(Dve jubileá MÁRIE BARTUSZOVEJ)
Text a foto Peter CABADAJ
Venovala sa komornej a exteriérovej plastike: V Košiciach, kde žila, zrealizovala viacero excelentných diel v architektúre. Sochárku, keramičku a monumentalistku Máriu (Mariu) Bartuszovú oprávnene radíme k výnimočným zjavom moderného sochárstva nielen na Slovensku, respektíve v Česko-Slovensku, ale i v širšom medzinárodnom kontexte. Žiaľbohu, v čase, keď tvorila, ju doma nikto adekvátne nereflektoval a už ani neverila, že raz môže prísť k jej doceneniu a uznaniu. Kým žila, k tomu nedošlo…
Narodila sa ako Maria Vnoučková pred deväťdesiatimi rokmi (24. 4. 1936) v Prahe, kde študovala na Vyššej umeleckopriemyselnej škole (1951 – 1955) a Vysokej škole umeleckopriemyselnej v ateliéri porcelánu a keramiky u známeho prof. Otta Eckerta (UMPRUM, 1955 – 1961). Krátko po absolvovaní štúdia odišla s manželom, slovenským výtvarníkom Jurajom Bartuszom do Košíc. Všetko, čo umelkyňa postupom času vytvorila, bolo reakciou na skutočnosť, že sa ocitla v izolácii.
Niežeby nikto neregistroval jej talent, ale predsa len zostala v tieni svojho známejšieho životného partnera, ktorý bol medzi slovenskými výtvarníkmi a kunsthistorikmi doma a vedel sa ľahšie presadiť. Rodáčka z Prahy nemala nikoho, kto by na patričnej úrovni venoval čas komplexnejšej medializácii, interpretácii a hodnoteniu jej diela. Prezentovanie samej seba nemala v letore, a tak tvorila, lebo tvoriť musela, a brala to rovnako vážne ako svoju rolu matky dvoch dcér Anny a Veroniky. Faktom však navždy zostane, že za života mala Mária Bartuszová – skonala pred tridsiatimi rokmi, 22. 12. 1996, v Košiciach – len tri individuálne výstavy…
Ranú fázu tvorby charakterizuje vlastný variant konkretistických reliéfov. Neskôr sa intenzívne venovala nefigurálnej soche, doteraz často označovanej ako „organická plastika“. Mimochodom, autorku i viaceré ďalšie sochárky zaradili teoretici až do 90. rokov minulého storočia, keď už bol vo sfére dekoratívneho umenia nefiguratívny prejav tolerovaný… Pripomenieme tiež, že v sedemdesiatych rokoch 20. storočia Bartuszová odbočila k zhotovovaniu dotykových objektov určených pre nevidiacich.
Bežne do svojich plastík vkladala nájdený materiál prírodného charakteru (kamene, povraz, piesok, drevo), pričom sochy skladala aj do inštalácií. Krehké prírodné tvary dosiahla unikátnou manipuláciou so sadrou v okamihu tekutého stavu; často ju liala do pneumatík, balónov, ohybné gumené formy namáčala do vody… Magickou sochárkinou témou boli sadrové objekty vajcovitého tvaru, ktoré možno logicky interpretovať ako symbol princípu života – „zárodočné vajíčko alebo bunečná zárodočná forma“.
Keď si jedného dňa s dcérou hádzala loptu, upútal výtvarníčku jej dokonalý tvar gule. Onedlho to Máriu Bartuszovú inšpirovalo k rozhodnutiu zúročiť predmety z gumy, ktoré bolo možné naplniť tekutou sadrou a vystaviť gravitácii. Kreatívne si pomáhala kondómami, detskými balónikmi aj väčšími – meteorologickými balónmi, aby ich vzápätí stláčala pod vodou alebo zväzovala. Sadru Bartuszová vnímala ako materiál v mnohých zreteľoch zodpovedajúci ľudskému telu, ktoré vie byť pevné a súčasne krehké ako škrupinka. Telo je určené na to, aby všetko prežilo, no zároveň mu stačí máličko, aby podľahlo deštrukcii, nemilosrdnému rozkladu. Bytostne volá po dotyku i tuhom objatí, avšak potom je v ňom uväznené, dusí sa. Časom rozkvitá, bujnie, nezastaviteľne sa rozmnožuje až napokon kapituluje v dôsledku tlaku ťarchy vlastnej staroby…
Medzinárodne uznávanou umelkyňou sa Mária Bartuszová stala až po smrti. Autorkine dielo bolo zastúpené na Documenta 12 v nemeckom meste Kassel (jún – september 2007), je tiež integrálnou súčasťou zbierok Tate Modern v Londýne, kde mala od 20. septembra 2023 do 16. apríla 2024 veľkú profilovú samostatnú výstavu. Zdôraznime v tejto súvislosti, že okrem renomovaného konceptualistu Romana Ondáka dovtedy žiadny Slovák v uvedenej svetoznámej galérii svoje výtvarne opusy neprezentoval.
Ucelený finálny tvar Bartuszovej expozícii v Tate Modern dala zvučná kurátorka tejto inštitúcie Juliet Bingham. Najprv ale bolo treba urobiť o autorkinom živote a diele vedecký výskum a napísať jej monografiu. Stalo sa tak v roku 2021 vďaka slovenskej kunsthistoričke Gabriele Garlátyovej. Výstava v Tate Moderne bližšie osvetlila kontext, v ktorom sochárka žila a tvorila. Detailnejšie objasnila, ako bola dobová česko-slovenská výtvarná scéna inštitucionalizovaná, že autorka žila počas komunistickej éry hlavne zo zákaziek vo verejnom priestore.
Pripomeňme, že Bartuszovej expozícia v Londýne bola vskutku výnimočná a mala mimoriadny ohlas aj návštevnosť. Drvivá väčšina záujemcov v galérii Tate Modern, jednom z najslávnejších umeleckých domov na svete, obdivovala autorkine excelentné sochárske diela a zrejme vôbec netušila, akou mimoriadne komplikovanou cestou musela Mária Bartuszová prejsť. Alebo mali percipienti neochvejný dojem, že v legendárnej galérii bola prítomná odnepamäti – créme de la créme, čiže medzi tými najlepšími z najlepších…
