SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Slovenská minulosť má pred sebou budúcnosť. To preto, lebo stále nie je úplne vyrozprávaná. Nejde vždy o prevratné fakty, často ide o to, aby sme si uvedomili príbeh jednotlivca. Jedným z príkladov je pozornosť mnohým okolnostiam života a smrti Alexandra Dubčeka. Viac ako pred pätnástimi rokmi v hlavnom meste Nemecka sa „dubčekovsky“ zaslúžili okrem iného Ivan Gašparovič, ale aj napr. Ivan Laluha a Peter Weiss.
Využili priaznivé prostredie nemeckého bundestagu na čele s predsedníčkou Ritou Sussmuthovou. Nikto nemal problémy, kto je akej straníckej príslušnosti. Pani predsedníčka patrila k vtedajšej špičke Kresťanskodemokratickej strany Nemecka CDU, bola populárna, a preto žiarlivo až podraznícky strážená vtedajším kancelárom z tej istej strany. Na nemeckej pôde sa tak odohrala nielen veľkolepá pripomienka dejinného významu odkazu osobnosti Dubčeka, ale aj stretnutie dvoch politikov, pred ktorými boli ešte nevyužité možnosti. Nebolo to vtedy jediné ústretové medzinárodné gesto voči I. Gašparovičovi, z ktorého len slepý nemohol nečítať. Treba však pripomenúť, že to bolo v súvislosti s rešpektom voči A. Dubčekovi.
Vtedajšia predsedníčka parlamentu však – ako jediná – na veľkolepom podujatí, akých je napokon v Nemecku veľa a patria ako samozrejmosť k politickej kultúre a kultúre politiky – nehovorila len o Dubčekovi, ale takmer výlučne o manželke a rodine Dubčeka. Hovorila o cene, ktorú platí rodina. Jediná politickému podujatiu dala ľudskú tvár. Pripomenula, ako politici musia rozmýšľať nielen o konfrontácii, o tom ako poraziť, vybabrať s politickým protivníkom. Bolo to nezabudnuteľné, všetci prítomní ako keby sa boli zapýrili – veď v tom zaujatí politickým zápasom, domácimi a medzinárodnými politickými intrigami si nikto z nich nespomenul na manželku A. Dubčeka, pre ktorého bola takou nevyhnutnou oporou.
Aj teraz, keď si pripomenieme predvianočné „krvaviny“ roku 1952, nie všetci si pripomenú tragický príbeh ženy politicky zavraždeného Vlada Clementisa. Denne prechádzam okolo secesnej budovy známeho bratislavského gymnázia, do ktorého štyri roky chodila jedna z najpôvabnejších študentiek, ktorá po ďalších štúdiách skončila v Slovenskom národnom divadle. Tragédia politických procesov z nej urobila nechcene spoluautorku pomníka lásky dvoch ľudí – knihy Listy z väzenia. Dnes sú vo vyše štyroch desiatkach knižníc na celom svete. V austrálskej národnej knižnici zhodou ako česká kniha, aj keď vyšla iba v slovenčine – v roku 1968. Do divadelnej podoby ju pretavil Peter Štrelinger a režisér Matúš Oľha – ale text hry ešte nikdy nepublikovali.
Na gymnáziu niet pamätnej tabule. Nikde tu niet pamätníka. Pominuteľný pomník v koláži Ďaleko od Teba urobili pred dvomi rokmi dve autorky – L. Tkáčová a A. Chisy – a zaujali Prahu, Viedeň a Benátky. Projekcia ukazuje aj dva a pol metra štvorcového pôdorysu jej cely v pražskom väzení. Návštevníci si mohli odniesť sadenice popínavého clematisu priam ako výzvu, aby obrástol a zakryl pomníky, ktoré by tu už nemuseli byť a pripomínali ženu, ktorá nijaký pomník nemá.
Tieto riadky by určite nikdy nevznikli, keby v osemdesiatych rokoch na pohrebe Lýdie Clementisovej, rodenej Pátkovej, absolventky bratislavského gymnázia a obchodnej akadémie v Bratislave, členky Slovenského národného divadla, manželky československého ministra zahraničných vecí a potom väzenkyne a vdove po zavraždenom v pražskom krematóriu neboli bývali len traja muži z Bratislavy. Traja ľudia bez akejkoľvek úradnej povinnosti – Drahoslav Machala, Peter Štrelinger a autor tejto pripomienky.