Po Viedni a Berlíne sa s ojedinelou knihou o Slovensku zoznámili aj Bratislavčania
Dušan D. KERNÝ – Foto: archív SNN
Slovensko sa nedá vyjadriť jedným slovom. O fascinujúcej krajine od Dunaja po Tatry a od Záhoria po Zemplín sa nedá hovoriť skratkovito. A najmä sa nedá v krátkosti hovoriť o politickom vývoji počnúc vznikom samostatného štátu – od roku 1993, od národno-sociálneho pohybu až po liberálno-demokratické smerovanie. Konštatovalo sa to pri treťom predstavovaní nemeckojazyčnej štúdie Slowakei.
Zrodila sa v dielni mladého nemeckého, berlínskeho odborníka na vojenské dejiny Davida X. Noacka a rakúskeho historika a publicistu, ktorý sleduje vývoj v bývalej východnej Európe a niekdajšej Juhoslávii v posledných dvoch-troch desaťročiach – Hannesa Hofbauera.
Na predstavovaní knihy sa práve tak vo Viedni, ako aj v Bratislave zúčastnila výrazná postava rakúskej diplomacie, o. i. bývalá veľvyslankyňa Rakúskej republiky na Slovensku Gabriele Matznerová. Z rozsiahlej a mimoriadne dobre vedenej diskusii prinášame aspoň krátky súhrn z vyjadrení troch zasvätených susedov.
■ ŠIROKÝ ZÁBER
Skĺbenie berlínsko-viedenskej dvojice dalo knihe široký dejinný záber. V nemeckojazyčnom priestore je kniha svojou ojedinelosťou bez konkurencie. Už dávno takéto dielo nevyšlo. Na druhej strane sa dokonca v susednej Viedni fakticky o Slovensku doteraz vie veľmi málo. Nevie sa takmer nič – autori týmto vyjadrením mali na mysli dejinné súvislosti. Túto skutočnosť potvrdzuje aj odborná recenzia v časopise International – die Zeitschrift fuer internationale Politik: „Slovensko je prekrásna, ale vcelku neznáma krajina, nemeckojazyčné knihy o Slovensku sú zriedkavé, sotva sa nájde dvojica autorov, ktorej by sa podarilo tak skvele a viac-menej úspešne obsiahnuť všetko od najstarších dejín až po koniec roka 2012.“
Kniha sa začína Veľkou Moravou a Svätoplukovou ríšou, vrátane máp o jej rozsiahlosti; máp, ktoré zodpovedajú tým, ktoré poznáme zo slovenských publikácií. Prehľad dejín je od začiatku príchodu Slovanov v 6 – 9. storočí, príchodu Maďarov a maďarského zabratia v 10. a 11. storočí až po rok 1989. Tomuto úseku venujú autori prvých šesťdesiat strán z celkových 250. Teda orientujú čitateľa o základných údajoch. Udalosti z roku 1968 nazývajú Jar v Bratislave.
■ ÚSPEŠNÝ PRÍBEH
V najnovšej časti po roku 1989 sa zaoberajú „pokusom nájsť vyvážený vzťah medzi Východom a Západom, ako aj nástupom liberálneho extrémizmu a snahami o to byť vzorným žiakom Európskej únie“. Teda hodnotia náš vývoj s odstupom a poznaním dnešnej situácie v Európskej únii. Rozdelenie bývalej federácie vidia ako úspešný príbeh – zasadzujú ho totiž do celkového vtedajšieho vývoja – v Bosne a Hercegovine vtedy zúrila vojna, a to, ako sa mierovo oddelili od seba Česi a Slováci, bolo úspechom. Keby sa vtedy bolo presadilo alebo uskutočnilo referendum, asi by to viedlo k takým ostrým rozdielom a konfliktom či napätiam, ako to bolo v Juhoslávii. A „juhoslovanskému vývoju“ sa pokojným vznikom dvoch štátov podarilo zabrániť. Už v tom je to úspešný príbeh. Koniec československej federácie a vznik dvoch štátov prebiehal zároveň s privatizáciou, dražbami a reštitúciami, čo bol slovenský problém. Mohla sa pri tom uplatniť len malá časť obyvateľstva, tí, čo mali informácie a peniaze či kapitál. Privatizovalo sa v čase, keď nejestvovala ešte nijaká trhovo orientovaná stredná podnikateľská vrstva – vlastne všade v bývalých štátoch RVHP, resp. východnej Európy, šli veľké podniky lacno do súkromných rúk – jedinou výnimkou bolo Slovinsko, lebo to malo s robotníckou samosprávou a robotníckymi akciami za sebou dlhú juhoslovanskú skúsenosť.
■ KONTÚRY OBRAZU
Ani najoptimistickejšia časť slovenskej verejnosti nepovažovala za dosiahnuteľné, že v nasledujúcom desaťročí po vzniku samostatného štátu Slovenskú republiku prijmú do Európskej únie a v roku 2009 dokonca splní maastrichtské kritériá pre prijatie spoločnej meny euro. Lenže dobré ekonomické čísla, meranie všetkého prostredníctvom rastu hrubého národného produktu (HDP) neodráža naplno kvalitu tohto procesu. Je to klamlivé, lebo sa to v mnohom dosiahlo prílevom zahraničného kapitálu, teda akéhosi pomocného motora, a to nie je dobre. Nehovorí to ani o kvalite života. Nemožno nevidieť vlastnícke vzťahy, prakticky nič nepatrí Slovákom. Takisto ak sa pozrieme na roztvárajúce sa nožnice v príjmoch medzi hornou menšou časťou a dolnou väčšinou obyvateľstva – obraz nie je vonkoncom priaznivý. Nedá sa napríklad porovnať hranica minimálnej mzdy s tou, aká je v Európskej únii. Vo Francúzsku a v Nemecku je pomer minimálnej mzdy a ceny iný ako na Slovensku, veď na Slovensku sú ceny takmer rovnaké ako tam, ale minimálne mzdy nie.
■ DRAMATICKÉ ZMENY
Keď sa však pozrieme, aké malo Slovensko východiská v roku 1989 a kde je dnes, je to úspech. Pokiaľ ide o dnešok a deklarovanú politiku vlády R. Fica o sociálnom štáte a o podpore rozvoja stredného a východného Slovenska, kde je najväčšia nezamestnanosť – dá sa povedať, že je to dobrá orientácia a môže priniesť isté pozitíva. Nemôžeme však hovoriť len o hospodárskom raste, makroúdajoch a zahraničných investoroch a málo hovoriť o vývoji v spoločnosti, o jej podmienkach, o sociálnych procesoch zasahujúcich jednotlivca , ktoré sú dramatické. Poskytujú obraz o narastajúcich rozdieloch a odbúravaní sociálneho štátu. Vlak nielen na Slovensku, ale vlastne všade ide síce jedným smerom, ale možno oprávnene pochybovať, či je to dobrý smer.
Slovensko dnes poskytuje rozporuplný pohľad. Na jednej strane dobré ekonomické čísla, ale na druhej strane je tu problém nízkych miezd, ťaživá rómska problematika. Takže Slovensko je iste úspešný príbeh, ale len sčasti. Treba však pritom zohľadniť veľmi zlé východiská. Na rozdiel od mnohonárodnostnej Juhoslávie či napríklad Sovietskeho zväzu tu nenastal proces dezintegrácie. Pritom sa odohral proces deindustrializácie – zániku, odbúravania priemyslu s negatívnou českou „pomocou“ pri zatváraní fabrík na Slovensku. V podstate existovali len tri štáty, ktoré nechceli padnúť na kolená pred EÚ – veď o vstupe sa vlastne nerokovalo – podmienky sa prijímali a pravidelne kontrolovali. Bola to ČR, SR a Slovinsko, ktoré do istej miery mali dobré možnosti vyrovnať sa s novou situáciou nielen za pomoci amerického a nemeckého kapitálu.
■ „BRATSKÝ NEZÁUJEM“
Pokiaľ ide niekdajšiu nerozbornú dvojicu – o Slovensko a Rusko – vtedajší prezident B. Jeľcin nemal oň nijaký záujem, neexistovala nijaká alternatíva, pretože Jeľcin mal rovnakú liberálnu, privatizačnú stratégiu ako Západ. Aj časť rozdrobenej ľavice na Slovensku bola úplne na línii neoliberalizmu. Európska sociálna demokracia tiež Slovensku nijako v rokoch 1997 – 2001 nepomohla. Vláda V. Mečiara nemala teda v nijaký manévrovací priestor plus tu bol tlak Západu. Mečiar bol síce neuveriteľne inteligentný, ale aj svojrázny – taký predmoderný typ. Hovoril to, čo si myslí, a to sa v politike nerobí. Určite však nemal koncept politiky medzi Východom a Západom. Možno teoreticky na to bola alternatíva, ale reálne nijaká alternatíva nebola. Pre alternatívu nemalo Slovensko nijakých partnerov. Preto potom muselo na kolená pred NATO. Treba si uvedomiť, že to bol čas nielen dezinteresu, nezáujmu Moskvy a zároveň tlaku Západu. Svoju úlohu zohrávala aj celková atmosféra roku 1990 – atmosféra vojny, náletov na Juhosláviu, bombardovania Belehradu, Juhoslávie.
■ NEMÁ VEREJNOSŤ
Pokiaľ ide o integračné zoskupenia a odovzdávanie suverenity, želateľná by bola otvorenejšia verejná diskusia. Tá však na Slovensku nebola. Verejnosť bola nemá, čo sa v demokratickom štáte rozhodne nemalo stať. Situáciu nemožno posudzovať z pozície, ktorú v čase leteckej vojny proti Juhoslávii vyjadril istý politik, že členstvo v NATO je záruka, že Slovensko nebude NATO bombardovať. Zároveň sme boli svedkami nezdaru ľavice v postoji voči kapitálu. A to je príbeh nielen ľavice, napríklad SDĽ na Slovensku. V postoji voči kapitálu je to typické pre celú európsku ľavicu. Všade okrem Slovinska sa ľahko a lacno predávali veľké podniky do zahraničia. Je to irónia osudu. Paradoxom je, že národniari brzdili privatizačný výpredaj do zahraničia, kým ľavica, proeurópsky sa modernizujúca, bola v opačnom trende. A pokiaľ ide o NATO, bola to SDĽ, ktorá to ako prvá navrhla a bola za členstvo SR v Aliancii. Pritom aj NATO, najmä však kľúčové USA, chceli mať Slovensko v Aliancii. Zaráža, že najbližší susedia – MR, ČR a Poľsko – nechali Slovensko práve tak, ako aj EÚ stavať do trestného kúta. Slovensku dávali veľa podmienok a ani Rakúsko nebolo v tom neutrálne, napokon neutrálne ani nikdy nebýva. Taká bola vtedajšia geopolitická situácia. Priestor pre vlastnú politiku bol mizivý, alternatíva nebola. Napriek tomu Slováci boli a aj sú neuveriteľne trpezliví a roky znášajú ťažkosti. Neuveriteľne trpezliví sú aj voči svojim vajatavým a politickým predstaviteľom
■ OTÁZKA PREŽITIA
Pokiaľ ide o výhľad, perspektívy, dnes všetko závisí od toho, ako a či vôbec prežije Európska únia. Otázkou je tiež, ako sa obnoví akčná schopnosť štátu. Slovensko by ako člen EÚ malo mať akčné, dobré vzťahy na Východ – s Ruskom, Ukrajinou, Bieloruskom. Napokon veľa závisí od toho, aký vývoj bude mať slovensko-maďarské zmierenie. A najmä ako sa bude rozvíjať diverzifikácia ekonomiky od terajšieho dominujúceho priemyslu, aký bude rozvoj stredného a východného Slovenska, aká bude schopnosť štátu riešiť spoločensko-ekonomické postavenie Rómov.
Dominuje otázka: akú má národná vízia možnosť v nadnárodnej koncepcii Bruselu? Asi veľkú šancu nemá. Šancu však má domáca diverzifikácia priemyslu a tiež malé a stredné podnikanie. Národnú strednú vrstvu treba postaviť k základom diverzifikácie ekonomiky na Slovensku. Pokiaľ ide o kultúru, dôležité je byť, cítiť sa Slovákom – na tom sa dá do istej miery stavať. Identita mladých sa však buduje už na inom základe, predovšetkým na protikorupčnom.
Základ pre Slovensko je strednodobý rozvoj regiónov, stredu a východu štátu. Pritom Slovensko je výnimočná, jediná krajina spomedzi okolitých štátov, ktorá nie je národne homogénna. Sú tu – na rozdiel od Čiech, Rakúska, Maďarska, Poľska – menšiny, teda tento problém má iné rozmery ako u susedov. Ale susedia by sa mali držať bokom od toho, aby stále dávali Slovensku rady. Okrem toho celá Európska únia musí sociálne získať väčšiu váhu a spoločenstvo sa musí postaviť proti priemyselnej loby, priemyselným kruhom, ktoré dominujú v Bruseli.