V službe cirkvi a slovenského národa
Peter SOKOLOVIČ – Foto: foto obrazu od Jozefa Hanula, 1941, Slovakiana
Obec Hodruša-Hámre, situovaná v prekrásnom prostredí Štiavnických vrchov v žarnovickom okrese, je rodiskom viacerých významných dejateľov. Narodil sa tu napríklad evanjelický kňaz Samuel Mikler, katolícky cirkevný hodnostár Emil Scheimer, ale aj ďalšie významné osobnosti, medzi ktoré treba rátať najmä známeho modernistického básnika Emila Boleslava Lukáča. Azda najvýznamnejšou osobnosťou s celoslovenským dosahom je však zaiste František Richard OSVALD.
Narodil sa síce na malebnom strednom Slovensku, ale trvalo sa mu zapísala do života starobylá Trnava, kde nielen študoval v seminári, ale stal sa tu i správcom a neskôr aj predsedom Spolku svätého Vojtecha. Svoje schopnosti však uplatnil tiež vo vedení Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v neposlednom rade ako predseda oživotvorenej Matice slovenskej. Známy je aj svojím rozsiahlym literárnym dielom. Jeho život je príkladom činorodého človeka, ktorý ho celý zasvätil práci pre ľud a slovenský národ.
■ KAPLÁNSKE OBDOBIE
František sa narodil do baníckej rodiny 3. októbra 1845. Keďže pochádzal z baníckej obce neďaleko Banskej Štiavnice, prvou zastávkou na jeho štúdiách sa stala práve perla spomedzi stredoslovenských banských miest. Niekde tu na banskoštiavnickom gymnáziu v ňom dozrela túžba stať sa kňazom. Rozhodol sa preto pre štúdiá v trnavskom kňazskom seminári, ktoré zavŕšil štúdiom teológie v neďalekom Ostrihome. Vo všetkých týchto zastávkach sa budúci kňaz aktívne zúčastňoval na činnosti slovenských študentských spolkov.
V čase jeho trnavských štúdií však ešte netušil, že s „Malým Rímom“ sa bude spájať takmer celý jeho plodný život. Zo začiatku síce pôsobil ako kaplán v Starom Tekove, Drégelypalánku a vo Vrábľoch, s trnavským prostredím sa však stretol už zanedlho počas pôsobenia v neďalekom Majcichove. Ten je známy najmä ako pôsobisko významného slovenského dramatika a národného dejateľa Jána Palárika, Majcichovčania však dodnes s úctou spomínajú aj na Osvaldove kaplánske roky. Na miestnej fare je umiestnená pamätná tabuľa pripomínajúca Jána Palárika ako farára, literáta a významného bojovníka za práva Slovákov. V druhej časti pamätnej tabule je však zároveň spomenuté, že v Majcichove sa nezabúda ani na to, že v rokoch 1876 – 1880 bol v obci kaplánom práve František R. Osvald.
Kaplánska zastávka neďaleko Trnavy spôsobila, že sa aj mladý kňaz začal angažovať v národnom hnutí. Stal sa nielen pozorovateľom, ale aj tvorcom slovenského života a pre národné presvedčenie ho vrchnosť často diskriminovala, a vari aj preto musel vymeniť viacero kaplánskych miest. Zaiste mu priťažilo i to, že v roku 1870 bol jedným zo spoluzakladateľov Spolku sv. Vojtecha v Trnave, ktorý neskôr po zrušení Matice slovenskej suploval jej národné a kultúrne poslanie. Zanedbateľné nie je ani to, že práve v čase jeho majcichovského pôsobenia sa stal v rokoch 1878 – 1879 správcom tejto významnej inštitúcie a zároveň redaktorom Katolíckych novín. Cirkevná vrchnosť s ním však mala iné plány. Po preložení na nové pôsobisko však pokračoval v úsilí o pozdvihnutie národa vydávaním množstva národných a ľudovýchovných diel.
■ APOŠTOLSKÝ PROTONOTÁR
Už nasledujúci rok sa tak musel vzdať správcovstva spolku i ďalších funkcií, keďže sa stal administrátorom a neskôr farárom v Teplej, dnešnom Podhorí. Tu sa venoval najmä svojej farnosti, respektíve rozsiahlej literárnej a redaktorskej činnosti. Osud ho však zhodou okolností po viacerých rokoch už na sklonku života zavial opäť do známeho trnavského prostredia, kde ocenili jeho zásluhy priznaním viacerých cirkevných postov. Od roka 1916 do konca života pôsobil v cirkevných funkciách v Trnave, kde sa stal dokonca prelátom.
Po vzniku Československej republiky poverili už vyše sedemdesiatročného Osvalda po odchode maďarských cirkevných hodnostárov funkciou generálneho vikára a správcu tej časti Ostrihomskej arcidiecézy, ktorá sa nachádzala mimo územia novovzniknutého Maďarska. Túto pozíciu zastával až do roka 1922, keď po zriadení Apoštolskej administratúry trnavskej odovzdal svoj úrad do rúk jej novovymenovanému administrátorovi Dr. Pavlovi Jantauschovi.
Tým sa však výpočet jeho úspechov na poli uznania zásluh v katolíckej cirkvi zďaleka nekončí. V roku 1921 mu pápež Benedikt XV. udelil významnú hodnosť apoštolského protonotára. Úspechy však žal aj na politickom poli, kde sa v tomto čase prirodzene stotožňoval s politikou Slovenskej ľudovej strany. Práve jeho boj za samosprávnejšie postavenie Slovákov ešte v období Uhorska ho predurčoval na spojenie so slovenskou autonomistickou katolíckou stranou. V tomto období nebolo ničím výnimočné, že sa kňazi, ktorí požívali v spoločnosti určitú vážnosť, angažovali aj v politickom živote.
František Richard Osvald, v tomto čase už poctený viacerými cirkevnými hodnosťami, sa tak po vzniku prvej ČSR stal poslancom Národného zhromaždenia práve za Slovenskú ľudovú stranu. Nezabudli však na neho ani v kultúrnej či spoločenskej oblasti a po obnovení Spolku sv. Vojtecha krátko po vzniku Československa v roku 1918 sa až do svojej smrti stal jeho čestným predsedom. Okrem toho zasadol aj na predsednícku stoličku v Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1919 – 1926) a v neposlednom rade sa stal jedným z predsedov obnovenej Matice slovenskej.
■ PÔSOBENIE V MATICI
Už krátko po vzniku spoločného štátu Slovákov a Čechov, rodiaceho sa na troskách dohasínajúceho žalára národov, vydal vtedajší minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár 1. januára 1919 dekrét o obnovení Matice slovenskej. Ako totiž konštatoval na stránkach Národných novín neskorší matičný tajomník Štefan Krčméry, Matica sa mala stať „hýbateľom celej vzdelanosti a kultúry slovenskej, ktorej činnosť pocítia aj najposlednejšie slovenské obce! Matica musí mať členov v každej obci, v každom mestečku i dedinke svoje odbočky.
Odbočky Matice slovenskej zakladať budú po obciach ľudové knižnice, utvoria spevokoly, riadiť budú divadlá a populárne prednášky pre vzdelanie ľudu a uvedú ešte mnoho iného…“ Práve v osobnosti významného katolíckeho intelektuála, literáta a organizátora slovenského kultúrneho a spoločenského života mala Matica jedného z najagilnejších propagátorov. Nečudo, že na oživotvorujúcom valnom zhromaždení, ktoré sa konalo 5. augusta v Martine, bol práve František Richard Osvald zvolený popri Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, Vavrovi Šrobárovi a Matúšovi Dulovi za jedného z jej štyroch predsedov.
O tom, že Matica v tomto čase skutočne predstavovala výkvet národného života, svedčí aj to, že sa jej správcami stali významní predstavitelia primárne literárneho smerovania ako Jozef Škultéty a Jaroslav Vlček. Aj pod Osvaldovým dohľadom tak mohli v rámci najstaršej slovenskej kultúrno-spoločenskej inštitúcie vznikať prvé matičné odbory. Po Martine, ktorý sa dodnes hrdí prvenstvom oživotvorenia miestneho odboru, postupom času vznikali po celom Slovensku ďalšie, ktoré v zložitom období nejednoznačných pomerov nového etablujúceho sa štátu pomáhali formovať národné povedomie Slovákov. To všetko za predsedníctva významného Slováka a národovca, ktorého život sa už síce blížil ku koncu, predsa len aj v čase pred svojou osemdesiatkou dokázal ovplyvňovať kultúrny a spoločenský vývoj na milovanom Slovensku.
■ PLODNÝ LITERÁT
František Richard Osvald nie je známy len ako významný cirkevný hodnostár a funkcionár národných spolkov. Jeho prínos je v neposlednom rade v kultúrno-organizačnej práci, vo vydavateľskej činnosti, v tvorbe náboženskej literatúry a písaní pôvodných prác. Jeho literárny talent sa prejavil už v študentskom období. Spočiatku síce písal „len“ príležitostné verše, ako sa uvádza na stránke Dominikánskeho knižného inštitútu, neskôr sa venoval prevažne literárnohistorickej i literárnokritickej publicistike a dejinám i popularizácii kazateľskej literatúry. V literárnej činnosti sa stal známy pod viacerými menami. Používal trebárs pseudonymy Bystron, Dobreznámy, Dobrovoľný, Drahotin Pia, R. Hodrušský, Veritas, Východohora, Zadumený či Známy.
Záber i rozsah jeho tvorby sú skutočne ohromujúce. Najmä počas pôsobenia v Teplej rozbehol naozaj plodnú činnosť. Vydával a redigoval napríklad známu Kazateľňu, ktorá nadviazala na Radlinského Poklady kazateľského rečníctva a Blahovho Kazateľa. Samozrejme, aj v tomto prípade nezabúdal na národné a ľudovýchovné poslanie nielen duchovnej literatúry. Publikoval tiež mnohé literárnohistorické state, biografické príspevky a početné články o cirkevnom živote, pedagogike, výchove a osvete.
Prispieval do Cyrilla a Methoda, Kazateľa, Kazateľne, Literárnych listov, Katolíckych novín, Národných novín, Tovaryšstva, Pešťbudínskych vedomostí a viacerých kalendárov. K storočnici Slovenského učeného tovarišstva, ktorého vznik a fungovanie je podobne ako jeho život spojené s Trnavou, zostavil a vydal tri zväzky almanachu Tovaryšstvo. Boli to na svoju dobu obdivuhodné zborníky zo slovenskej literatúry, národopisu, archeológie, histórie, jazykovedy, prírodovedy, technických štúdií, divadelných recenzií. Vytvoril tiež viaceré náboženské učebnice, príručky a mravoučné knihy. Výpočet jeho plodnej činnosti zďaleka presahuje rámec jedného príspevku. Významným počinom je tiež zredigovanie textu prekladu Svätého písma do slovenčiny, v ktorom sa postaral o štylistickú a terminologickú jednotu tohto významného diela.
■ INŠPIRATÍVNY ODKAZ
Dôležitým prínosom celoživotného diela Františka Richarda Osvalda je v neposlednom rade aj to, že sa mu ním podarilo združiť okolo svojich časopisov generáciu národne cítiacich kňazov. Bohužiaľ, 14. apríla 1926 vydýchol tento významný slovenský vlastenec naposledy. Symbolicky práve v Trnave, s ktorou je spojená veľká časť jeho plodného života.
Je pochovaný na trnavskom starom cintoríne na Kalvárii, kde sa mu už takmer storočie v tieni mohutných stromov prichádzajú pokloniť mnohí Trnavčania. Tí po ňom na znak úcty k jeho životu a dielu pomenovali v meste aj ulicu, symbolicky pretínajúcu ulicu ďalšieho veľkého národovca Štefana Moysesa. Zostáva veriť, že na nich, ako aj ďalšie osobnosti národa spojené nielen s Trnavou súčasníci nezabudnú a ich činorodý život v záujme vyššieho dobra sa stane inšpiráciou aj v dnešnom uponáhľanom čase…
