Malá úvaha nad jednou tabuľkou so zrážajúcimi číslami
Keď si človek pozorne prezrie našu tabuľku, musí sa mu vynoriť otázka: Prečo je taký nepomer medzi výkonnosťou slovenskej ekonomiky v porovnaní s vyspelejšími európskymi krajinami a mzdami tam a u nás? Súčasná produkcia na Slovensku, vyjadrená hrubým domácim produktom (HDP) na obyvateľa, dosahuje 73 percent HDP priemeru Európskej únie (v čase, ktorý odzrkadľuje tabuľka, to bolo o čosi menej) – naše platy sú však voči mzdám vo väčšine členských krajín únie štvrtinové.
Počul som už aj také vysvetlenie, že je to vecou tradície – u nás boli celé desaťročia platy oveľa nižšie ako vo vtedajšej západnej Európe, a nižšie boli aj životné náklady, najmä cena bytov, výška nájomného, poplatky za rozličné služby, i maloobchodné ceny. Nemôžem s tým súhlasiť. Ceny sa veľmi rýchlo vyrovnávali a dnes sú v mnohých prípadoch na približne rovnakej úrovni ako v susednom Rakúsku, inak by naši občania, najmä z blízkej a relatívne lepšie zarábajúcej Bratislavy nechodili do Hainburgu, Parndorfu alebo Viedne nakupovať (ak už inokedy nie, tak určite v časoch sezónnych výpredajov, ktoré rakúski obchodníci stimulujú podstatne väčšími zľavami ako naši). Cenami bytov a nájomného sa Bratislava dostala dokonca do hornej polovice európskeho cenového rebríčka. Prudko sa zvyšovali ceny služieb, najmä vyslovene manuálnych. Za strihanie ste pred dvadsiatimi rokmi platili dvadsať korún, dnes, keď máme vlasov menej, je v Bratislave bežné strihanie za šesť a už aj v Šaštíne za tri eurá. Istotne, čosi z tej tradície zostalo, ale to ani zďaleka nevysvetľuje priepastný rozdiel v mzdách. Skúsme teda hľadať príčiny – bez hierarchie ich dôležitosti a miery viny na tomto smutnom stave.
- DRAHÝ NÁŠ ŠTÁT
Nechcem ironizovať, istotne väčšina našich občanov má rada svoj štát, je končne náš a je nám drahý, ale on je, žiaľbohu, drahý naozaj. Pripomína mi auto. To deväť desatín výkonu (a teda aj spotreby) vynaloží na to, aby samo seba presunulo z miesta na miesto, iba sotva desatinu spotrebuje na to, prečo ho mám a kŕmim: aby ma viezlo. Tak akosi je to aj s naším štátom. Jeho základné funkcie sú v súčasnom svete neodmysliteľné. Jediným problémom je, že veľa stoja. Bývalá vláda si dala za cieľ výrazne obmedziť tieto náklady najmä znížením počtu zamestnancov štátnej správy. Nepodarilo sa jej to. Administratíva je ako pýr – korene má hlboko. Kde sa aj počet znížil, na inej chodbe noví úradníci pribudli, napríklad na vybavovanie príspevkov z fondov EÚ – a napriek tomu ich nevyčerpávame.
- CHOBOTNICA SA BRÁNI
Sme v eurozóne, máme spoločnú európsku menu, naša národná banka už nie je prakticky bankou emisnou – ale jej výšková budova, obrazne povedané, sa tým nezmenšila ani o poschodie. Sprivatizovali sme už takmer všetko, ale na zoštíhlení Fondu národného majetku to sotva vidno. Obce a mestá prevzali na seba obrovské množstvo úloh, ale počet úradníkov v štátnej správe je takmer nezmenený. Voľakedy na bratislavskej Suvorovovej ulici v jednej budove sídlili ministerstvo kultúry, spravodlivosti aj poľnohospodárstva, dnes každému z nich nestačí jedna budova.
Administratíva a najmä jej súčasť – správa štátu je drahá vec, ale ešte drahšie sú mnohé jej výstupy: predaj emisií pod cenu, výberové konania, šité na mieru vyhliadnutým sponzorom, predražené diaľničné úseky, zmätky okolo mýta, nové a nové opatrenia (a ich rušenie) v zdravotníctve, predaj platiny zo štátnych rezerv za zlomok ceny... rozsah článku nám nedovolí uviesť viac príkladov a keby sme aj vymenovali všetky známe absurdity, boli by len vrcholom ľadovca. Nesmierne veľa peňazí daňových poplatníkov sa míňa na neustále zmeny rozličných pravidiel a systémov – len zásady sporenia na dôchodok v druhom pilieri sa za posledných šesť rokov zmenili dvadsaťkrát. Miliardy sa strácajú daňovými únikmi, len jede podvodník z východného Slovenska, pripomínajúci bezdomovca, okradol spoločnosť o 36 miliónov eur.
- LUP DEJÍN
Najväčší podiel viny na našej biede má však nepremyslená (alebo veľmi dobre vymyslená) privatizácia v minulom desaťročí. Aj Margaret Tatcherová kedysi po vláde labouristov začala rozsiahlu privatizáciu kľúčových odvetví britského priemyslu, energetiky a dopravy, ktoré ešte vlastnil štát – ale formou obrovskej aukcie: podnik vydražil ten, kto dal viac - a ešte musel garantovať jeho rozvoj. U nás sa aj vlajkové lode priemyslu, surovinové bohatstvá, patriace národu a perspektívne nosnice zlatých vajec – kúpele dali priamo alebo prostredníctvom dočasne zriadených zamestnaneckých akcioviek vopred vybraným záujemcom za symbolické ceny. Jedni neplatili nič, teda korunu, aby vznikla „slovenská podnikateľská vrstva“. Iní si požičali, podniky vytunelovali, vyhlásili bankrot a takisto neplatili nič, štát musel dokonca zriadiť osobitnú banku, ktorá za lapajov vyrovnala sekeru, teda platiť ešte aj za to, čo nedávno komusi dal za bagateľ. Tretí privatizéri podnik istý čas viedli (Slovnaft, Palma, Duslo, Topvar...), dokonca aj rozvíjali, a keď jeho cena stúpla, napokon podľahli zvodu peňazí. Nesmierneho množstva peňazí – ich rodiny a nasledujúce generácie sú naveky zabezpečené. Novými vlastníkmi Slovenska sa takmer úplne stali bohaté nadnárodné alebo zahraničné spoločnosti – zisk z najväčších našich podnikov teda každý deň a každý rok mizne preč. A ľudia, čo tie podniky budovali, čo tie hodnoty pred rokmi vytvorili, dostávajú dôchodok trikrát – štyrikrát menší ako ich nemeckí, rakúski či grécki kolegovia.
- ÚČELOVÉ NOVELY
V záujme partají sa neustále menia zákony a prijímajú novely noviel, učiteľov a štátnu kasu strašia nekonečné školské reformy, ktoré za celých dvadsať rokov ničím neprispeli k zlepšeniu školstva, milióny strácame na úpadku poľnohospodárstva a tým aj slovenskej krajiny, neúmerne veľa nás stojí súdnictvo, ktoré však v očiach verejnosti reprezentujú len lapsusy, banditi na slobode, politikárske nevraživosti, rekordne dlhé vybavovanie káuz, nevymožiteľnosť práva, ziskuchtivosť (nedávna žaloba sudcov na vyrovnanie miezd so sudcami mimoriadneho súdu) – to sú ďalšie sitá, cez ktoré preteká do neznáma národný majetok, štátny rozpočet a nakoniec príjmy občanov. Peňazí je v štáte dosť, len ich nevlastní štát a nemá ich bežný poctivo pracujúci občan. Vlastnia ich banky, finančné skupiny, novodobí arizátori veľkých podnikov, stranami dosadené figúrky v riadiacich štruktúrach akciových spoločností so štátnou účasťou... Pritom štát sa dvadsať rokov nevie zmôcť, aby za svojich poistencov platil aspoň úmernú výšku nemocenského poistenia, teda päť percent – len preto je zdravotníctvo na lopatkách a nijaké akciovky ani príplatky ľudí ho na nohy nepostavia.
- NEMLČME
Profesor Stanek v nedávnom rozhovore so spolupracovníkom redakcia T. B. Hačkom priniesol veľa podnetov na zamyslenie – nielen pre nás, obyčajných občanov, ale predovšetkým pre predstaviteľov štátu. Každý z čitateľov Slovenských národných novín má určite svoj názor na príčiny tohto neutešeného stavu – napíšte ho. Redakcia to rada uverejní. Myslím si totiž, že je najvyšší čas o našej biede otvorene hovoriť. Pre prospech nás a budúcich.
Ján ČOMAJ