SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Človek musí chcieť ísť do divadla, aby videl a počul. Priateľ, Švajčiar zo Záhoria, si vybral balet, to si nevyžaduje znalosť slovenčiny a na hlavnej scéne sú pohodlné sedadlá. Na rozdiel od Štúdia SND so sklápacími sedadlami. Tam sa pohodlne nesedí. V doslovnom i prenesenom význame slova. Tohtoročného 14. marca boli na scéne výlučne len ženy. Prežívali príbeh Bratislavčanky narodenej v roku 1892. Staromešťanky. Vyrastala v tomto meste, keď ešte naozaj bolo staré. Teda pôvodné nielen podľa názvu mestskej štvrte. Tu bývam.
Tá žena chodila po uliciach, ktoré dôverne poznám. Roky tam chodilo do školy moje dieťa, prví mali počítače, na konci školského roka triedny učiteľ pri lúčení plakal od dojatia. V naozajstných staromestských bytoch sa ešte zachovali kachľové keramické pece. Bývajú tu moji rovesníci, lekárka, maliarka. Jedna ulica je nazvaná podľa kozy. Je tam vyhľadávané kníhkupectvo. Kúsok ďalej cmiter, náhrobky boli kedysi vlastne učebnicou dejín. Povyše je pamätník svetoznámemu Raolovi Wallebergovi. Jeho pomníky sú na mnohých miestach vo svete. Sú vďakou za pomoc obetiam rasistických zákonov prijímaných v Horthyho Maďarskom kráľovstve od roku 1938, medzi iným aj občanom Bratislavy, ktorí sa ocitli v dosahu vtedajšej maďarskej moci.
Naproti kníhkupectvu je staromestská knižnica s internetom. Na budove tabuľa pripomína: tu bola redakcia štúrovských novín. Slovenskje národňie novini vychádzali každý druhý deň, príloha Orol tatranský každý druhý týždeň. Štúrova otázka: Čo chceme s novinami našimi sa citovala v každom režime. Ale keď sa doba zlomila, bol to Drahoslav Machala, ktorý s Romanom Kaliským a Petrom Štrelingerom dali na otázku aj odpoveď – SNN začali po roku 1989 opäť vychádzať. Redakcia neustúpila od požiadavky, aby som napĺňal rubriku Spoza opony, popri Hricovom stĺpčeku v Pravde a Lasicovmu v Týždni zrejme najdlhšie zachovanej rubrike v periodickej tlači. V réžii trojice, ktorá po desaťročiach oživila periodikum, SNN uverejnili – vtedy ako jediné – veľkú dvojstranu o kronike židovského života v Bratislave. Bol som síce jej autorom, ale nebyť Drahoslava Machalu nikdy by neuzrela svetlo sveta. Pár krokov odtiaľ je busta letca RAF a nášho hrdinu Ota Smika, potomka gruzínsko-židovskej rodiny z Boržomi, ktorého hrob Machala vypátral. Na Fornalayho dome je dnes tabuľa oznamujúca, že tu bola redakcia pôvodných SNN, ku ktorým sa hlásime, spomienkovou slávnosťou pri tabuli sa k nej prihlásil pri zásadnej premene SNN aj terajší šéfredaktor.
Kúštik, doslova pár krokov odtiaľ je budova, kde sa vo vojnových rokoch schádzala skupina ľudí, ktorej neskoršie dali prezývku tieňová vláda Nebenregierung. Jej hlavnou postavou je Staromešťanka Gizela Genendel Fischerová, Gisi Fleischmanová – jediná vysoko postavená žena protinacistického odboja vo vojnovej Európe. A na Slovensku. Málo známa, a predsa zrejme ako prvá informovala svet o hrôzach vo vyhladzovacích táboroch.
Po rokoch štúdia a rôznych podobách príbehu oceneného v zahraničí sa autorka Anna Grusková rozhodla aj pre divadelné spracovanie. Knižne príbeh práve vyšiel u Alberta Marenčina. Hra sa volá Rabínka. Prezývku, ženskú podobu postavenia výlučne mužského, dostala pani Fleischmanová pre rozhodnosť. Vyše polovicu textu tvoria autentické dokumentárne citáty z jej listov. Dá sa, a treba, veľa hovoriť o jej osobnosti a prečo nakoniec tragicky zahynula v Osvienčime. Dá sa veľa hovoriť o dlhoročnej príprave viacerých ľudí na základe čoho vznikla dokumentárna dráma. Dá sa veľa hovoriť o tom, ako bola uvedená na doskách SND. Nedá sa však mlčať.