Najmä Matica slovenská má zo zákona zjednocovať ľudí vo vlasteneckom duchu
Marián TKÁČ prežil vo funkcii predsedu Matice slovenskej svoj prvý rok, rok 2011. Určite nebol jednoduchý pre neho ani pre Maticu slovenskú. Z jeho prvých krokov a rozhodnutí je zrejmé, že táto kultúrna inštitúcia Slovákov potrebuje obrodu, i očistenie mena. Jeho vnútromatičná politika získala podporu aj na celoslovenskom sneme v septembri minulého roka. Boli sme zvedaví, s akou Maticou sa stretol, čím je a s čím nie je spokojný? Čo sa mu - z jeho pohľadu podarilo a čo nie?
Opýtali sme aj na jeho videnie situácie na Slovensku nad rámec Matice, napríklad v mediálnej oblasti. Ale keďže je ekonóm a stal pri zrode slovenskej meny v roku 1992 - 1993 využili sme príležitosť a diskutovali sme o aktuálnych problémoch s terajšou "našou menou", teda eurom, aj s hospodárstvom.
● Vo funkcii predsedu Matice slovenskej ste vyše roka. Aký rok to bol?
Veľmi rýchlo uplynul. Pre našu generáciu bol posledným s dvoma jednotkami. Ďalší taký príde o 90 rokov, keď my už nebudeme. A ktovie, či bude vôbec čo i len „pamiatka“ po nás, lebo... rodí sa nás – Slovákov a Sloveniek – čoraz menej, naše dediny a všetko to, čo dediny pre náš národ znamenajú, akoby spelo k zániku. Ktovie, ako sa preinačí svet po 20. 12. tohto roku. Ktovie, či mocní sveta sa nezbláznia a nevypustia džina všeobecného zabíjania pod falošnými heslami v „záujme“ tých najvznešenejších ideálov (teda peňazí).
Dosť však pesimizmu, ktorým je náš národ povestný. Z predsedníckeho pohľadu bol to rok náročný na sedenie v aute, ale bolo úžasné vidieť, ako tisíce matičiarov doma i vo svete dúchali do pahrieb, chránili plamienok našich tradícií, nášho vlastenectva a nemali pritom otrčenú ruku! No nie je to v čase všeobecnej chudoby – nielen hmotnej – zázrak? Pre mňa to bol aj rok mnohých stretnutí so vzácnymi ľuďmi, s matičiarmi i s nematičiarmi po celom Slovensku vo vyše šesťdesiatich slovenských mestách a dedinách. A niektoré som navštívil aj viackrát. Stretol som sa aj s krajanmi na Ukrajine v ich novej užhorodskej škole, v Maďarsku, Chorvátsku, Srbsku a Rumunsku. A aj keď kára, ktorú tlačím do kopca s menom NOVÁ MATICA, sa občas zadrháva, mám pocit, že nestojí na mieste. Že zmeny sú viditeľné. Trebárs aj v týchto novinách.
● Zmeny prinášajú aj odpor. Čo Vás najviac oberá o energiu?
Práve ten nepochopiteľný odpor! Ktovie prečo strácame čas a energiu pri nekonečných ekvilibristických cvičeniach netýkajúcich sa témy, ale len a len formy. Ktovie prečo mnohí máme „matičnú demokraciu“ ako svoj prvoradý, a čo horšie, jediný cieľ? Niekedy dokonca zabúdame, že ona je len prostriedkom, rámcom, o ktorý sa má Matica oprieť pri napĺňaní svojich cieľov, úloh a funkcií svojho programu. Litera matičných predpisov, ktorými sa riadime a budeme riadiť, by teda v nijakom prípade nemala sputnávať a brzdiť matičného ducha, ale naopak pomáhať posilňovať ho, podporovať jeho vzrast a rozlet. Ale sputnáva ho napriek tomu, že nechcem ani pripustiť, že by sa tu nič nezmenilo a že viacerým matičiarom tak ako donedávna ide len o peniaze.
● Azda najväčším sklamaním pre ľudí bola strata zlatého pokladu. Je už definitívne v nenávratne? Bude niesť za to niekto konkrétny aj osobnú zodpovednosť?
Žiaľ, máte pravdu. Strata národnej zbierky pri vzniku druhej Slovenskej republiky je až neuveriteľným sklamaním. Ide o fakt nezmeniteľný. Je to hanba, ktorá ťahá Maticu k zemi, aj keď poklad neutratila Matica, ale nadácia. A tá ďalej napriek tomu, že nemá s Maticou už naozaj nič spoločné (ani ja, ani výbor a ani nijaký iný matičný orgán nemá dosah na jej správanie), tvrdohlavo zneužíva meno Matice slovenskej! Aj to sú dôsledky hrania sa na „slovíčka“, zneužívania matičnej demokracie, ale je to aj obnažovanie charakterov. Veď tí, ktorí boli pri tom, keď „odchádzal“ poklad, kupovali a nevnášali do registra pozemky,
matičnými peniazmi zapchávali čierne diery a nehanbia sa naďalej byť členmi matičného výboru! Ja nemám krvilačnú povahu, robím však všetko pre to, aby sa tento na výsosť morálny problém, spojený so stratou 26 miliónov korún zo zbierok od odhodlaných vlastencov, nezamietol pod stôl! A nebudete veriť, aké sú s tým problémy: vyšetrovateľ moje podanie na neznámeho páchateľa vo veci „straty národného pokladu“ dvakrát – vždy v piatok – odložil a zakaždým som ledva-ledva stihol termín „sťažnosti“ proti tomuto konaniu, pretože ten termín bol vždy nasledujúci pondelok. Ľady sa však trochu pohli a označenie vinníkov historickej matičnej blamáže pomôže očisteniu mena Matice.
● Má Matica zodpovedajúce postavenie v spoločnosti?
Nie, nemá a sama si je na vine. Podľa zákona by mala Matica ako jediná ustanovizeň v štáte zjednocovať vo vlasteneckom duchu doslova všetkých – Slovákov i ostatných občanov Slovenska – v záujme vzdelanosti, kultúry a blahobytu. Cirkví máme niekoľko, politických strán desiatky, rôznych profesijných a záujmových združení stovky, Matica je len jedna. Našiel som ju však doslova zbedačenú. Stratila majetok, veľa majetku. Stratila časť, veľkú časť členskej základne a stratila aj svoje meno. Cítim to v nezáujme médií – ak nejde o škandály. Vidím to napríklad pri stretnutiach s rektormi našich univerzít, pri rozhovoroch s nematičiarmi – a čo ma osobitne bolí – o Matici nemajú mladí ľudia ani šajnu. Teda podľa pravdy, väčšina mladých ľudí, lebo máme aj mladú Maticu a na tú som pyšný. Treba si naliať čistého vína: Matica kráčala od desiatich k piatim vo všetkých profesionálnych oblastiach svojej činnosti, nebyť aktívnej zložky členskej základne a zatiahnutia záchrannej brzdy, neviem, neviem, či by tu ešte bola.
● Aké sú Vaše plány s Maticou?
Veľké, maximalistické, ale čiastočne limitované – aj peniazmi, ale najmä nedostatkom zapálených, odvážnych a akčných ľudí. Aj peniaze sú totiž o ľuďoch. Keby napríklad matiční predstavení na začiatku 90. rokov minulého storočia dokázali udržať v matičných rukách budovu Slovenskej ligy v Bratislave na Grösslingovej ulici, dnes by sme nielenže nenariekali nad nedostatkom peňazí, ale nemuseli by sme zháňať peniaze na spätné odkúpenie priestorov bývalého kina Liga (Mier)...
Poďme však k plánom. Vychádzajú z myšlienky, že k starým koreňom – teda k vzdelanosti, ku kultúre a k blahobytu Slovákov – sa treba pobrať novými cestami. Prostredníctvom vlastných moderných médií, keď sa nám zatiaľ nedarí dostať ani do verejnoprávnych; cez príťažlivé aktivity pre mladých; cez angažovanie sa v priestore, na ktorý „stará Matica“ rezignovala. Napríklad na mladých na slovenskom juhu. Ale aj na súčinnosť a spoluprácu s predstaviteľmi samosprávy, osobitne s primátormi Bratislavy a Košíc pri „poslovenčovaní“ týchto dvoch našich metropol.
● Ste ekonóm, ktorý sa živo zaujíma o dejiny vlastného národa. Čo dalo podnet ekonómovi, aby písal historické knižky? Čo je vzrušujúce na dejinách Slovákov?
Osud? Boží prst? Keď ma v roku 1994 vtedajší predseda vlády za ochotnej asistencie celého parlamentu (!?) s jedinou výnimkou (Ivan Hudec) odvolal z funkcie viceguvernéra Národnej banky, ocitol som sa v archíve a pôsobil som aj ako lektor hospodárskych dejín na ekonomickej univerzite. To zaprášené dokumenty z našej histórie ma nahlas vyzvali: „Všimni si nás ty. Vieme, že odmladi sa zaoberáš históriou tvojho rodu a regiónu. Si človek bez obmedzení, ktoré naočkovali historikom s gebírom ich profesori odchovaní na pražskom mlieku, nadojenom nemeckými kravami!“ Poslúchol som. Začal som sa pozerať na slovenské dejiny bez klapiek na našich slovenských očiach a ostal som očarený. Začal som spájať dosiaľ nespájané a ono to má zmysel a neponižuje nás to! Veď preboha, nemusí byť v slovenskom záujme všetko to, čo je v záujme našich susedov! Nech si velebia Kossutha či Petöfiho, pre nás sú to janičiari – podobne ako ich súčasní následníci. Nech si stavajú sochy Benešovi a Masarykovi, pre nás sú to cudzinci so slovenskou krvou na rukách. Aby som bol správne pochopený, s nimi, a s kým iným(?), možno spájať streľbu v Krompachoch i v Habure, ale aj nevyjasnenú smrť Štefánika či pokyn: „Tiso musí viset“? Prečo práve nám, národu s najstarším stojacim kostolom v strednej Európe (Kopčany, 8. – 9. storočie) či s biskupstvom od roku 880 a korunovaným kráľom z roku 885 priam prikazujú „búrať vlastné mýty“? Prečo susedia na juhu behajú najmenej raz ročne s akousi „rukou“ sv. Štefana a korunu, ktorý ten muž nikdy nemal na hlave, nazývajú „svätoštefanskou“? To nie sú do neba volajúce mýty? Ak mi Boh dá dlhý život, verím, že dokážem nášmu stále neprebudenému národu ponúknuť iný, teda pravdivý slovenský príbeh aj inak ako knižne. Lebo koľkí z nás a z našich potomkov čítajú ešte knihy? Napokon je lepšie raz vidieť ako sto razy počuť.
● Naša historiografia je poznačená pražským centralizmom a komunistickým internacionalizmom. Pritom nevidno nejaké úsilie zbaviť sa týchto nánosov a konečne sa venovať vlastným dejinám bez predpojatosti, slobodne. Dokedy, myslíte, budeme skrývať svoje dejiny?
Dovtedy, dokedy sa budeme až neuveriteľne báť hovoriť o svojej stále tabuizovanej minulosti pravdu a len pravdu. Mám na mysli napríklad slovenský štát z rokov 1939 – 1945. Znesieme dve pravdy vedľa seba? Že jeho predstavitelia dokázali niečo ako hospodársky zázrak cez vojnu? A že tento štát sa k časti svojho obyvateľstva – aj keď na cudzí príkaz – správal neľudsky? A možno aj tretiu pravdu: že prezident toho štátu zachránil pred Osvienčimom najmenej osemsto nevinných detí? Lebo len pravda nás oslobodí.
● Aké sú možnosti Matice vstúpiť do tohto procesu?
Veľké. Veď má svoj historický ústav i historický odbor. A vydavateľstvo. V záujme poznania najstaršej zapísanej pravdy musíme vydať všetky pramenné diela dotýkajúce sa našich predkov; ak našich, tak našich, myslím aj na Markomanov či Kvádov; v slovenčine, kriticky, ale prajne pre našu pravdu. Historiu Francorum od Tourskeho či Nestorove spisy. A organizovať medzinárodné konferencie o „háklivých“ stránkach našich dejín. Trebárs Poliaci majú záujem. A zjednocovať pohľad na slovenskú minulosť cez konfrontáciu protichodných „právd“. Idú 14. marec a 29. august dokopy?
● Boli ste pri tom, keď sa zakladala Národná banka Slovenska. Riadili ste ju v najťažšom období – od jej vzniku do konca júla 1993. Ako si na toto obdobie spomínate?
Bolo to zaujímavé obdobie môjho života, na ktoré som hrdý. Stála predo mnou neopakovateľná historická výzva: založiť slovenskú centrálnu banku a slovenskú menu a ja s kolegami som ju splnil. A splnil dobre. NBS bola dlhodobo najstabilnejším článkom štátu. Možno aj preto, že som jej formovanie pochopil tiež ako povinnosť čerpať aj zo skúseností ešte žijúcich svedkov čias guvernéra Imricha Karvaša a slovenskej koruny čoby „dunajského dolára“. Mali sme nepredstaviteľne málo času. Za šéfa slovenského bankovníctva ma po dvoch mesiacoch preverovania v Prahe konečne vymenovali 22. októbra 1992, keď už do štartu novučičkej banky ostávalo len 68 dní! Podarilo sa to napriek tomu, že v Prahe iba vymenili ceduľu. Z ŠBČS sa stala ČNB, zatiaľ čo my sme postavili funkčnú centrálnu banku od základu! Trpké ovocie byť dobrým Slovákom. Kým „zriaďovateľ“ ČNB Josef Tošovský sa za to stal guvernérom roka, mňa z funkcie čoskoro odvolali.
● Svojho času ste povedali, že slovenská mena bola najkresťanskejšia. Aké je euro?
Myslel som vtedy na výtvarnú podobu koruny. Tak ako sa nedá celkom pochopiť „kresťanskosť“ v názve politickej strany, aj o peniazoch ťažko hovoriť ako o kresťanských. Som presvedčený, že najrýchlejší odchod slovenskej meny do dejín spomedzi mien štátov V4 súvisí aj s jej podobou. Symboly, ktoré dávala denne do rúk „kresťanom aj nekresťanom“, privádzali niektorých do zúrivosti. Mne dokonca jeden politik vtedajšej SDĽ oznámil, že moja „nekompetentnosť“ súvisela s portrétom Andreja Hlinku na tisíckorunáčke. Reagoval som, či som tam mal teda navrhnúť Saddáma Husajna? Až dve Madony, dvaja svätí, dvaja katolícki kňazi, dvaja luteránski národovci, veľkomoravský krížik z Mače, „museli“ teda preč. Na oplátku sme však ponúkli Európe dvojkríž na eure a ona ho – prijala.
● Niektorí ekonómovia tvrdia, že systém liberálnej demokracie je nastavený tak, že plodí krízy. Faktom je, že banky zarábajú bez toho, aby niečo produkovali. Je takýto systém udržateľný?
To je osobitná a veľká téma. Ak by som mohol odpovedať len dvomi vetami, tu je prvá: Systém liberálnej demokracie sa nenastavil sám. A druhá: Jeho udržateľnosť priamo súvisí s tým, že „prsty“ v jeho zrode majú priamo či nepriamo mocní bankári tohto sveta.
● Môže hospodárska kríza napokon znamenať zrútenie sa globálnej hospodárskej ekonomiky?
Dejiny nás učia, že krízy zakaždým pomáhajú prerozdeliť bohatstvo, no nie ho zrovnomerniť. To preto niektorí zvyknú riskantne tvrdiť, že základom aj súčasnej krízy je kríza morálna. Ak je to tak, všetko je len vecou stavu tých, ktorí ešte viac schudobnejú. A je teda len otázkou času, kedy im už „hry“ nenahradia chlieb.
● Zdá sa, že pre štáty eurozóny budú platiť tvrdšie podmienky fiškálnej politiky. Prakticky to môže viesť k spoločnej fiškálnej politike a federalizácii Európskej únie. Neohrozí to podstatu existencie národných štátov?
Závisí zrejme od definície pojmu štát. Štát má mať vlastnú menu, my ju už nemáme a štátom ešte sme. O všeličo môže štát prísť a štátom ostane. Otázne je: akým? Pre nás je asi najdôležitejšie, aby sme naďalej na celom území „smeli“ používať slovenčinu, aby sme mali právomoc podporiť vedu a vzdelávanie v slovenčine a v slovenskom duchu v rozsahu, aký je žiaduci, aby sme s výdatnou podporou štátu rozvíjali vlastnú kultúru vo všetkých jej formách a štruktúrach, to znamená aj duchovnú a telesnú kultúru, teda i šport. A ak nám aj strata vlastnej meny či vlastnej fiškálnej politiky neublíži v úsilí o podporu vzdelanosti a kultúry a o blahobyt ľudu a nie iba niekoľkých percent tých hore, nemáme dôvod nariekať.
● Čo je v súčasnosti v Európe viac ohrozené, národné štáty alebo Európska únia?
Dôležité je uvedomiť si, že naša budúcnosť závisí aj naďalej v prvom rade od nás, aj keď nie sme asi definitívne najväčší národ v Európe. Ale ani nie najmenší. Len dvadsaťdva štátov je väčších, ale až dvadsaťtri menších! Aj tisícročné spolunažívanie v štáte, do ktorého sa nám nasťahoval divoký prišelec, sme mali veľmi dlho pod kontrolou. Správny a žičlivý výklad vlastných dejín je veľmi dôležitý. Naši južní susedia nie nadarmo povinne maturujú z dejepisu. Poznanie vlastného príbehu pomáha totiž prekonávať prekážky – „vedieť ako na to.“ Mám pocit, že my sme vo svojich génoch takí sebaistí našou dávnovekou prítomnosťou pod Tatrami, ako cez zimu odpočívajúci roľník naisto vie, že príde jar. Náš dlhoveký pobyt v srdci Európy, aj keď často pod inými menami, urobil z nás národ ohľaduplný, trpezlivý, spravodlivý, dobrý. Podľa rektora ružomberskej univerzity, pôvodom Poliaka, sme najlepší národ na svete! A iný Poliak, Ján Pavol II., nás nabádal nebáť sa. Musíme si však zachovať svoje osvedčené vlastnosti. Aj na to je tu Matica. Povedzme to tak, že prežili sme bez vlastného štátu, prežijeme aj bez Európskej únie. Len ak, pravda, bude treba, my Európu nerozbijeme. Nemáme to v génoch.
● Čo želáte v novom roku sebe, Matici, matičiarom, Slovákom?
Aby sme si sami hojne rozdávali navzájom všetko to, čo sa nedá našťastie kúpiť. Pokoj, lásku, šťastie. A aby sme v blížiacich sa voľbách mali šťastnú ruku. Na to netreba nič iné, len riadiť sa zdravým „sedliackym“ rozumom a nepodľahnúť povrchným heslám do detailov vymyslených a prepracovaných tam, kde ani o Slovensko a tobôž už o Slovákov nejde. Nebojme sa, Slováci!
Eva ZELENAYOVÁ
Foto: Ladislav LESAY