K prameňom najstaršej histórie Slovenska, približne od roku 3000 pred Kristom
S takýmto provokujúcim titulkom vyšla vo vydavateľstve Eko-konzult v roku 2010 kniha zahraničného Slováka C. A. Hromníka. Kniha má 193 strán a je súborom esejí a článkov, ktoré autor uverejnil v poslednom desaťročí k tejto téme v zahraničných odborných časopisoch. Hoci články boli napísané populárnym štýlom, autor sa aj tu dôsledne pridržiaval vedeckej exaktnej argumentácie.
Pomerne neveľká kniha má v zozname použitej literatúry uvedených 279 odborných titulov a v samom texte neuveriteľných 603 adresných odvolávok na použité pramene. Doktor Cyril A. Hromník (69) sa narodil v Hrabušiciach na Spiši a študoval dejiny na Katedre orientalistiky a portugalčinu a iberskú históriu na Filologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po okupácii v roku 1968 emigroval do USA, kde pokračoval v štúdiu histórie Afriky, Južnej Ázie a Latinskej Ameriky na Syracuse University. Pracuje ako bádateľ v oblasti ranej histórie Afriky a Indického subkontinentu a po celé desaťročia sa zaoberá pôvodom Quenov a bantuskými jazykmi hovoriacich čiernych Afričanov. Žije v Juhoafrickej republike a svoj výskum uskutočňoval v mnohých štátoch rôznych kontinentov. Päťročný grant Dr. Harryho Openheimera mu umožnil dlhodobý pobyt v Indii, kde študoval tamilčinu a vykonával výskum v archeológii, jazykoch a náboženstvách Indie. Tento transoceánsky výskum mu však umožnil nahliadnuť aj do sféry prastarých indo-európskych vzťahov, pričom zistil, že indo-európske jazykové korene majú dedukovateľné historické pozadie a svoju skutočnú historickú chronológiu. Tento poznatok ho nasmeroval aj na hlbšie štúdium jazyka a najstarších dejín Slovenov – Slovákov, a to zo syntetického pohľadu historika jazykovedca. Jeho závery sú prinajmenej prekvapujúce. Doposiaľ vydal štyri monografie a veľa vedeckých i populárnych článkov, ale jeho najdôležitejší objemný manuskript Sloveni a Slovensko: Velebníci Vlasatého Boha na horizonte histórie (približne 3 200 pr. Kr. – 907 po Kr.) čaká ešte na vydanie.
■ FALOŠNÉ HYPOTÉZY
Kniha C. A. Hromníka bude pre slovenského čitateľa, odchovaného na pangermánskej historiografii 19. storočia a jej nenemeckých odnožiach, v mnohom šokujúca, tak ako je šokujúca naša neznalosť staršej histórie a etnogenézy nášho vlastného národa i celého Slovanstva. Táto neznalosť vyplýva najmä z akceptácie ničím neoverenej pangermánskej hypotézy o prisťahovaní Slovanov do strednej a západnej Európy až v 5. – 6. storočí n. l. v súvislosti s vykonštruovanou hypotézou o „sťahovaní národov“.
V období konštituovania moderných európskych národných štátov v 19. storočí sa za hlavný argument pre nárokovanie toho-ktorého územia pre daný národný štát považovala autochtónnosť, teda prapôvodnosť osídlenia príslušného etnika či národa na danom území. V zjednotenom Nemecku, ktoré sa stalo najmocnejším štátom Európy, vznikla pritom nemecká imperiálna historická škola, ktorá si dala za cieľ zdôvodniť na princípe autochtónnosti nielen nárok nemeckého národa na územie vtedajšieho nemeckého štátu (hoci už vtedy bolo archeologicky dokázané, že väčšinu vtedajšieho Nemecka pôvodne obývali Slovania), ale aj jeho budúce nároky na ďalšie územia v duchu Drang nach Osten (lebo už vtedy bolo historicky dokázané, že kedysi sa aj na týchto územiach vyskytovali „Germáni“ – čiže v skutočnosti vandrujúce germánske vojensko-lúpežné družiny). A tak nemecká historická škola postavila svoju „vedu“ na štyroch tézach či dogmách: Európa patrí tomu, kto do nej prišiel ako prvý;
Prví prišli do Európy Germáni, a tak majú historický nárok na celý kontinent;
Archeologicky i historicky dokázané osídlenie strednej a západnej Európy Slovanmi (na území takmer 3 milióny štvorcových kilometrov!) bolo len akýmsi dočasným pobytom oneskorených prišelcov, ktorí tam prišli až v 5. či 6. storočí n. l.; Keďže aj Slovania museli byť niekde autochtónni, nemecká historická „veda“ im za ich pravlasť vytýčila neúrodnú oblasť ľavostranného prítoku Dnestra, dodnes známu ako Pripjaťské močiare, o ktorú ani najexpanzívnejší nemeckí politici nemali záujem. Takúto „historiografiu“ sa učia až dodnes všetky deti európskych škôl, vrátane škôl slovanských národov, a takúto „historiografiu“ vyštudovali a až doteraz študujú aj všetci európski profesionálni historici, takže celkom pochopiteľne nemajú odvahu vymaniť sa z tohto začarovaného kruhu skúmaním skutočných historických reálií či aspoň uplatnením zákonitostí zdravého rozumu.
■ ČAROVANIE S PRAMEŇMI
Európskej historiografii chýba spolupráca a korelácia s prírodnými a pomocnými historickými vedami a osobitne s moderným lingvistickým a genetickým výskumom. A tak nečudo, že ľudí vybavených teoretickými znalosťami i praktickými poznatkami z týchto pomocných historických vied značne irituje skostnatenosť európskych a najmä slovanských historikov. Taký je aj prípad autora knihy Slováci – Sloveni, kde sú vaše korene. Len na ukážku ponúkame niektoré jeho vyjadrenia: „Nad voľbou Pripjate ako kolísky Slovanov krúti hlavou historik Európy Norman Davies, keď píše: ‚Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu západní učenci veľmi radi odstavujú proto-Slovenov (proto-Slavs) do najnepravdepodobnejších a najnepohodlnejších zo všetkých možných oblastí uprostred Pripjaťských močiarov.‘ A k tomu dodáva, že v skutočnosti, nech už boli jej hranice akékoľvek, Slovenská domovina (Slavonic homeland) ležala na oboch stranách hlavnej prehistorickej cesty na Dunaji. Kto ich tam teda strkal? Strčila ich tam nemecká imperiálna škola historikov, ktorí snívali o možnom Drang nach Osten a česká šovinistická škola (pozri F. Palacký, L. Niederle, V. Chaloupecký etc.), ktorá týmto spôsobom chcela odstrániť Slovenov (predkov Slovákov) z … pravlasti (nie kolísky) Slovenov na Dunaji. … Slovenská Panónia, ktorú Herodotos videl už dávno pred 5. storočím ako zem slovenskú, im robila ťažkosti, preto ju čo najskôr nechali zaľudniť Aziatmi.“
■ DOBRÁ KNIHA
Hromníka ako historika rozčuľuje aj svojvoľné narábanie s historickými prameňmi u súčasných slovenských historikov, len aby ich poznatky vtesnali do téz nemeckej imperiálnej školy, a rozhorčene píše: „Prečo potom prekrúcanie autentických prameňov, ktoré medzi inými hovoria o kmeňoch alebo národoch slovenských Slovenov (Slovákov), ruských Antov a podobne, akoby hovorili o jednej mase tzv. nediferencovaných „Slovanov“? My predsa vieme, že „odpradávna“ Sloveni sídlili na Podunajsku …, ako to povedal Kijevský Nestor (Kyjevský Nestor, autor Povesti vremennych let z počiatku 12. storočia – pozn. J. H.), a im príbuzné kmene a národy žili roztrúsené prinajmenšom od Uralu po dolné Labe a horný Dunaj. … Je pozoruhodné, že v tomto dejepisectve „Slovania“, ktorí vraj pred 6. storočím n. l. ani neexistovali, zabrali bez akýchkoľvek dobyvačných tradícií pol Európy bez jedinej vojny, čo vnucuje otázku, proti komu boli vlastne opevnené limes romanus? Prečo Rimania po tisícročnej skúsenosti dobývania cudzích území jednoducho nezabrali celú strednú Európu až po Baltik a východnú až po Murmansk alebo Pečoru?“
Hromníkova kniha naozaj stojí za prečítanie a najmä za popremýšľanie nad otázkami i poznatkami, ktoré v nej nastoľuje.
Július HANDŽÁRIK