Dušan D. KERNÝ
Na námestí SNP v Bratislave je nápis pripomínajúci rozpad starých poriadkov v novembri 1989. Hovorí o tom, že slobody je len ten hoden, kto si ju vybojuje, a len tí, čo boli pri tom sa rozhodli vziať budúcnosť do svojich rúk. Myslím si, že z plurálu vtedajších čias ostáva dodnes jeden silný zážitok – každý si musíme povedať, vlastne ako na spovedi, akú sme si vybojovali slobodu a ako sme vlastne zobrali budúcnosť do rúk.
Slobodu si zrejme zasluhuje každý, nielen ten, kto si ju vybojoval – veď dnes sú celé generácie, pre ktorých boj za slobodu znamená niečo úplne iné ako pre masy, ktoré boli na námestí v novembri 1989. Po dvoch desaťročiach kapitalizmu si musíme – každý za seba – povedať ako pri spovedi, či sme budúcnosť naozaj zobrali do rúk. Asi si musíme povedať, že sme vtedy prišli poslední, iní mali riziko väčšie – starý režim sa už rozpadával všade naokolo, padol Berlínsky múr... Dnes asi stojí otázka tak, či sme si pod slobodou predstavovali všetci to isté a nie každý niečo úplne iné. Nič nie je užitočnejšie ako toto novembrové výročie – konfrontuje naše vtedajšie nádeje a naše doterajšie činy. Musíme si sami sebe nastaviť zrkadlo najmä preto, že teraz je opäť doba zlomu. Tentoraz, ako vidíme v Európe, nestačí vyjsť na námestia. Každý je vystavený zápasu o slobodu do značnej miery osamote.
Bývalý režim sa dal chytiť pod krk – rovno na námestí v Bratislave sa prv ako v Prahe zrušila vedúca úloha strany. Zápas o slobodu je dnes zápasom o nezávislosť od pascí finančného kapitálu, od pascí peňazí. Keď si uvedomíme naliehavosť obnovenia morálky, slušného správania sa jedinca, znovu sa zlejeme do masy, ktorá môže pohnúť vývojom – územie Slovenska nie je predsa také veľké, aby sme ho nemohli zmysluplne usporiadať. Novú slobodu! – to je odkaz dní z čias, keď sa zrútil bývalý režim, si každý musí tentoraz znovu vybojovať sám, ak jej všetci dovedna chceme byť hodní. Celé dejiny Matice slovenskej sú plné príbehov, že to tak je.