SLOVO O SLOVENSKU

 Maroš M. BANČEJ

Je to asi rok, čo som sa zoznámil s Andreasom. Štíhly šesťdesiatnik s postriebrenými vlasmi, ktorý pred niekoľkými rokmi ovdovel. Dospelé deti si založili vlastné rodiny a vietor ich rozvial po svete. Andreas spoznal cez sociálnu sieť vitálnu päťdesiatničku z Bratislavy, tiež vdovu, a napokon opustil rodný Linec a presunul sa po toku Dunaja nižšie do Bratislavy. Začal navštevovať krčmičku v starom meste, kde sa občas cestou z práce zastavím, a voľajako sme si padli do nôty. Možno aj preto, že Andreas aj napriek technickému vzdelaniu miloval hudbu, usilovne sa zdokonaľoval v slovenčine a ja som si pri rozhovoroch s ním oprašoval svoju niekoľko rokov zanedbávanú nemčinu. Raz prišla reč na naše hlavné mesto. Rozprával som mu o keltskom a slovanskom osídlení našej metropoly na Dunaji, pridal som starobylý  Devín a na najbližšie stretnutie som priniesol aj dve knihy o najstaršej histórii Slovenska a Bratislavy. Môjho rakúskeho priateľa to zvláštne inšpirovalo. Keď som ho po vari dvoch týždňoch znovu stretol, stihol sa mi pochváliť, že navštívil Banskú Štiavnicu, odskočil si do Levoče a na Spišský hrad a cestou späť sa bol pozrieť v Brhlovciach na unikátne obydlia vysekané do skaly.

Momentálne sa túla už týždeň po Nízkych Tatrách a chystá sa pozrieť do Malohontu. „Vieš, čo ma udivuje?“ povedal mi slovensko-nemecky pri poháriku rýnskeho rizlingu, keď som ho vzal na návštevu k priateľom vinárom do Svätého Jura. „Máte takú krásnu kultúru, svetové pamiatky a vynikajúcich umelcov, no každú chvíľu stretnem nejakého Slováka, ktorý nad tým mávne rukou a všetko ofrfle. Stále sa pozerajú po susedoch – po Rakúsku, Francúzsku či Švajčiarsku a netušia, čo všetko majú priamo pod nosom. A ja musím prísť až z Linca, aby som žasol a rozprával domácim o tom krásnom, ktoré ich obklopuje.“