Prečo potrebujeme Slovensko

Dušan KernýSPOZA OPONY

Dušan D. KERNÝ

Stred Viedne, budova divadla. Je nedeľa tohtoročnej tuhej zimy, sála je obsadená. Na javisku sú štyri osoby. Za scénou organizátori, ktorí dobre vychádzajú s istým americkým filantropom maďarského pôvodu, ale o to nám tu a teraz vôbec nejde. Kvarteto riadi ruka skúseného člena redakcie jedného z rakúskych denníkov.

Téma je euro a Európa. Jeden z účastníkov je bývalý minister financií spolkového Nemecka, ktorý sa chystá byť kandidátom na úrad kancelára. Druhý je vychýrený ostrojazyčný diskutér, europoslanec, je dokonale doma práve tak v nemčine ako vo francúzštine, známy je tým, že si to nemilosrdne rozdal či už s Berlusconim alebo s Klausom. Beseda sa naplno rozohrieva – natoľko, že moderátor zvolá do publika: „Chcete Európu, chcete viac európskej solidarity?“ A publikum v potlesku a nadšení kričí áno, áno, áno.

Treba povedať, že to nie je typické rakúske publikum, rozhodne to nie je typický rakúsky postoj. Ale prítomní na javisku sa kúpu v záujme a v potlesku tohto davu dolu pod nimi. A s tromi mužmi kvarteta má uznanie aj žena, blondínka, ktorá si doma nič také neužije, dosluhujúca šéfka dočasnej vlády Iveta Radičová. Je to zaujímavá scéna – tlieska sa političke, ktorá z vôle „vlastnej“ strany, vlastného publika a vlastného voliča musí odísť zo scény, z javiska domácej politiky. Napísalo sa o tom toľko, že nebudeme nosiť vodu do mora. Ale v tomto prípade ide o typickú scénu – ide o vytváranie medzinárodného imidžu ľuďom, ktorí si ho potom neraz hľadia viac ako domáceho uznania. O to tu ide – vytvára sa akoby medzinárodná elita, ktorá vie ako na to. Isteže, vie ako na to v medzinárodných diskusiách, nevie to však v praktickej domácej politike.

Slovenský svedok vo Viedni stojí, a to nie po prvý raz, pred typickou scénou – istá časť politikov kosí potlesky v zahraničí, ale nie doma. Tlieskajú cudzí, nie však tí, ktorí zažívajú následky ich politiky na vlastnej koži, na vlastnej peňaženke. Aby dosiahli uznanie, musia chodiť do zahraničia, ak nepoviem do cudziny, na predstavenia, kde sa platí vstupné. Také isté uznanie však nedosahujú títo politici či političky tam, kde vstupné, a to riadne, platí ich domáci volič, ich domáce publikum. Prečo je to tak?

Keď sa človek pozrie na čísla, ako sa za posledných dvadsať rokov uplatnil u svojich susedov rakúsky kapitál, tak vidí, že bývalá monarchia zrastá rýchlejšie ako zjednotené Nemecko. Keď sa rakúska banka udomácni na Slovensku a potom sama seba predá ruskej banke a ešte k tomu banke spätej s plynárenským koncernom, ktorým nás tu strašia ako predĺženou rukou Kremľa, je ticho. Hoci je to najväčší predaj banky na Slovensku za niekoľko mesiacov „vládnutia“ toho, čo už dnes je prakticky bývalá vláda. Kapitál sa pohybuje tak voľne, že po bratislavských baroch sa hovorí, kto sa poondie a bez meškania zdvihne telefón, keď ten kapitál zavolá na úrad, ktorý nechcem menovať.

Potlesky v cudzine sú dnes málo. Všetkým je zrejmé, ako to chaoticky vyzerá v Európe a v jej politických špičkách. To, čo potrebujeme, je zdravý sedliacky rozum. Náš rozum kontra cudzie potlesky. Len jedincovi sa podarí ustlať si niekde za katedrou na univerzite v Oxforde – my ostatní potrebujeme Slovensko. Doslova. Potrebujeme, aby sa pred drancovaním ochraňovala pôda, lesy, vody, potrebujeme byť schopní vyrobiť viac potravín a nie viac ich dovážať. Ani tak nepotrebujeme pohnúť rozumom, ako potrebujeme pohnúť tým, aby sa náš rozum uplatnil. Tu a najmä teraz. Po dvoch desaťročiach sme vlastne ako keby na novom začiatku. Cudzie javiská a cudzie potlesky môžu pomôcť jednému, ale nie všetkým.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.