Ján ČOMAJ

Rusko už čakať nebude. Tolerovalo nám dva odklady, posledný termín pre vyjadrenie, či pustíme transkontinentálnu trať cez naše územie, bol november 2011. Na priamom širokorozchodnom spojení so západnou Európou mu prirodzene záleží. Chce dostať svoje suroviny a tovary rýchlo a racionálne do Únie, ale zároveň aj byť masovým prepravcom tovarov z Číny, Indie a juhovýchodnej Ázie do sveta.

Rozhodnutie odkladalo aj zo sympatie k nám, hoci takéto pojmy vo veľmocenskej politike neznejú presvedčivo, ale aj náklonnosť k Slovensku hrala úlohu v ochote čakať, pripomeňme si miesto stretnutia Putina s Bushom: Bratislava ním nebola náhodou. Naša vláda, kým vládla, ako vládala, mala kopec partajných a jej ministri – ako sa dozvedáme – ešte viac súkromných starostí. K takej prozaickej téme sa za rok nestihla dostať. Je však najvyšší čas. Inak dva páry koľajníc, prispôsobených na enormné záťaže a vysokú rýchlosť, pobežia o kus južnejšie! Maďarská vláda na to čaká ako na mannu.

Istotne to nebude lacný špás. Špičkoví slovenskí ekonómovia sa však zhodujú, že stavba je zlatým vajcom už pre najbližšie roky, nevraviac o budúcnosti. My dáme zem, na ktorej sa trať postaví, robotné ruky, ktorých je u nás bez práce dosť, techniku, ktorú vieme vyrobiť, prístav, ktorý už dnes má na celom dunajskom toku najsilnejšie žeriavy, lode, ktoré bez problémov vyrobia lodenice v Komárne, cargo aeroport, ktorý urobí z bratislavského letiska dôležitý letecký uzol, a pritom náš podiel investícií na našom území sa má pohybovať len okolo desať percent. Profesor Staněk dokazuje, že trať prinesie desaťtisíce pracovných miest, solídny balík do národného dôchodku a vôbec neohrozí Čiernu nad Tisou. Lebo tu nejde o spojenie Moskvy či Sibíri so Slovenskom, ale o most medzi Ďalekým východom a Európou. So všetkým, čo to nasype.