Ján ČOMAJ
Lenin vraj kedysi brzdil nadšencov, aby nevytrhávali koľajnice len preto, že ich stavali kapitalisti. My sme boli po novembri podobní – rušili sme aj tie poľnohospodárske družstvá, ktoré sa po rokoch biedy pozviechali, desaťročia dobre fungovali, ale zakladali ich komunisti, takže sme ich museli vytrhať aj s koreňmi. Dnes kedysi sebestačná krajina polovicu potravín dováža. Tak sme rušili aj mnohé zákony, ktoré mali zmysel – a potrebovali sme na to dvadsať rokov, aby sme si chybu uvedomili. Aspoň že tak!
Keď som pred niekoľkými rokmi pripravoval dvojzväzkové memoáre národného umelca, sochára Tibora Bartfaya, pri našich dlhých debatách mi okrem iného vraví (vyberám z knihy Tisíc a jeden príbeh sochára Bartfaya): „Vieš, prečo mohli byť úžasné farebné kompozície Albína Brunovského na jednej zo stien parlamentu alebo v inom vestibule fascinujúce Dobešove kinetické diela? Pre úplne jednoduchú vec. Pre hlavu päť. Tento paragraf stavebného zákona záväzne určoval povinnosť vyčleniť časť investičných nákladov na výtvarné dotvorenie architektúry. Toto nám chýba. Hlava päť. Ako ju dostať do hláv poslancov? Ako ju znovuzrodiť a presadiť do života?“
Je to tu. Návrh zákona sa pripravuje a ak sa v Národnej rade SR schváli, má platiť od roku 2014. Aby naše nové stavebné súbory neboli len chladnou developerskou architektúrou, nedemonštrovali len silu peňazí a nestávali sa iba chrámami obchodu, ale boli prívetivejšie k ľuďom, aby bolo dosť peňazí aj na fontánky, sochy, mozaiky, sgrafitá, veľké maliarske diela, aj na pamätníky našej minulosti, aj na panteón osobností slovenských národných dejín.
Možno len dve-tri percentíčka pre krásu a dobrý pocit zo sveta, v ktorom žijeme. Krása by sa ani za tú almužnu neurazila. Krása je skromná.
A okolo nás by bolo zrazu neuveriteľne veľa pekných vecí.