KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Po roku 1990 sa slovenské školstvo dostalo do fázy extrémneho extenzívneho rozvoja. V čase, keď som študoval ja, boli gymnáziá, aspoň vo veľkých mestách, skutočne elitné školy. Napríklad v rodných Košiciach bolo za mojich stredoškolských čias len päť gymnázií.
To, čo nastalo po revolúcii, nemožno nazvať inak ako brutálnou infláciou vzdelania. Dnes po viac než dvadsiatich rokoch od revolúcie pri približne polovičnom populačnom ročníku ich počet (štátnych, cirkevných, športových, súkromných, bilingválnych a osemročných) prevyšuje 20. Výsledok je jednoznačný . Dnes na gymnáziách študujú študenti, ktorí by sa za mojich čias len veľmi ťažko dostali aj na tú poslednú učňovku s maturitou.
Príčin, pre ktoré pôvodne elitné gymnáziá za posledné dekády tak upadli, je mnoho. Predovšetkým, po tomto type vzdelávania bol veľký dopyt a trh bol bezmyšlienkovite saturovaný. Ak by VÚC-ky, v ktorých v zriaďovateľskej pôsobnosti je stredné školstvo, aj chceli obmedziť vznik nových štátnych škôl, aby sa tým udržala aspoň aká-taká kvalita gymnázií, nič by si nepomohli. Vďaka správnym konexiám na ministerstve školstva mohlo hneď na vedľajšej ulici vzniknúť nové súkromné gymnázium, ktoré logicky nároky na štúdium na tomto type školy držalo poriadne nízko.
Časom sa ukázalo, že populistická snaha predchádzajúcich ministrov školstva vyjsť za každú cenu v ústrety neoprávneným požiadavkám rodičov na vzdelanie ich detí viedla k hlbokému úpadku a poklesu úrovne týchto kedysi elitných škôl. Prvým vážnym pokusom urobiť s tým niečo bolo zavedenie 5 percent numerus clausus pre osemročné gymnáziá ministrom Jánom Mikolajom, ktorý obmedzil možnosť študovať na tomto type školy len pre 5 percent populácie. Aj keď to bol z hľadiska rodičov nepopulárny krok, pre základné školy (predovšetkým v Bratislavskom kraji, kde na osemročné gymnáziá odchádzalo vyše 36 percent žiakov piatakov), to bolo požehnaním. Všeobecná úroveň základných škôl sa stabilizovala, v triedach ostávali aj žiaci, ktorí mohli byť vzorom pre tých slabších. Jedným z prvých aktov predchádzajúceho ministra školstva Jurzicu bolo zrušenie predmetného numerus clausus a postupný úpadok gymnázií, ale aj základných škôl pokračoval ďalej.
Preto trocha prekvapilo, keď jednou z prvých ohlásených reforiem nového ministra školstva Dušana Čaploviča bola deklarovaná snaha o znovuprinavrátenie statusu elitných škôl pre gymnáziá. Už menej premyslené bolo jeho vyhlásenie, že na gymnáziá by sa mali dostať len žiaci s priemerom do 1,5. Ak bolo cieľom takto postaveného kritéria vyvolať diskusiu, je to v poriadku, ale ak by to bolo myslené vážne ako zásadné takpovediac KO kritérium, tak to v poriadku nie je. Okrem jednoduchej skutočnosti, že známkovanie nie je práve tým najobjektívnejším kritériom, cez rôznu úroveň škôl, a teda aj objektívnej hodnoty známky u jednotlivých učiteľov, je to predovšetkým skutočnosť, že by sa tak mohlo uprieť kvalitné vzdelanie aj veľmi talentovaným deťom, ktoré vynikajú v nejakom odbore, ale nie sú schopné byť výborné vo všetkom. Navyše, oveľa objektívnejším kritériom ako prospech je napríklad celoslovenské testovanie deviatakov, ktoré je na celom Slovensku rovnaké a má podstatne objektívnejšiu výpovednú hodnotu o znalostiach a schopnostiach žiaka.
Takže snahu o reformu gymnázií treba len privítať, ale ak je myslená úprimne, správna cesta vedie cez skúmanie viacerých faktorov, ktoré definujú osobnosť žiaka. Okrem prospechu by to mali byť mimoškolské aktivity, vedomostné olympiády, výrazný talent v konkrétnej oblasti, výsledky celoslovenského testovania vedomostí v deviatom ročníku alebo aj výsledky náročných, ale dobre pripravených prijímačiek. Hodnotenie predpokladov žiaka študovať na elitnom druhu školy musí byť multikriteriálne. Len tak môže byť snaha o zvýšenie úrovne gymnázií korunovaná úspechom.