SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Čínskych spisovateľov pri návšteve Slovenska zaviedli do Modry k hrobu Ľudovíta Štúra. Známa sinologička jednoznačne namietala, čo už len 19. storočie povie používateľom jazyka, ktorý má päťtisícročnú tradíciu dejín čínskej civilizácie. Jeden z majstrov pera si však všimol nápis na náhrobku: pozrite, ten muž mal štyridsať rokov, keď sformoval politické smerovanie a jazyk pre svoj národ, koľkým sa to pošťastí, koľkí majú v sebe toľko energie, predvídavosti a schopnosti vydať sa na cestu, po ktorej nasleduje celý národ zo storočia do storočia?!
Isteže, národ sa dovoláva tisícročných dejín, podopretých kresťanstvom a liturgickým jazykom, v ktorom bok po boku oveľa starším jazykom čítal v svojom jazyku Bibliu. Ale jedinec meria inak, jeho čas je vymeraný inak. Vidíme to vôkol seba, vidíme to na každom kroku. Videli sme to aj pri majstrovstvách sveta v hokeji, keď Miroslav Šatan povedal: „Neveril som, že si ešte zahrám finále, ale potvrdilo sa, že keď všetci ťahajú za jeden povraz, všetko je možné.“ Celý národ nadchli aj tieto slová, každý mu dá za pravdu, áno, ťahali za jeden povraz! Pritom náš útočník nepovedal nič iné, len to, čo všetci od detstva vieme. Inými slovami povedal príbeh o Svätoplukových troch prútoch. Celé generácie Slovákov to poznajú – keď držíme spolu, sme silní – keď ťaháme za jeden povraz, vtedy to ide. Veď pozorný čitateľ Slovenských národných novín, ako aj ten, čo sleduje vývoj v Matici, veľmi dobre vie, že priezvisko Šatan, meno zhodné z priezviskom nášho skvelého útočníka, je medzi tými, ktorí sa domáhajú svojich nemalých peňazí, ktoré vložili do matičných fondov za minulého vedenia. Aj vtedy išlo o to, ťahať spolu – a „nevyšlo“ to.
Tri Svätoplukove prúty, ono poučenie, že keď ťaháme za jeden povraz všetko je možné, sme sledovali aj na Bratislavskom hrade v prenose pri odhaľovaní Svätoplukovej sochy. Bol to symbolický akt a na rozdiel od hokeja bol vystavený známej hanobiacej mediálnej kampani. Musel prísť hokej a hokejista, aby národu povedal na rovinu, že platí to, čo mohli vidieť aj vo chvíli, keď traja najvyšší ústavní činitelia zväzovali prúty pod Svätoplukovou sochou. Je to tá istá pravda a platí takisto. Nielen pri štátnej slávnosti pri odhaľovaní sochy, nielen pri vyhranom hokejovom zápase. To je pravda, ktorej nás neučí len Miro Šatan a tento posledný šampionát. Všetko je možné, keď ťaháme za jeden povraz. Keď v Helsinkách šli na stožiar tri vlajky – víťazného ruského mužstva, strieborného slovenského a bronzového českého – videli sme stelesnenie toho, že náš hokej a naše národné farby sú na roveň s inými. Videli sme, že to, čo bolo roky schované ako súčasť československých farieb, už žije svojím vlastným životom. Treba si spomenúť, ako tu slovenské vlajky neviali, ako v čase zvratu v rokoch 1989/1990/1991/1992 to bol priam symbol rozvratného nacionalizmu. Slovenské symboly sa neprijímali ako prirodzené, samozrejmé.
Aj mnohotisícový dav pri tohtoročnom vítaní hokejistov dokázal, že slovenské symboly, slovenská trikolóra, slovenský kríž sú dnes úplnou samozrejmosťou. Vyrástli generácie, pre ktoré je Slovensko a jeho symboly, jeho vlajka a jeho kríž samozrejmosťou. Dnes je národné, čo predtým označovali za nacionalistické.
Nie som nijaký prívrženec „masoviek“, ale keď som skákal – s pokrikom dolu gate, kto nie je Slovák, kto neskáče, nie je Slovák – v daždi na námestí s tisícami a tisícami ostatných, bol to prejav živelnej radosti. Ošiaľu, ktorý si treba užiť preto, lebo viem: na druhý deň bude naliehavo stáť otázka, či naozaj vieme ťahať za jeden povraz, aby sme mohli dokázať všetko, čo si zaumienime.