SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Keď sa v reštaurácii slovenského domu na Druhej Brestskej ulici v Moskve čašník ponáhľa oveľa viac ako inokedy, je zrejmé, že na obed prišiel rodák z Popradu. Legenda Július Šupler. Prichádza takrečeno nezbadaný, ale v čašníkovi sa ozve aj hokejový fanúšik – a aj Slovák. Veď Šupler je ten muž, s ktorým sa hokej na Slovensku prebojoval po potupnom a nespravodlivom zaradení po rozchode federácie do najvyššej skupiny svetového hokeja, odkiaľ ho vtedy intrigánsky chceli vytlačiť. Nemusíte sa pýtať, prečo J. Šupler obeduje oblečený do nenápadného svetra práve v Moskve.
Kto sa to spytuje, nevie, čo je hokej, nevie, čo je šport, nevie, čo je CSK Moskva. Teda nevie veľa z toho, čo hýbe národom a patrí nielen do našich športových dejín.
Keď sa v lotyšskej Rige spýtate, kto jazdí po meste na bielom koni, povedia vám, že nik, ale bol taký prípad, keď slovenský tréner ich hokejového mužstva to urobil – a bol jediný – pretože to bola súčasť stávky o výsledok hokejového zápasu, na ktorý v Rige nezabudnú.
Keď v januári v roku 2012 počúvate hostiteľa stretnutia Kongresu slovenskej inteligencie za nezávislé Slovensko z roku 1992, bývalého ministra hospodárstva a kľúčového strojcu volebného víťazstva „modrých“ v roku 1998 Ľ. Černáka, hovorí o podnikaní na Východe, v Rusku. Hovorí o nevyhnutnosti vyvážených vzťahov smerom na Východ. Rozhodujúcu orientáciu na Západ treba vyvažovať vzťahmi na Východe, predovšetkým v Ruskej federácii, a na Ukrajine – a aj ekonomickým prienikom do Bieloruska. Tam všade podniká. Hovorí to v historickej budove, kde kedysi sedel parlament hlasujúci za zvrchovanosť Slovenska, pred dvomi stovkami známych osobností a aktivistov Matice slovenskej. Ľ. Černák to nehovorí verejne len teraz. Pred niekoľkými rokmi, v mikrobuse neďaleko Kremľa v Moskve pred dôveryhodným svedkom slovenské nevyvažovanie na východ, kde sa tisnú všetci od Nemcov až po Maďarov, považoval za kardinálnu chybu.
Keď sa ešte vo funkcii ministra poberal Eduard Kukan až do vzdialeného Chanty Mansijska, kde trénujú naši biatlonisti, ako aj biatlonistická hviezda Anastasia Kuzminová, ktorá už má slovenské občianstvo, nebolo to len o športe. Bolo to aj o tej časti takmer večne zamrznutej Ruskej federácie, ktorá vyzývala svetoznámeho architekta Normana Fostera, ktorý dal pečať Berlínu či Londýnu, aby aj im niečo postavil – prírodné bohatstvá im to dovoľujú.
Keď počúvate najslávnejšieho českého hokejistu, hviezdu NHL, hovoriť o sibírskom Omsku, nie je to len o tom, ako v Rusku vedia dobre platiť, ale aj o tom, ako sa márne pol roka snažil miestneho inštalatéra na štadióne naučiť zastaviť kvapkanie z vodovodných kohútikov a pretekanie splachovacích záchodov. Zápas s ruským vodoinštalatérom Jágr nevyhral. Všade bol autoritou, v Omsku však len na ľade. Keď mu pri jeho kabíne išlo na nervy ustavičné kvapkanie vody, neporadil si. Omský vodoinštalatér mal svoju ligu. Príbeh hovorí o podmienkach v Rusku viac ako dlhé články. Napokon my na Slovensku, Slováci, stúpenci hokeja, Trenčania, sme s hokejom a podmienkami v Rusku zažili – práve tak ako Česi – tragickú skúsenosť, za ktorú sa platilo životom.
Keď onedlho budete počuť o výstave fotografií z Kamčatky, pozrite si ju dobre – jej autor sa volá Rudolf Schuster, na Kamčatke strávil mesiac. A zopár dní raftoval po divokej rieke, aby získal čo najpôsobivejšie fotografie v rieke loviacich medveďov. Podľa mňa tým prekonal aj Vladimíra Putina, ak mu pravda tento neukradne nápad v terajšej prezidentskej kampani. Na to by si však mal nechať „náš Rudinko“ ochranné autorské práva – veď v Rusku vždy môže ísť o veľa prachov....