SPOZA OPONY
Prečo oslavujem deviateho mája
Dušan D. KERNÝ
Uprostred Bratislavy počas celých májových týždňov zneli piesne v ruštine – sovietske piesne z čias druhej svetovej. Konala sa výstava ohromujúcich fotografií o vojnovom utrpení civilného obyvateľstva Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. Znel ešte aj dnes strhujúci chorál Vstavaj strana agromnaja, vstavaj na smertnyj boj... V Bratislave je azda najpôsobivejší cintorín padlých sovietskych vojakov v Európe. Dlhé roky sa koniec vojny u nás pripomínal deviateho mája; teraz, keď sme vstúpili do Európy, koniec vojny oslavujeme ôsmeho. Je viac ako hromada argumentov, prečo je to jedine tak správne. Ja sa s tým stotožňujem, ale oslavujem deviateho. Mám na to jednoduchý dôvod.
Počas posledného roka, poslednej jesene, zimy a jari pobytu v Moskve som jazdil pravidelne do špitála pre veteránov nomer dva. To je zo stredu Moskvy asi tak ako z Bratislavy do Trnavy a späť. Ležala tam Svetlana. Prekonala úspešne cestu z Moskvy do Berlína, ale už sa jej nedarilo na poslednom úseku. Do boľnice výlučne pre uprednostňovaných vojnových veteránov bolo treba nosiť mnohé. Ak nie všetko. Nielen japonské krížovky, ktoré mala rada, ale najmä liečivá, hojivé masti, a samozrejme obväzy, veľa obväzov. Ten posledný úsek prekonávala Svetlana dlho, aj keď nie tak dlho ako cestu do Berlína. Tú absolvovala po úteku z bezpečného rodičovského domu evakuovaného ďaleko od Moskvy – ako nejedno vedenie ministerstva. Prešla ju najprv v sovietskej a potom v poľskej vojenskej uniforme. V nej došla v máji 1945 aj do Berlína, kde ju za jej frajeriny karhal samotný Žukov. Nie ako vrchný veliteľ vojsk v Berlíne, nie ako veliteľ operácie, ako priateľ jej ministerského otecka...
Keď Svetlana chodila do Bratislavy ako predstaviteľka knižnej kultúry, dnes by sa povedalo manažérka prekladov a dovozu slovenskej knižnej kultúry, bola to elegantná a sebavedomá pani. Nedávno, už na lôžku, sa scvrkávala a ani rakvu nepotrebovala veľkú. Ruský traúrnyj ávtobus je neveľký. Má zozadu otvor, ktorým sa vsunie rakva, takže pozostalí sedia po dvoch stranách a uprostred autobusu majú pri nohách rakvu. Je to jediný povoz v Moskve, ktorý má na oblokoch stiahnuté čierne záclony a nie ako prepychové autá čierne sklá. Keď došiel do chrámu na Domodedove na pravoslávnu pobožnosť, odpjevanie, aby bol Hospodin milostivý jej duši, prepásali sme jej cez čelo stuhu s nápisom Presvjataja bogorodička, spasi nas. Pravoslávny báťuška povedal: Všimli ste si dobre dátum úmrtia? Zomrela tak, že štyridsať dní, záväzná sorokovina, keď sa na pamiatku zomretého zíde rodina, pripomenú si ho známi a priatelia, tá sorokovina pripadá na deviateho mája! Štyridsať dní od jej úmrtia uplynie na Deň víťazstva! Je to znamenie! Povedal to báťuška! A ako všetci v Rusku videli sme v tom znamenie.
Medzitým nielen my v Európe si všetko pripomíname ôsmeho mája. Aj mladej ruskej generácii a ruskému televíznemu divákovi všetkých generácií rituály pripomínania deviateho mája nie sú veľmi príťažlivé. Televízia je prepchatá vojnovými filmami a stále menej a menej ľudí sa na ne pozerá, ba dokonca stále menej a menej ľudí sleduje minútu mlčania. Je to niečo, čo my nepoznáme – zaviedla to pred desaťročiami televízna moderátorka tak spontánne, že sa z toho stala tradícia – vždy v predvečer o 18.55 sa päť minúť nevysiela nijaký zvuk, je to minúta mlčania za všetky obete vojny. A tých bolo nesmierne veľa..., ale zato mladí ľudia, mladí diváci v takom hojnom počte ako nikdy predtým (!) sledovali prehliadku na Červenom námestí. Deviaty máj je zrejme jediný sviatok v Rusku, ktorý je naplnený aj po 68 rokoch osobitným zmyslom – pamäťou.