prsty, ktoré sa rokmi stali skúškou dospelosti pre každého veľkého huslistu, ak chce byť technicky dokonalý.

PUTOVANIE SVETOM

V SĽUK-u sa ešte na Sliači, potom už v Rusovciach zišlo vtedy veľa skvelých ľudí – skladateľ a etnograf Pavol Tonkovič, režisér a etnológ Emil Rusko, skladateľ a upravovateľ ľudových melódií Alexander Moyzes, skladateľ a dirigent Milan Novák, tanečný pedagóg Štefan Tóth, vynikajúci tanečníci, z ktorých sa onedlho stali nezabudnuteľní choreografi, Martin Ťapák a Juraj Kubánka, nezabudnuteľná tanečnica Heda Melicherová. Spomínam ich aj preto, lebo radi rýchlo zabúdame. To bol pre Rinalda ďalší umelecký skok. Po dvoch rokoch musel Rinaldo narukovať – našťastie približne vtedy odišiel Milan Novák, stal sa šéfom Vojenského umeleckého súboru a vzal si prirodzene Rinalda k sebe. Koncom päťdesiateho prvého sa do SĽUK-u vrátil a pôsobil tu rovných tridsať rokov.

MRENICOVE ČRIEPKY

Keď som pred tromi rokmi chystal knihu o jeho mladšom bratrancovi a nástupcovi v SĽUK-u Jánovi Berkym-Mrenicovi (Janko umrel tesne pred dokončením rukopisu, dorábali sme ho s jeho dcérkou a synom), tento ďalší famózny podpoliansky muzikant, ibaže zbližša k Poľane z Očovej, mi pospomínal veľa príhod, ktoré s Rinaldom zažil po svete i doma. Jednu si dovolím reprodukovať.

„Cez dovolenku, keď sme boli v rodnom kraji, nás neraz priatelia doslova prinútili ísť niekam hrať. Raz to bolo u Paľa Sľúku, kde sa vždy v lete schádzali lazníci z okolia. Nehrali sme tam prvý raz. A vždy to bola explózia vrchárskej vitality a dobrej mysle, muziky a tanca, počas ktorej nik nerátal, koľko pohárikov pálenky na osobu sa vypilo. Dosť.

Aj v túto noc počas tanečnej pauzy sme šli hrať k stolom. Objednal si prvý stôl. Hrali sme. Druhý, tretí... Dakde aj hodili čosi do basy. Až pri jednom vzdialenejšom stole ktosi zamával stokorunáčkou. Hneď sme sa ta aj pobrali, muzikant musí ísť ta, kde šuchocú peniažky. Chlap, čo zamával stokorunáčkou, si od srdca zaspieval, pridali sa aj jeho kamaráti. Bolo ich veľa, plný dlhý stôl a každý so stokorunáčkou v ruke volal k sebe primáša Rinalda. Hrali sme ako strhaní. Basa sa plnila stovkami.

Nadránom ju Rinaldo kázal vypucovať. Peniaze sa dali na hromadu a delili sa dokola – tebe sto, tebe sto, tebe sto..., a potom znova, aj piatykrát. Toľko stokorunáčok som na jednej zábave jakživ nevidel. Muzikanti by už inak padali únavou, ale pohľad na to bohatstvo ich držal na nohách. Iba basista Miňo bol akýsi nesvoj. Len naraz vraví: Chlapi, mne sa tie peniaze nepozdávajú! Zahriakli sme ho. Ten však vzal za hrsť bankoviek a opáčil jednu. Vraví: Vymením tieto stovky za päťdesiatkorunáčky!

Potmehúd. Zistil, že takmer všetky boli falošné.

Až potom sa prišlo na to, že na lazníckej zábave sedeli aj filmári, ktorí v okolí nakrúcali – a tie bankovky boli rekvizity! Chlapi si spravili psinu na úkor chudákov muzikantov, čo hrali do strhania celú noc, a tešili sa, koľké peniaze donesú ženám. Jediný, čo sa z toho smial do popuku, bol Rinaldo Oláh. Dobrák od kosti. Večné chlapčisko.“

rinaldo

Husličky. So svojimi husličkami...

ZÁSKOK VO FILHARMÓNII

Raz v Slovenskej filharmónii nečakane vypadol prvý huslista a ešte aj jeho kolega od   pultu bol už dlhšie chorý. Vedenie filharmónie požiadalo Rinalda, aby prvého huslistu zaskočil. Mal na nácvik tri dni. Naostro odohral celý part koncertného majstra bez nôt, pozorne sledujúc dirigenta. A bez jedinej chybičky. Dirigent si všimol, že Rinaldo ho pozorne sleduje a vôbec sa nedíva do nôt. Div nepadol z nôh, keď zistil, že sa ani nemohol do nôt dívať, lebo nijaké nemal, na pulte stál len prázdny obal. Po koncerte sa Oláha pýtal, či tú skladbu už niekedy ako prvý huslista hral. Zamrmlal, že nie, ale že cvičil denne štrnásť hodín, takže za tri dni to hravo zvládol.  

Jeden zo slávnych tanečníkov SĽUK-u Ján Petrenka raz napísal historku z amerického zájazdu. Náš krajanský farár pozval skupinu sľukárov na návštevu a po pohostení na fare im ukázal kostol, klubovňu pod kostolom a malé krajanské slovenské múzeum. Rinaldo si v kostole pokľakol a začal sa modliť. Vtom prišiel kostolník a natrčil mu čosi ako náš zvonček. Rinaldo mlčky vytiahol päť dolárov, strčil ich tam a modlil sa ďalej. Ktosi mu pošepkal, že tam sa nedávajú peniaze ako u nás, ale lístočky, na ktoré si veriaci napíše svoje želanie k Bohu. A teraz Boh nebude vedieť, o čo Rinaldo Boha prosí. Rindo, ako ho priatelia volali, pokojne odpovedal: „Nič to, kostolík si peniaze zaslúži a Boh aj tak dobre vie, čo si želám. Aby som hral božsky.“

V SALÓNE KRÁĽOVNEJ

Keď prišiel na dovolenku domov a sadol si s kamarátmi, vedel im do noci rozprávať príbehy z ciest. Napríklad ako hral belgickej kráľovnej, ktorá si ho po koncerte pozvala do svojho salónu, aby jej a úzkemu rodinnému kruhu zahral ešte niečo navyše.

Hral, čo si panovníčka želala, aj to, čo si myslel, že ju poteší – povedzme Škovránka. Záver už hral s husľami za chrbtom. Veličenstvo bolo uveličené. Keď jej chcel na rozlúčku pobozkať ruku, ona pobozkala ruku jemu.

Šesťdesiatku oslavoval koncertom v Slovenskom inštitúte v Prahe. Trval asi hodinu. Potlesk nemal konca. Prišiel teda až na kraj pódia, tesne k publiku a prerušiac ovácie povedal: „Ďakujem vám za pozornosť a potlesk. Nenáhlim sa nikam, ak ma teda chcete ešte chvíľu počúvať, povedzte, čo mám zahrať. Pokúsim sa vám vyhovieť.“

V prvom rade sedela akási významná česká hudobná kritička. Susedka povedala: „Ten si ale trúfa!“ Začul to Janko Petrenka a pošepol jej: „Vyčkajte, milá pani, uvidíte!“

Ľudia si rozkazovali. Zväčša nemeckých a českých klasikov. Rinaldo zahral všetko. Všetko mal naštudované. Nič neimprovizoval. Tento prídavok trval ďalšiu hodinu a ľudia sa stále nechceli rozísť. Pani, čo sedela pri Petrenkovi, už celkom iným tónom výkon komentovala: „To azda ani nie je možné. On všetko zahral a bez chyby. Ani raz nepovedal: Neviem, prepáčte.“

ODPOČINKY DOMA

Kým mu žila mama, po každom veľkom a náročnom zájazde chodieval si oddýchnuť k nej. Až o dva-tri dni oddýchnutý, svieži a bez zájazdového napätia išiel za manželkou. Miloval tieto návraty do rodného domu. Doma všetko voňalo čistotou, matka sa mu celá venovala, obskakovala ho, nenechala ho nikým vyrušiť, keď si po obede zdriemol. Už roky žila sama. Rinaldov otec zahynul už dávno predtým rukou neznámeho vraha, zločin sa nikdy neobjasnil. Až keď si Rinaldo pospal, mohli ho vyrušiť kamaráti. A prípadne aj vytiahnuť z domu. Mama neprotestovala, iba sa smutne pozerala, ako smerujú ku krčme. Nedalo jej však, aby za nimi nezakričala: „Chlapci, ale s mierou!“

Viesť celé roky ľudovú kapelu SĽUK-u a zároveň byť koncertným majstrom orchestra bolo nad ľudské sily. Kapelu po čase prevzal Pavol Bertók a po ňom na dlhé roky jeho najmilší mladší kamarát a zároveň bratranec Ján Berky-Mrenica.

Keď v SĽUK-u skončil, za živý svet nevedel, čo má robiť so svojím veľkým telom a širokou dušou. Kamarátov bola záľaha, aj takých, čo ho ustavične lákali na pohárik – pozvanie obyčajne nevedel odmietnuť. Veľký umelec sa tvorivo, zdravotne i psychicky dostával do čoraz hlbšej krízy. Sedemdesiatsedemročný nás napokon opustil. Ján Berky-Mrenica a Janko Petrenka mu vystrojili pohreb – najprv vo Zvolenskej Slatine, potom v bratislavskom krematóriu. Mladý Janko Berky-Mrenica sa s ním husľami rozlúčil za všetkých.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.