SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Krása jesene a jej chutí je neodolateľná, či už sme z vrchov alebo z roviny. Ale je to v mnohom aj neurotická jeseň, krízová a riziková jeseň, kam sa len dookola pozrieme. Takmer všade sa kladú otázky o tom, čo príde? Niet nič horšie ako neistota, niet nič horšie ako dohnať ľudí do situácie, keď si nevedia poradiť. To je cena, ktorou platíme za ilúzie.
Príbeh takmer celej slovenskej inteligencie, najmä kňazov, od čias, keď sa ešte pred Bernolákom, pred koncom 18. storočia usilovali nielen o slovakizáciu jazyka, o zdôraznenie rozdielnosti, že slovenčina je iný jazyk ako čeština, je nepretržitým slovenským príbehom hovoriť vlastným jazykom. Nielen v doslovnom, aj v prenesenom význame slova.
Teraz sa po prvý raz v Bratislave zišla schôdzka menej majetných štátov Únie. Tlačili na Európsku úniu, aby dodržala vlastné uznesenia o potrebe rastu a zamestnanosti. A aby nekrátila rozpočet. Teda šlo peniaze, ktoré v šesťročí 2014 – 2020 majú prísť na to, aby sa najzaostalejšie oblasti aspoň priblížili k priemeru Európskej únie. Po prvý raz sme našli vlastný a spoločný jazyk, ktorým hovoríme do tvorby rozpočtu Únie. A tým vlastne aj do zmien kompetencií v Bruseli. A po prvý raz sa k nám pridáva toľko štátov.
Pravda, únijná politika je jedna vec a realita druhá. Preskákali sme toho dosť, aby sme mali ilúzie nielen o kulisách, ale najmä o zákulisí politiky a diplomacie. Ale princíp spočíva v tom, že môžeme navrhovať ako rovný s rovným. A to nielen pokiaľ sa týka predstaviteľov štátov, ktoré prijali bratislavské pozvanie. Porovnávame sa aj s tými, s ktorými sme sa porovnávať neprestali. Nie je nám totiž ľahostajné, v akom rozvrate je česká politika. Kto ju sleduje, nevychádza z úžasu. Nielen nad slovníkom českých politikov. Ide najmä o to, že český štát nie je výkonný a pre mnohých je rizikový. Český štát sa stal štátom štvrtej cenovej skupiny – tak ho nazval politológ Jiří Pehe. To nám nerobí nijakú radosť. Áno, chceli sme dohnať a predbehnúť Čechov (Moravanov a Slezanov považujeme akosi za svojich bližších, nehovoriac o Valašsku, Beskydách a vinorodnej južnej Morave!), ale preboha nie za cenu takéhoto českého úpadku!
Nie sme škodoradostní, v nefunkčnosti českého štátu a českej politiky je pre nás historické poučenie. Slovenský štát treba vo všetkom zefektívňovať, musí byť výkonný. Musíme prestať s tým spochybňovať každého a všetkých. Toto spochybňovanie je samozrejme nástrojom boja o moc. Lenže to, ako sa to teraz robí, je asi škodlivé pre nás všetkých.
Slovenský štát potrebuje byť fit, potrebuje byť efektívny pri zvládaní problémov, dojení eurofondov a boja za odstraňovanie chudoby, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou terajšej podoby kapitalizmu. Spochybňovanie štátu je daňou za minulosť. To neprišlo s demokraciou, ale prišlo to s kapitalizmom a jeho provinčnými dogmatikmi a púťovými kaukliarmi. Tento slovenský štát teraz potrebujeme ako nástroj – práve ako štát EÚ si potrebujeme urobiť a udržať doma poriadok.
Usporiadať veci v malom štáte nie je pre mnohých cudzie – návšteva z Bavorska mi hovorila o verejných úvahách o osamostatnení spolkovej krajiny Slobodný štát Bavorsko. Katalánsko v Španielsku malo pre slovenské úsilie o samostatnosť porozumenie, aj oni chcú byť samostatný štát. No a posledná letná návšteva bola z Bieloruska – tá hľadala na Slovensku poučenie, ako sa zbaviť nevyhovujúcej vlády, a tak sa dostať viac do Európy než do Ruska. Ako som mohol týmto ľuďom povedať, že idea slovenského štátu nie je správna? Veď mi to už dávno nehovorí ani moja pražská rodina.