Daniel Lipšic zabojuje o post predsedu hnutia
Eva ZELENAYOVÁ
Volebné výsledky KDH: 1990 – 19,20 %, 1992 – 8,88 %, 1994 – 10,08 %, 1998 – samostatne nekandidovalo, 2002 – 8,25 %, 2006 – 8,31 %, 2010 – 8,52 % a 2012 – 8,82 %.
Predsedovia: 1990 – 2000 Ján Čarnogurský, 2000 – 2009 Pavol Hrušovský, od roku 2009 Ján Figeľ.
Neúspešní kandidáti na funkciu predsedu KDH: v roku 1996 neúspešne kandidoval Mikuláš Dzurinda, v roku 2007 Vladimír Palko.
Od vzniku Kresťanskodemokratického hnutia v roku 1990, respektíve od jeho snemu v Nitre, sprevádza hnutie vnútorný konflikt. Spočiatku sa z KDH oddelili členovia, ktorým prekážal odpor k vlastnej štátnosti. Vytvorením pojmu mečiarizmus sa neskôr stranícka špička vyrovnala s vlastným zlyhaním pri vzniku štátu. Mečiara, ako symbol vzniku samostatného Slovenska, bolo nevyhnutné zdiskreditovať.
- PRVÁ INTEGRÁCIA PRAVICE
Oproti silnému HZDS sa Dzurinda pokúsil integrovať pravicu a v roku 1997 vytvoril SDK. Počas jedného volebného obdobia sa konglomerát piatich strán rozpadol a niektorí, ktorí vystúpili z materských strán, medzi nimi aj Ján Figeľ, sa vrátili späť. Koncom volebného obdobia 2002 – 2006 vyvolalo KDH predčasné voľby, pretože pravicová koalícia nebola ochotná hlasovať za zmluvu s Vatikánom o výhrade vo svedomí. Po voľbách v roku 2010 opustilo hnutie Palkovo krídlo na protest proti nejednoznačnému prístupu vedenia hnutia k rokovaniam so Smerom o možnosti vytvoriť koaličnú vládu. Spomedzi poslancov vymedzujúcich sa voči Smeru iba Lipšic zostal v KDH.
Ako vyplýva z volebných výsledkov, zmena na poste predsedu hnutia nemala dosah na zmenu preferencií. Radikálne sa preferencie zmenili iba v roku 1992, keď sa KDH jednoznačne postavilo proti vzniku štátu. V tom čase bol predsedom Ján Čarnogurský. Ďalší predsedovia hnutia tvorili kontinuitu. Hrušovského odporúčal voliť Čarnogurský, Figeľa Hrušovský. Na rovnakej úrovni zostávali aj výsledky dosiahnuté vo voľbách, okrem roku 1994. Kontinuita predsedov znamenala aj kontinuitu voličskej základne.
- ZAUJÍMAVÝ ELEMENT
Zaujímavým elementom v hnutí je postava Daniela Lipšica. Jeho angažovanosť už za éry Čarnogurského bola citeľná. Najmä počas vlády Mečiara organizoval protivládne mítingy a jednoznačne sa zviditeľňoval. Dokonca blysol sa vyhláseniami proti vládam, v ktorých sám vykonával funkciu ministra. No pokiaľ jeho vystúpenia proti vláde Mečiara mali preventívny charakter, teda skutok sa nestal, proti vlastnej vláde konal s niekoľkoročným meškaním, aj keď evidentne sa skutky stali. Napríklad jeho vyhlásenie o kupovaní poslancov podobne ako vyhlásenie o nevýhodnej privatizácii Paroplynového cyklu prišli s niekoľkoročným oneskorením.
Jednoznačný je iba postoj Lipšica k Smeru. Kým jeho spolupútnici Palko, Mikloško a ďalší volili radšej politickú smrť než účasť na politike hnutia, ktoré koketovalo s myšlienkou vstúpiť do koalície so Smerom, Lipšic zostal. Zostal ako piata kolóna, ktorá mala zabezpečiť zmenu v KDH. Médiá hovoria o generačnej zmene, ale to nie je vhodný výraz. Veď Figeľ patrí k mladej generácii kádehákov a prevzal funkciu predsedu len v roku 2009. (Figeľ tento pojem nazýva lacným.) Teda o akú generačnú zmenu v KDH podľa Lipšica ide? Lipšic, Palko či Mikloško predstavujú líniu tvrdo sa vymedzujúcu voči národne orientovaným stranám, aj voči národne cítiacim politikom vo vlastnej strane. Minimálne o Palkovi a Mikloškovi to platí, lebo zostali v KDH aj po rozkole s vlastencami ešte pred vznikom štátu. Nereprezentujú platformu, ktorá by mala väčšie voličské zázemie než osem percent. Lipšic sa účasťou v údajne skorumpovaných vládach Dzurindu a Radičovej tak skompromitoval, že hovoriť o ňom ako o odborne a morálne dôveryhodnom môže len úzky okruh jeho priateľov za zatvorenými dverami. Jeho ťah na predsednícku stoličku je evidentný a zdá sa, že sa mu podarilo oklamať aj časť voličskej základne. Alebo ho krúžkovali sklamaní a škodoradostní voliči SDKÚ-DS, túžiaci po revolúcii aj v KDH. Ján Čarnogurský na otázku, či sa môže Lipšic po voľbách stať predsedom KDH, povedal: „K výmene generácií dochádza na základe spoločenských otrasov až revolúcií a nie na základe jedného politika, ktorý by sa takýmto spôsobom mohol dostať vyššie.“
- KTO BUDE PREZIDENTOM?
Ostatné voľby predsa len boli v KDH prelomové. Čarnogurský si v nich zabezpečil podporu hnutia pre svoju kandidatúru v prezidentských voľbách. Ak zoberieme do úvahy rozbitú SDKÚ-DS, ktorá dosiaľ vždy stavala svojho prezidentského kandidáta za pravicové strany, Radičová nemá šancu. Počas volebnej noci sme mohli vidieť práve týchto dvoch prezidentských kandidátov, správajúcich sa už ako budúca hlava štátu. Ktovie. Je tam ešte tretí...