Text a foto: Peter CABADAJ
Rodáčka z Leopoldova písala verše, fejtóny, reportáže, rozhlasové hry a scénky, rozprávky a poviedky, ktoré vychádzali pod pseudonymom Ivan Letty. Počas druhej svetovej vojny uverejňovala svoje literárne texty v časopisoch Rozvoj, Slovenské pohľady, Nový svet a Slovák. Najlepšie básne ale publikovala v Eláne, kde sa mohla dôstojne realizovať vďaka ústretovosti empatického i veľkorysého Jána Smreka. Vo februári uplynulo 105 rokov od narodenia všestrannej literárnej autorky Violy Štepanovičovej.
Vyrastala v železničiarskej rodine. Otec bol strojmajstrom slovenských železníc a neskôr náčelníkom rušňového depa, matka sa starala o domácnosť. Študovala na meštianskej škole v Hlohovci (1932 – 1936), Odbornej škole pre ženské povolania v Nitre (1936 – 1938), Učiteľskom ústave v Leviciach (1938 – 1939) a Bratislave (1939 – 1942). Hneď po absolvovaní štúdia pracovala Viola Štepanovičová ako redaktorka periodika Slovenské elektrárne v Bratislave (1942 – 1945), potom bola krátko stredoškolskou učiteľkou na gymnáziu v Hlohovci (1946). Nasledujúcich pätnásť rokov žila ako novinárka v slobodnom povolaní (1946 – 1961), vzápätí bola v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve redaktorkou časopisov Predškolská výchova a Vychovávateľ (1961 – 1962) a redaktorkou Vysielania pre deti a mládež v Československom rozhlase v Bratislave (1962 – 1973). Vydala sa za editora a redaktora Karola Truchlíka (1947), s ktorým vychovala dvoch synov.
Drvivú väčšinu básní zverejňovala pod dievčenským menom Viola Štepanovičová. Ako študentka Učiteľského ústavu v Bratislave prejavovala hlboký interes nielen o domácu klasickú, ale i modernú českú poéziu (J. Hora, V. Nezval, J. Seifert…), inšpirovala ju tvorba Laca Novomeského a Jána Smreka, mala rada tiež verše Ján Kostru a Pavla Horova, udržiavala blízke priateľské vzťahy s poetkou a spisovateľkou pre deti Kristou Bendovou, čítala preklady francúzskej umeleckej literatúry… Patrila do skupiny študentiek, ktoré v roku 1942 na trojtýždňovom pobyte v Taliansku prezentovali slovenskú poéziu, divadlo, spev a tanec.
Najtvorivejším obdobím boli pre Violu Štepanovičovú roky 1940 – 1944, v ktorých priebehu napísala takmer všetky svoje básne i kratšie prozaické celky, buď humorné, alebo fantazijnými prvkami pripomínajúce novely s tajomstvom. Zbierka autorkiných veršov z rokov 1940 – 1946 bola odovzdaná do vydavateľstva Slovenský spisovateľ posmrtne až v osemdesiatych rokoch. Jadro rukopisu tvorili básne, ktoré poetka uverejňovala na stránkach Smrekovho časopisu Elán. Dôvod, prečo z vydania knihy nakoniec zišlo, nepoznáme…
Literárna vedkyňa, vysokoškolská pedagogička a dôverná znalkyňa témy Andrea Bokníková uvádza, že básnická cesta Violy Štepanovičovej „neviedla k spiritualite, ale ku konverzačným situáciám zo života, čomu zodpovedá osobitý hovorový, takmer aforistický verš s dôrazom na pointu… Dnes môžeme nanovo zhodnotiť Štepanovičovej zmysel pre detail ulice či nenútenú reč, odkrývajúcu odvážny temperament, nechuť k pátosu, ale aj zraniteľnosť“ (2001).
V povojnovej ére autorsky kooperovala hlavne s obľúbeným ženským magazínom Slovenka a Československým rozhlasom v Bratislave. Išlo o výchovno-vzdelávacie príspevky, fejtóny, reportáže, relácie pre deti a mládež, literárne pásma a dramatizácie domácich i medzinárodných opusov, ako aj o kontaktovú publicistiku pre deti a mládež (časopis Zlatý máj). Osobitnú kategóriu tvorby predstavujú rozprávky (O Katke a deduškovi…), rozhlasové hry (Perlový náhrdelník…) a scénky (O hore, ktorá za tuhej zimy strieľa, O nevítanom lesnom hosťovi, O škovránčej piesni, O záhrade za oknom a ďalšie).
Evidujeme, že Viola Štepanovičová napísala zhruba sto básní, z ktorých bola uverejnená len asi polovica – aj to iba časopiseckou formou. Napriek skutočnosti, že vytvorila svojský variant dobovej slovenskej ženskej poézie, ostala, žiaľ, autorkou bez knihy.
Ťažké ochorenie (kostný sarkóm) spôsobilo, že Viola Štepanovičová odišla v roku 1973 na invalidný dôchodok. O niekoľko mesiacov vo veku 52 rokov v Bratislave zomiera…
Tebe
Dnes bola som med v narcise
pútavá kniha bez strán
bez spektra farby na mise
posledný pozdrav sestrám
Dnes bola som izba bez stien
vietor v púpave
mesiac čo vyšiel pre tieň
výzva k výšave
Dnes bola som v smiechu mušľa
pod kameňom stopa svietiaca
bába čo z kočíka ušla
Dnes bola som napnutý luk
lampa z výšky nebies visiaca
a ty s´ ma zahnal hrozbou rúk
Čakajúca
Rok mesiac a deň
na okno kreslil kuvik tieň
Ornament života bol stále svieži
A naraz som sama na pobreží
Dusia ťa vlny v náručí
alebo loďou kosíš k nohám diaľky?
Už keď si ma postrčil do obálky
bola som v schránke zabudnutia
Ale to žena veľmi neskoro pozná
Sieťou ticha loví zlaté mosty
pod ktorými v kôš krvi zoschli jej hrozná
A čaká
dni mesiace roky na pobreží
Na plecia jej z vlasov sneží
