Spoločenstvo tvorivých

Marek DANKO 

            Stav spoločnosti najlepšie ilustruje stav kultúry, jej vitalita, akcelerácia, vyhliadky a najmä výsledky tvorivých počinov. Avšak pozor! Za kultúru nesmieme zamieňať zábavu produkovanú v komerčných médiách, kult celebrít a podpásové šteklenie más založené na základných pudoch. Z tohto hľadiska by v našich podmienkach mala byť akým-takým zrkadlom stavu spoločnosti práca ministerstva kultúry. Čo si však budeme klamať, tento čoraz viac neviditeľnejší rezort toho veľa nereprezentuje.

Možno nás môže varovať akurát fakt, že z postkomunistických krajín dáva Slovensko na kultúru najmenšie percento z DPH. No a na druhej strane tu máme smutnú realitu, že si za veľkú časť problémov a neutešenej situácie s tým spojenej môže rozhádané spoločenstvo umelcov samé. Všetko sa to spustilo ešte na samom začiatku deväťdesiatych rokov. Umelci ako tvorivé a svojbytné osobnosti mali vždy tendenciu vyhradzovať sa voči okoliu. Hneď po novembri 89 došlo z veľkej časti k vyprovokovanému „sortovaniu“ na svetoobčanov, prinajhoršom Európanov a národne orientovaných tvorivých ľudí. Tak trochu to pripomínalo často tragikomické delenie našincov na katolíkov a luteránov z rokov meruôsmych a nasledujúcich, ktoré v mnohých dielach opísali naši klasici. Začal sa presadzovať čudný úzus, podľa ktorého kvalitný umelec so vzťahom k svetovému kultúrnemu dedičstvu bol hendikepovaný pre svoje vlastenectvo. Groteskné na tom bolo, že napríklad írsky spisovateľ, ktorý tu bol na návšteve a patrične dával najavo svoju národnú identitu, bol za tento svoj postoj obdivovaný práve poľovníkmi na „slovenský nacionalizmus“.

Čoraz väčší nedostatok finančných zdrojov, neexistencia funkčných právnych noriem, umožňujúcich sponzoring skutočnej kultúry, a tlak rôznych nadácií zo zahraničia toto rozštiepenie kultúrnej obce ešte prehlbovali. Až to miestami vyzerá ako klasické „rozdeľuj a panuj“. Toky financií sa menia podľa striedania politických subjektov a „skalní“ príslušníci jednotlivých umeleckých táborov sa potom riadia podľa hesla: „Teraz sú tu naši, tak to využime!“

Oba tábory si pritom neuvedomujú krátkozrakosť svojho počínania, ktoré je navyše pre slovenskú kultúru zhubné. To sa napokon ukázalo aj pri ostatnom vedení MK SR. Kauzy kaštieľ v Budmericiach, Danubiana či SND (o ktorých sme našich čitateľov informovali) by jednoducho nevznikli, keby sa minister Krajcer snažil nájsť širokú platformu komunikácie s umeleckou obcou. Na strane druhej – zúfalo polarizované spoločenstvo tvorivých ľudí mu to rozhodne neuľahčovalo. Ostáva dúfať, že sme sa za uplynulých 22 rokov aspoň poučili, že tadiaľ cesta nevedie. Že jediným riešením je utvorenie spoločnej platformy slovenských umelcov. Nie vo vzťahu k filozofickým, tvorivým či estetickým hodnotám, ale vo vzťahu k tomuto národu a štátnym inštitúciám, ktoré majú napĺňať jeho kultúrne potreby.




Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.