Dušan D. KERNÝ
Pripomínanie si výročí nie je len návratom. Nespomíname len preto, aby sme sa v čase vracali, ale naopak. Vraciame sa do minulosti, lebo je to prepotrebné pri smerovaní dopredu. Tak je to aj pri výročí Antona Bernoláka. Ten musel v Nových Zámkoch čakať viac ako storočie, kým sa na fare, kde pôsobil, objavila pamätná tabuľa s nápisom: Tu žil prvý kodifikátor slovenského jazyka. Bol však aj modernou inšpiráciou pre rodákov. Svedčí o tom i dielo univerzitného profesora Vladimíra Blanára, rodáka z dedinky Hul pri Nových Zámkoch (1. december 1920).
Tohto medzinárodne uznávaného vedca, ktorého diela vyšli v XXI. storočí v nemčine, čo je iste pre slavistu významné ocenenie, pripomíname preto, lebo nedávno vo veku nedožitých deväťdesiatdva rokov zomrel. V oficiálnom nekrológu jeho materského jazykovedného ústavu, uverejnenom na stránke SAV, sa, žiaľ, menovite nespomína aj pre nás viac ako pozoruhodné dielo V. Blanára Nový pohľad do autorskej dielne Antona Bernoláka (kapitoly z dejín gramatického a lexikálneho opisu slovenčiny). Knihu vydala Matica slovenská v roku 2006 a je pozoruhodná.
Vedec, ktorý do nového tisícročia vstúpil dvomi slavistickými publikáciami v nemčine, nestor slovenskej slavistickej jazykovedy, tvorca koncepcie Historického slovníka slovenského jazyka (1991 – 2008!) ukazuje nové obzory. Dáva bernolákovčinu, vznik Bernolákovho diela, historického medzníka v dejinách slovenského národa, do dobových súvislostí. Aké dôležité je porovnanie s pomermi v jazykovede Bernolákovho obdobia, vidno napríklad z toho, že sa tomu predtým širšie venovali v podstate iba dvaja vedci – prof. J. Stanislav v roku 1941 a potom až po desaťročiach Dr. K. Habovštiaková v roku 1968!
Podstatná časť vedeckého komentára prof. Blanára, vydaná v Matici slovenskej v roku 2006, spočíva totiž v tom, že prvá kodifikácia nášho jazyka – slovenčiny – nebola revolučným činom v zmysle náhleho obratu, ale naopak. Bola výsledkom predchádzajúceho v ý v o j a, jeho vyvrcholením. „Anton Bernolák sa oprel o živú reč vzdelancov a spisovateľov, ktorí sa najmenej prihlasovali k češtine,“ konštatuje prof. Blanár v publikácii, ktorá sa v oficiálnom nekrológu nespomína. Bola to atmosféra dôsledkov tereziánskej školskej reformy a zároveň Bernolákovo úsilie preukázať gramatikou a viacjazyčným slovníkom, že slovenčina je od češtiny odlišný jazyk.
Príbeh bernolákovčiny zaľudňuje aj najnovšia nositeľka Ceny Daniela Rapanta matičného Historického odboru Dr. E. Fordinálová v práve zverejnenej štúdii Podiel Záhoria na bernolákovskej kodifikácii. Konštatuje: „Prvé dve vytlačené vedome slovenské diela pochádzajú zo Záhoria od františkána Jána Abrahamfyho.“ Dr. Fordinálová tak poukazuje na 350. výročie jeho narodenia. Pripomína proces slovakizácie literárneho jazyka aj v diele ďalších skalických katolíckych osobností – Jána Imricha Terchoviča a Juraja Pavlína Bajana. Ale aj prelomovú Gramatiku Pavla Doležala s predhovorom Mateja Bela. Napokon – ale možno ísť aj do divadla. Na predstavenie HOLLYROTH. A zažiť nezabudnuteľné „originálne rozprávanie a spievanie Roberta Rotha... „Hollého mrzkosti a pomerkováňá“ na doskách štúdia Slovenského národného divadla. V réžii Rasťa Balleka bernolákovská slovenčina ožíva v divadle ako azda nikdy predtým. Alebo sa zahĺbiť do skvelého Hollého prebásnenia z bernolákovskej slovenčiny do súčasnej vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho. Rovnako majstrovský skvost z geniálnej dielne Záhoráka Viliama Turčányho je kniha Na krásnú záhradu Hollého Jána. Bernolákovská slovenčina je tak dodnes podnetnou inšpiráciou.