POZNÁMKA

Nevyužité mnohé inšpirácie

Maroš M. BANČEJ

Pri čítaní niektorých periodík, pri pozeraní komerčnej, ale bohužiaľ aj verejnoprávnej televízie, no najmä na internetových diskusiách môže nestranný pozorovateľ získať pocit, že Slováci sú národní masochisti. To neustále zhadzovanie vlastnej štátnosti, slovenských dejín a ich významných dejateľov je skrátka neprehliadnuteľné.Bežný Čech schuti kritizuje politické pomery, korupciu a stranícke tančeky vo svojej vlasti, ale na históriu počnúc Přemyslovcami a končiac „tatíčkom Masarykom“ nedá dopustiť. Podobne je to aj u našich poľských severných susedov, no a o Maďarsku je zbytočné hovoriť. Pokiaľ sa však pozrieme do našich končín, skutočne systematické popularizačné úsilie sprítomňovať významné, zlomové či zaujímavé momenty slovenských dejín od najstarších čias po časy nedávno minulé je skôr výnimkou.

AKO BOLO, ČO BOLO

Pripíjam teraz na Štefana Wolfa...

Peter VALO

Slová prípitkov akosi patria k našej kultúre. Pripíjame si často a niekedy ešte častejšie. Najviac prípitkov na hodinu som zažil pri ceste po stopách českého spisovateľa Jaroslava Haška v nebohom Sovietskom zväze. Z Moskvy sme odleteli smerom na Ural. Postáli sme v Buguľme, kde bol Hašek boľševickým veliteľom, aby neskôr svoje hrdinstvá opísal v žartovných poviedkach. Cez Ufu sme pokračovali do Belebeja. Všade nás vítali tajomníci „gorkomov“. Všade sa pripíjalo na družbu, na padlých vo vojnách, na naše mamy, otcov a keď sa všetko vyčerpalo, tak na trávu, po ktorej chodia a budú chodiť naše nohy.

Všade nás hostili. Možno nás chceli opiť do nemoty, aby si tak zabezpečili, že ostaneme v hodovných miestnostiach a neuvidíme ošarpané okraje miest. V Belebeji nás medzi piatym a šiestym chodom odviedli k dreveničke v okrajovej štvrti, v ktorej prenocoval Jaroslav Hašek. Položili sme kyticu pod pamätnú tabuľu. Potom priviedli ženu pamätníčku, ktorá sa stretla s naším spisovateľom. Spýtali sme sa jej, či vie, kto tu býval. Riekla: „Pisáteľ.“ Na otázku aký, odvetila: „Amerikánskij,“ a na ďalšiu, či od neho niečo čítala, odpovedala: „Ja neviem čítať, ja analfabet.“ Ešte sme sa od nej dozvedeli, že robila hlavnú sestru v nemocnici. Náš známy Jaro Hašek by o vrchnej nemocničnej sestre analfabetke, ktorá nadeľuje chorým lieky, isto napísal humoresku. Hneď nám bolo jasné, že tabuľu na domec osadili len preto, aby sme my oficiálna delegácia zahraničných novinárov mali kde položiť kvety...

KOMENTÁR

Inakosť nemôže meniť normy

Eva ZELENAYOVÁ

Premiér Robert Fico nazval rok 2014 rokom volieb a symbolov. Iste, pripomenieme si 25. výročie nežnej revolúcie, 70. výročie SNP, 10. výročie členstva v eurozóne a Smer-SD aj 15. výročie svojho vzniku. Už v januári čakajú niektoré obce nové voľby, v marci budeme voliť prezidenta republiky a v máji poslancov do Európskeho parlamentu. V jeseni sa pripomenú komunálne voľby, takže demokracia si nás vyskúša.

O ČOM JE REČ

Na hnev ľudí neexistujú zábrany...

Drahoslav MACHALA

Marian Kotleba je prehrou demokracie na Slovensku, vyhlásil župan Pavol Frešo. Dovolím si povedať, že v konfrontácii s Marianom Kotlebom by v Banskej Bystrici dostal rovnako pekne na frak! Príčiny prehry majú hľadať strany (menšina), ktoré prehrali, namiesto spochybňovania víťazstva väčšiny. Špekulatívne myslenie len odvádza od reality. Najväčšie škody Slovensku spôsobuje mediálna realita a politici sa tejto jednostrannosti len prizerajú! Existuje mediálna konštrukcia podľa vzoru SME: Kto nám nepasuje do šablón „nášho“ videnia sveta, je hneď extrémista, ešte lepšie – je kontroverzný. Najlepšie neofašista...

KOMENTÁR

Korektnosť takmer ako cunami

Eva ZELENAYOVÁ

Vlna či už politickej alebo spoločenskej korektnosti v ostatnom čase nadobúda silu cunami. Napriek informačným diaľniciam je stále zložitejšie odhaľovať a poukazovať na množstvo rozsiahlej „korektnej“ agendy, ktorá denne zaplavuje spoločnosť a predpisuje jej spôsoby správania sa. Pravda, iba korektného. Presadzovanie požiadaviek skupín LGBTI do legislatívneho rámca sa nedeje len otvoreným spôsobom, teda prijímaním ľudsko-právnych dohovorov so zakomponovanými požiadavkami inakosti. Rozširuje sa pod povrchom. Príkladom môže byť aj prvácka učebnica Hupsovho šlabikára Lipka. Postavička Hups je a musí byť podľa predstaviteľov rezortu školstva taká, aby sa predišlo diskriminácii pohlaví. Správanie Hupsa nemá byť pripisované ani chlapcom, ani dievčatám, ale vo všeobecnosti deťom. Nový šlabikár vznikol v chvate, za pozoruhodných okolností. Kým na podobnú učebnicu podľa odborníkov sú potrebné dva až tri roky, nový šlabikár bol hotový za rekordné dva mesiace. Hupsov šlabikár Lipka už nereflektuje vzor rodiny ako šlabikár Lipka, neupevňuje povedomie dieťaťa, že patrí do rodiny, ale naopak. V šlabikári Lipka „je téma rodiny podaná v atmosfére lásky, úcty, pokoja, radosti, harmónie a šťastia“, hovorí riaditeľ jednej bratislavskej základnej školy Ján Horecký. A pripomína, že nielen Hups nie je začlenený do žiadnych vzťahov, ale ani deti. Niektorí rodičia sú z toho zmätení, niektorým sa zdajú nové učebnice chaotické, pýtajú sa, kto je to Hups, a domnievajú sa, že školy objednávajú najlacnejšie učebnice.

POZNÁMKA

Bordel v Raji

Roman KALISKÝ HRONSKÝ

Vstup do Slovenského raja by mohol čoskoro vyzerať krajšie ako doteraz. Rómovia z osady Letanovský mlyn, ktorá dlhé roky obmedzovala a odpudzovala turistov pri národnom parku, sa konečne presťahovali do novopostavených domov vo vzdialenom areáli Strelník. Projekt financovala Európska únia a tiež slovenský štátny rozpočet. Lenže po presťahovaní obyvateľov bývalej osady ostal v priestore nehorázny neporiadok, ktorý je hrozbou pre rezerváciu Slovenský raj. Rómovia sa potešili novému bývaniu. Sú zvyknutí dostávať a brať. Kedy si zvyknú na to, že po sebe nesmú nechať absolútnu spúšť, nevedno.

KOMENTÁR

Fraška v službách štátu

Maroš SMOLEC, šéfredaktor Slovenských národných novín

Denník SME dobehla jeho minulosť. Redakcia zažíva fiasko s menom Peter Tóth. Tento angažovaný novinár z čias tzv. mečiarizmu spôsobuje redakcii nemalé vrásky na tvári serióznosti. Peter Tóth sedel na dvoch stoličkách: novinárskej a spravodajskej. Súbežne vykonával profesiu novinára a spravodajského dôstojníka Slovenskej informačnej služby (!!!).

Už počas štúdií som sa zamestnal v denníku REPUBLIKA. Na starosť som dostal oblasť kriminality. Vtedy som prišiel aj do kontaktu s Petrom Tóthom. Poznám ho. Napokon nie politici alebo SIS v roku 2003, ale ja som odhalil jeho skutočnú identitu spravodajského spolupracovníka krátkou správou na titulnej strane REPUBLIKY dávno predtým, ako musel zo služby odísť. Nikto vtedy nezareagoval, nikto ma nežaloval za prezradenie utajovanej skutočnosti alebo štátneho tajomstva, ako ma zastrašovali predtým. Všetci cudne mlčali. Pochopil som, že som trafil klinec po hlavičke.