Za panovania kráľa Mateja bolo tak dobre, že pečené teľce lietali… Hnev je zlý radca, a ak sa vymkne z rúk, ľahko prerastie do tragédie. Zlosť na uzde si neudržal ani legendárny uhorský kráľ Matej. Rozčúlilo ho, že mu sluhovia priniesli neumyté figy. Maličkosť, a predsa… päťdesiatročného panovníka – ako sa ľudovo vraví – trafil šľak, zrejme dostal mŕtvicu a šiesteho apríla 1490 zomrel.
V centre sedmohradského (rumunského) mesta Kluž sa zastavíme pri dome s historickou tabuľou. Hlása, že sa tu narodil asi 23. februára 1440 uhorský kráľ Matej I. Korvín.
■ RÁZNY MLADÍK
Matejov otec, bohatý oligarcha a gubernátor Ján Huňady, známy z bojov s Janom Jiskrom, ktorý obhajoval záujmy kráľovnej vdovy, resp. jej maloletého syna Ladislava Pohrobka, dal svojim potomkom kvalitnú výchovu a vzdelanie, nasmerujúc ich k najvyšším métam. Škrt v plánoch mu urobila vražda bratislavského župana Ulricha Cillského 9. novembra 1456. Hlavou za ňu zaplatil starší syn Ladislav a Mateja poslali do internácie na dvor českého kráľa Jiřího z Poděbrad…
Situácia sa zmenila po náhlej a dodnes nevyjasnenej smrti sedemnásťročného Ladislava Pohrobka. Väčšina uhorskej šľachty dala svoj hlas osemnásťročnému Matejovi. Kalkulovali s tým, že mladý kráľ bude manipulovateľnejší. Matej I. Korvín sa však rázne chopil žezla. Porátal sa s Jiskrom i s bratríkmi, ktorých posledný tábor pri Veľkých Kostoľanoch zlikvidoval v roku 1467. Veliteľov dal popraviť, skúsených bojovníkov začlenil do svojho povestného čierneho pluku.
■ REŠPEKT Z BOJOV
Uhorská šľachta rýchlo pochopila, že mladý kráľ nebude tancovať tak, ako mu bude pískať. Už v roku 1459 musel Matej čeliť odporcom, ktorí hľadali pomoc u rakúskeho arcivojvodu Fridricha III. Habsburského. Matej neváhal poslať do väzenia ani vlastného strýka Michala Szilágyiho, ktorý mu pomohol k trónu. Porazil Fridrichove vojská a dostal od neho späť svätoštefanskú korunu, ktorú mu slávnostne položili na hlavu 29. marca 1464.
Daňovou reformou a centralizovaním moci síce pribúdalo do kráľovskej kasy vyše milión zlatých ročne, čím sa nemohli pochváliť v tom čase ani anglickí či francúzski králi, ale väčšina z toho išla na financovanie pompézneho dvora a vojska. Keď na juhu zastavil osmanskú expanziu, obrátil svoje voje proti západným a severným susedom. Po obsadení Moravy sa dal v roku 1469 korunovať aj za českého kráľa. Po Jiřího smrti sa o českú korunu musel deliť s Vladislavom Jagelovským. Ten mal prívržencov aj v Uhorsku. Sprisahanie, za ktorým stál ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz, však Matej opäť potlačil, aj keď sa poľské vojská dostali až do Nitry. V ďalšom konflikte s Fridrichom dobyl Matej v roku 1485 Viedeň a do nej preniesol svoje sídlo. Vytúžený titul rímskeho cisára sa mu však nepodarilo získať.
■ ROZVOJ KRAJINY
Náklady na dobyvačné vojny ležali na pleciach poddaného ľudu, remeselníkov a obchodníkov. V dubnickej kronike sa zachoval zápis, že dane boli v tom čase horšie ako turecké plienenie. Ani majitelia feudálnych panstiev sa nemienili uskromniť. Nečudo, že sa množili úteky poddaných do miest, v ktorých znásobovali húfy chudoby. Napriek tomu to boli práve mestá, ktoré za Mateja I. Korvína zaznamenali rozvoj vďaka remeslám a obchodu.
Veľkou Matejovou oporou v rozvoji vzdelanosti a umenia bola jeho manželka Beatrix, neapolská princezná. Z Apeninského polostrova priviedla do Uhorska pokrokových učencov a umelcov. Príkladom rozvoja je založenie Academie Istropolitana v roku 1465 v Bratislave podľa vzoru renomovanej univerzity v Bologni. Je významným medzníkom v histórii Uhorska i Slovenska napriek tomu, že zanikla s Matejovou smrťou. Tým, že pod Matejovu korunu patrila aj Morava, šírila sa na Slovensko čeština, nadväzujúc na pobyt husitov a bratríkov. Slováci sa však nepočeštili, udržali si svojbytnosť materčiny, ktorá prenikla z vidieka do miest Horného Uhorska. Do čias panovania Mateja I. patrí aj valašská kolonizácia slovenských Karpát.
■ OSTAL V POVESTIACH
Meno kráľa Mateja sa zachovalo nielen v historických análoch, ale aj v pamäti ľudu. Ten ho v povestiach vykreslil ako dobrotivého a spravodlivého vládcu. V skutočnosti bol rovnako tvrdý ako všetci stredoeurópski panovníci. V povestiach sa často spomína, že Matej chodil krajinou v prostom sedliackom odeve, aby na vlastné oči videl, ako sa žije v jeho panstve. Pravda a či rozprávka? Spomína sa i to, že si ľudový šat obliekal aj preto, aby sa ľahšie zblížil s driečnymi slovenskými devami. Čo už? Aj králi – a Matej nebol výnimkou – sú chlapi z mäsa a kostí. Manželka Beatrix mu neporodila dediča. Jediný známy syn Ján pochádzal zo vzťahu s rakúskou meštiankou. Uhorská šľachta ho neuznala za následníka a svätoštefanskú korunu zverila Vladislavovi II. Jagelovskému.
S kráľom Matejom spája ľud aj niektoré zemepisné názvy. Tak napríklad Martin Ďuriš, predčasne zosnulý kronikár Vígľašskej Huty – Kalinky, nám hovoril, že Matej rád hodoval na brale Kráľov stôl na svahoch Veľkého Korčína, pričom kusy pečienky hádzal poddaným, ktorí ho prišli pozdraviť. Z tých čias sa zachovala ľudová spomienka, že „za kráľa Mateja bolo tak dobre, že pečené teľce lietali“.
Text a foto: Jozef SLIACKY
